22. července

Pre menšiu, ale mentálne vyspelejšiu severskú, škandinávsku krajinu- Nórsko, je dátum 22. júl 2011, rovnako zásadný, pamätný, a taktiež, predovšetkým veľmi smutným, ako už tradičný jedenásty september 2001, keď veľká pýcha AMERIKY, NEW-YORKU, v podobe- Svetového obchodného centra, sa z týchto dvoch vedľa seba stojacích mrakodrapov stal v tomto spomínanom dni len prach... _ Anglický režisér Paul Greengrass je špecialistom na danú problematiku, ktorý sa rozhodol nakrútiť o masovom vrahovi Andersovi Behringovi Breivikovi celovečerný film pre čoraz lepší NETFLIX, a dosahuje takmer porovnateľného výsledku, ako v roku 2006 s Letom 93, kedy sa precízne venoval teroristickým útokom z 11.9.2001, keď som bol na vlastnej koži s cestujúcimi v poslednom, štvrtom lietadle, ktorí sa ešte strašne snažili zabrániť tomu, čo sa nakoniec aj tak stalo_ Dosahuje neuveriteľnú autenticitu, pretože obsadzuje neznámych, nórskych hercov, a na margo toho všetkého, predstaviteľ Breivika sa krstným menom tiež volá Anders, konkrétne- Danielsen Lie, narodil sa v tom istom roku, ako reálny Breivik, pričom obidvaja sa narodili v hlavnom meste Oslo. Režisér nakrúca priamo v tejto „európskej destinácii” , a hneď od samého začiatku som bol mimoriadne emocionálne zasiahnutý z jeho príchodu na malý ostrovček Utøya, na ktorom CHLADNOKRVNE postrieľal množstvo mladých ľudí v letnom tábore... Totálny, bezcitný masaker !!! Mám k dispozícii viacero uhlov pohľadu. Jednak očami samotného teroristu. Alebo, ďalej, prostredníctvom chalaniska Viljara, ktorý prežil šialené vyčíňanie, k nemu prichádzajú jeho rodičia, keď on sám je extrémne poznačený. Máme tu žalobu i obhajobu, kedy advokát Lippestad to nemá vôbec ľahké. Skrátka, cez strih Billa Goldenberga, a čože, kde je dvorný strihač Chris Rouse ? , sa políčko po políčku, presúvam z miesta na miesto, kedy nemám z výsledného pozerania najlepší pocit, ba naopak, mám absolútnu husiu kožu, s akou bravúrou Greengrass sprostredkováva tieto nemilé udalosti, ktoré akoby sa odohrali dva-krát za sebou ! Majstrovská rekonštrukcia ! _ Teraz sa pýtam sám seba: „Zaslúžil si tento psychopat vlastný film” ? Asi áno, lebo sa preslávil, i keď NEGATĺVNE ! PS: Garantujem vám, že po skončení záverečných tituliek budete mať veľmi čudný, vnútorný pocit, že by ste to nechceli zažiť ani v najhoršej nočnej more ! (20.10.2018)

Rekonstrukce případu Breivik. P. Greengrass se (zřejmě po vzoru Å. Seierstad a její knihy Jeden z nás: Příběh o Norsku) nesoustředí toliko na přípravu útoku a útok sám, nýbrž na proces vyrovnávání se s hlubokým, bolestným traumatem, a to jak na rovině kolektivní (soudní procesy u případů jako je Breivik nejsou pouze o potrestání viníků - protože kdo by pochyboval o uložení nejvyššího možného trestu; daleko zásadnější může hrát pro budoucnost široké veřejnosti, "uzavření" takto děsivých případů by mělo být očistné), tak i individuální (pomalé duševní a tělesné uzdravování Viljara Hanssena, jednoho z přeživších vražedného Breivikova útoku). Upřímně, ten případ mě svou bezmeznou brutalitou a násilím na dětech děsí i po takřka 13 letech, což se určitě podepsalo na mém procentuálním hodnocení - myšleno tak, že jsem filmu zřejmě odpustil mnohé (chybí mu něco esenciálního, co by z něho udělalo TEN film o masakru Utøya, to nejlepší, co o dané události můžete vidět, nebo ještě lépe, co nelze obejít - tak jako se říká, že kdo chce poznat hrůzy holocaustu, musí vidět Schindlerův seznam). Co však nemohu přejít mlčením: Anders Danielsen Lie se Breivikovi fyzicky moc nepodobá, nebo aspoň já tam tu podobu nevidím, což odvádělo mou pozornost (rozmělňovalo autentičnost svědectví). Přesto, jak se málokdy pro viděné dojmu (tím, jak vím, že sleduju fikci, si umím udržovat odstup), tak tady jsem měl v mnoha momentech na krajíčku. 80 % (01.06.2024)

