Režie:
Akira KurosawaKamera:
Kazuo MijagawaHudba:
Fumio HajasakaHrají:
Toširó Mifune, Mačiko Kjó, Takaši Šimura, Masajuki Mori, Minoru Čiaki, Daisuke Kató, Noriko HonmaObsahy(2)
Rašomon, příběh z Japonska 12. století, příběh o zločinu a zabití. Je nám vyprávěn každou ze zúčastněných postav, z nichž žádná, jak se ukáže, nemluví pravdu. Ke slovu se – prostřednictvím média – dostane i zavražděný, ale jen proto, aby nás utvrdil v jediné jistotě: pravdy se na tomto i na onom světě dobrat nelze. Rašomon, navazující na rafinované techniky retrospektivního vyprávění, známé z konce němé éry, ale pak až do počátku evropských „nových vln“ zapomenuté, se stal uměleckou senzací filmového festivalu v Benátkách, kde mu byl udělen Zlatý lev. Od této události se stalo běžným – v zemi vzniku stejně jako na Západě – dělit dějiny japonského filmu na dvě zcela svébytné epochy: před Rašomonem a po něm. (NFA)
(více)Videa (2)
Recenze (247)
Film je zajímavý hlavně tím, kolik otázek vyvolává. Jsou všichni špatní a prolhaní sobci, nebo pořád existují dobří lidé, kteří nehledí jen sami na sebe? Dokáže hodný člověk přežít v (jen tehdejším?) krutém světě? Je lež milosrdnější pravdy? Ve filmu je hezky ukázáno, že pravdu často nikdo nechce přiznat a nikdo ji nechce slyšet. Samotný příběh ve stínu těchto myšlenek poněkud bledne, sám o sobě tak zajímavý není (postavy taktéž, možná až na Tadžómarua a mnicha), takže postupné odkrývání pravdy je mnohem zajímavější než to, co nakonec zjistíme. Myslím si tak, že napodruhé by mě film tolik nebavil, protože už znám ten postup odhalování. Kromě toho souboje jsou tu skoro až směšné, na japonský středověk bych čekala něco lepšího. Jasně, není to tady to hlavní, ale tohle mi skoro přišlo jak parodie. 9/10 ()
Kurosawův vynikající snímek, s nímž na mezinárodní scéně proslavil nejen sebe, ale i celou japonskou kinematografii. Vyprávění ve vyprávění, kdy několik postav zprostředkovává divákovi tentýž příběh jiným úhlem pohledu. V podstatě banální příběh (myšleno ve své jednoduchosti, ne závažnosti) je transformován do promyšlené narativní struktury. Filmu herecky vévodí Toširó Mifune, nicméně zdatně mu sekundují i ostatní herci - již delší dobu jsem ve filmu neviděl tak ukázkový příklad expresivního herectví jako je k vidění v Rašomonovi. ()
Obávám se, že Rašomon pro mě bude zlomovým bodem v kauze Kurosawa. Jestliže mě totiž tolik vychvalované dílo, které má sotva hodinu a půl, téměř unudilo k smrti, není pro mě asi Kurosawa ten pravý. A nejde tu jenom o "zábavnost". Rašomon mi ve všech směrech přišel jako průměrný film, který sice staví na, v té době, originální myšlence, ale v tom jeho síla začíná, ale i končí. Je mi líto. 5/10 ()
Akira Kurosawa opět dokázal naprosto banální příběh povýšit někam jinam. Na základě různých podání stejné situace vyslal sondu do lidského chování a jednání. Nedá se ovšem rozhodně říct, že bych nad jeho počinem slintal blahem a měl ve tváři úžas. Nepřináší nic, co by běžný člověk dávno nevěděl. Navíc film často prostoupí nuda. 2* ()