Po "Utoya 22", spatril svetlo sveta snímok, v spolupráci z americkou produkciou, a i keď som mal veľké obavy, ako to celé vypáli, musím priznať, že aj tento spôsob spracovania, mi viac menej sadol. Rozdiel medzi oboma spočíva akurát v "pohľade" na vyobrazenie daného "problému". Tvorcovia "Utoya 22", odmietli akýkoľvek záber na negatívnu postavu, nakoľko boli v domnení, že by priame násilie, prezentované vo filme, mohlo byť nežiaducou "reklamou" pre pravicových extrémistov, ktorí by v duchu tohto "pána", mohli pokračovať v šírení jeho zvrátených myšlienok. No i napriek tomu, že Ja s týmto názorom absolútne SÚHLASÍM, ani tento snímok, ma nenechal chladným. Sklamaný budú však tí, čo očakávajú "gore" či mimoriadne násilie, lebo ani v tomto prípade, sa nejedná o vyobrazenie niečoho, čo nedáva žiadny zmysel. Snímok má totiž čisto psychologický podtón. Za prvé, všemožnými silami sa snaží nahliadnuť do chorej hlavy niekoho, koho meno by sa už v živote nemalo vysloviť, za druhé, priblížiť dojmy, no najmä pocity tých, ktorí útok prežili, ich rodinných príbuzných, respektíve pozostalých. No a Ja som si nie istý, že toto pri stopáži 143 minút, bude niekoho naozaj "baviť", lebo dnešný človek, hľadá v prvom rade "násilie", ktorého sa tu príliš nedočká. Za mňa bol po emocionálnej stránke, prvotný film skrátka lepší po všetkých stránkach. Tento ma po emotívnej stránke, natoľko nezasiahol, i keď svoje silné stránky rozhodne má, a to najmä v podobe pohľadu, na priebeh súdneho procesu. (11.10.2018)

Vklad Paula Greengrassa k tragickej látky masakry na ostrove Utøya je silno prodivácky a určite atraktívnejší ako nórska verzia bežiaca v kinách. Bez akýchkoľvek príkras, vecne a chronologicky sledujeme Breivikove vyčínanie a následne súdny proces s ním. Ako aj v predchádzajúcich svojich filmoch, aj tu je režisér schopný ponúknuť silný dynamický príbeh. (28.10.2018)

Greengrassovo civilní pojetí teroristického útoku a událostí po něm následujících slouží skrytému poselství o strachu z toho co se stalo ze světem. Spíše než na Breivika se soustředí na doslova rozstříleného chlapce Viljara, jeho postupnou rekonvalescenci a návrat k životu. Konfrontace v soudní síni je silná bez zbytečného ideologického přikrášlování. Přesné herecké výkony, silné vedlejší scény (operace mozku, nasazování oční protézy nebo finální rozloučení s právníkem) a snaha o co nejpřesnější zachycení reality jsou hlavními klady celého snímku. Na druhou stranu pro tvůrčí snahu dat všem dostatek prostoru postrádá určitou komplexitu. Nebýt přemrštěné stopáže bylo by to na plný počet. (22.10.2018)