„Na svete je mnoho strašných vecí,” hovorí mních, „vojny, zemetrasenia, požiare, tajfúny, povodne, hladomory, morové epidémie, ale to najhoršie, čo môže človeka v živote stretnúť, je, keď stratí vieru v ľudské srdce.” • 3 prostredia (brána, súd, les), ďalej k tomu i štyri vyrozprávané (v retrospektívach) verzie jednej a tej istej udalosti (smrti samuraja), no predovšetkým za priamej asistencie - troch, či dokonca povedzme i štyroch, kľúčových postáv, vrátane snáď i toho úvodného drevorubača Kikoriho, ktorý sa mimochodom počas tejto, naprosto prelomovej, japonskej snímky, najprv ocitol nebodaj pod polorozpadnutou, kjótskou, mestskou bránou, aby sa práve i vďaka tomu začal (ne)systematicky rysovať akýsi『príbeh v príbehu』s teda dosť nejednoznačným priebehom celkového diania, pričom, následne sa hádam bude (predtým) tento protagonista prechádzať i naprieč zvlášť osvetleným lesom, a to v konkrétne 2-minútovej, strhujúcej pasáži, ako doslova vystrihnutej z nemého filmu, a k tomu navrch i s obzvlášť nezvyklými uhlami a strihmi, čím nás divákov, vlastne aj (ne)vedomky priviedol k rozhodujúcemu faktoru, na čom je totiž tento, vskutku, mimoriadne nesmrteľný kinematografický diamant, skrátka postavený, totižto je založený na dvoch poviedkach od japonského prozaika & eseistu, Rjúnosukeho Akutagawu, Rašomón (1915) a V húštine (Jabu no naka, 1921?), situovaného do chmúrneho obdobia mappó - kedy pôvodný Buddha je mŕtvy, a nový sa ešte nenarodil-, do ktorého je film napokon zasadený. • A samozrejme, že vďaka postupným výpovediam "očitých aktérov", začínajúcich od lupiča Tadžómarua, pokračujúcich ženou Masago, neskôr v priamej nadväznosti na spiritualistické médium, kvôli čomu mi štýlovým spôsobom vari konečne poriadne prechádzal mráz po chrbte, a končiac u toho, od ktorého sa to v podstate celé začína, čím predsa dochádza k hlavnej myšlienke →「efektu Rašomón」, kde rôzni ľudia zdeľujú protichodné názory na jednu udalosť, a tým sa automaticky daný počin stáva oveľa viac podnetnejším, či by som zároveň podtrhol, že v tejto podobe i viacej vizionárskejším, než by tomu bolo zrovna v opačnom prípade, čomu rovnako prispieva i samotná majstrovská kompozícia čiernobieleho obrazu v podaní vizionára Kazuoa Mijagawu, a tak sa tým pádom vytvára akási『vizuálna báseň』, ktorej sa nielenže nemôžeme vôbec nabažiť, čím ju môžeme obdivovať asnáďže donekonečna, pritom ten strašný, prudký lejačisko, nie a nie, prestať, áno, a to je jeden z ďalších symbolov tohto「umeleckého diela」, ktoré sa stalo najvlyvnejším filmom v dejinách kinematografie...! • Herecké výkony sa vymykajú normálu už iba z toho prostého hľadiska, že sú prevzaté z tradičného japonského divadla kabuki, a preto sa nad týmito nadnesenými gestami, netreba príliš pozastavovať, skôr presne naopak, nie sú samoúčelnými vsuvkami, prostopašnými nápadmi Toširóa Mifuneho, ale len maximálne excelentnými, hereckými prejavmi, ktoré určite nemusia byť každému divákovi po chuti, čo sa ma našťastie vonkoncom netýka, inakšie by som ich zrejme nevedel plne (d)oceniť. • Pred Rašómonom, akoby japonská kinematografia ani nejestvovala, a až následne potom mohli prísť i Mizogučiho Ugetsu monogatari, či Ozuovo Tōkyō monogatari, a mnohí ďalší nasledovníci, čím sa nielen Akira Kurosawa, navždy zviditeľnil a zapísal do histórie! A možno i nakrútil svoju najlepšiu snímku? () (méně) (více)
Galerie (69)
Photo © Daiei Motion Picture Company
Zajímavosti (31)
- Často vyčítané "preháňanie" má v japonskej hereckej praxi dlhú tradíciu, pretože v populárnom divadle "kabuki" sa oceňuje práve takéto nadnesené herecké gesto. (Kristusazapad)
- Režisér Robert Altman nazval tento film vizuálnou básňou a označil ho za najlepší Kurosawov film. (Kristusazapad)
- Během natáčení chodili herci hromadně za Kurosawou se scénářem a ptali se ho: „Co to znamená?“ Akira Kurosawa ihned odpověděl. Jak uvedl ve svém životopise, v Rašómonovi se zrcadlí sám život a život také nemá vždy jasný význam. (džanik)
Reklama