Velká iluze

Velmi podobne komedii STALAG 17 (1953) od Billyho Wildera, len Stalag 17 sa odohraval pocas 2. svetovej vojny a bolo tam viac humoru. Napokon ciastocny humor bol pouzity aj v tomto filme, ked sa jeden nemecky dostojnik opakoval ako papagaj pri vykrikoch streng verboten co znamena prisne zakazane a jeden z francuzskych dostojnikov ho napodobnoval. Aj v tomto filme budu tentokrat francuzski dostojnici pripravovat utek z väzenskeho tabora, (v Stalagu 17 to boli americki) a myslim si, ze na rok 1937 to bolo natocene velmi kvalitne a dramaticky. Akurat ten zaver skoncil trosku predcasne, chcel som vediet, co sa bude diat dalej, ale nechcem nijak prezradit zaver, takze treba vidiet. Film mal jednu nominaciu na Oscara za najlepsi film roka, avsak väcsie stastie mala romanticka komedia rezisera Franka Capry VZDYT JSME JEN JEDNOU NA SVETE (1938)... 27.09.2010 ______ Jean Gabin - (Plukovník Maréchal) +++ Dita Parlo - (Elsa - žena na farme) +++ Pierre Fresnay - (Kapitán de Boeldieu) +++ Erich von Stroheim - (Kapitán von Rauffenstein) +++ Julien Carette - (Cartier) +++ Georges Péclet - (Peclet) +++ Werner Florian - (Seržant Arthur) +++ Nemecka Cinema - 100% (27.09.2010)

Teória vraví, že Renoirova Veľká ilúzia patrí v istom zmysle medzi revolučné diela na rozmedzí 30. a 40. rokov minulého storočia, ktoré zanechali konceptu naivného zábavného filmu pre masy a spravili pár dôsledných krokov dopredu. A i keď sa Jean Renoir dôsledne vymedzoval voči hnutiam svojich súčasníkov a akýmkoľvek pokusom o zaškatuľkovanie (čím si získal povesť neochvejného solitéra, ako je často označovaný), je toto dielo jednoznačným zástupcom moderny (ako velí teória, treba dodať, že v protiklade k predchodcom poetického realizmu). Ako napovedá už názov, máme tú česť so sieťou farbistých ilúzií a myšlienok - viera v blížiaci sa koniec vojny, zdanlivá rovnosť spoločenských tried a mierne zaobchádzanie s vojnovými zajatcami. A tiež kolektívny hrdina, dominujúci takmer celej polovici filmu až do doby, keď Gabin vyrukuje s radostnou správou a končí na samotke, čím sa táto ilúzia rozplýva a dej sa začína centralizovať na jeho postavu. Celý príbeh je vlastne sledom menších ilúzií, ktoré dohromady vytvárajú tú veľkú. Renoir priamočiaro bombarduje diváka povážlivými dobovými ideami a sype soľ do otvorených rán na tvári povojnovej Európy. Veľká ilúzia má však aj iný kinematografický význam, a to v súvislosti s hĺbkou a plánovitým rozdelením scény. Je totiž v tomto zmysle priamym predchodcom Wellesovho Občana Kanea a zároveň paradoxne rúca jeho "veľkú ilúziu". Pri sledovaní hlbokých záberov, v ktorých sa na popredí a pozadí odohrávajú simultánne rôzne deje, resp. sa nám dostáva iných významov v rámci jednej scény (spokojne večerajúci francúzsky dôstojníci, na ktorých zo steny prísne hľadí zo svojho portrétu von Rauffenstein) si môžeme všimnúť, že je často určitá časť záberu neostrá. Divákovi pozornému a znalému teraz dôjde, že u Občana Kanea nijaká neostrosť v zábere nefiguruje. Je to preto, že, narozdiel od Renoira, používa Orson Welles malý trik - natočí jednotlivé časti samostatne a následne ich spojí dohromady tak, aby pôsobili dojmom jednej plynulej sekvencie. Tým pádom sú mnohé jeho najhlbšie zábery falošné, čo si všimol a kritizoval najmä David Bordwell vo svojej kritickej eseji venovanej filmu. Renoir to robí prirodzene a bez využitia podobných drobných fínt, vďaka čomu síce jeho film nie je natoľko dokonalý a vypilovaný do absolútneho diamantu, ale je vernejší realite. Navyše práca s kamerou je rovnako na vysokej úrovni a miestami si potrpí na efektné zábery, ako je dôsledné postupné odhalenie von Rauffensteina po príjazde zajatcov do pevnosti. Skrátka a jednoducho, Veľká ilúzia má v histórii svetovej kinematografie nespochybniteľný význam a je právom honorovaná. Navyše je dynamická, v kritických situáciách si dokáže zachovať jemný nadhľad a nenudí. 85% (09.07.2014)

Na svou dobu, tedy rok 1937 kdy byl film natočen, to musela být bomba ! Z dnešního hlediska působí některé scény naivně, ovšem pokud se díváme na film očima tehdejší noblesy mezi důstojníky znepřátelených armád, pak režisér RENOIR dosáhl bravurního výsledku. Je to "velká iluze", že by takhle měla dopadnout každá válka. (05.01.2009)

Na svoju dobu neskutočná pecka! Pekne vykreslené charaktery postáv a neštandartná dejová línia, primiešaná trocha vtipu, filozofie a životných právd skrytých v perfektných dialógoch vojenských hodnostárov. Renoir stvoril nadčasové dielko, ktoré aj v dnešných časoch nevyzerá len ako dobový artefakt, čo sa o drvivej väčšine filmov 30.rokov povedať nedá. (07.05.2007)

(1001) Mám z toho podobný druh deprese jako z Čapkových her a skečů Voskovce a Wericha, protože je to dílo "předvečera" a já jako divák mám okno do budoucnosti a vím, co přijde. Renoir se zdá být optimističtější než Čapek, ale zároveň také více odtažitý, neměla jsem pocit žádné intimity a to mi v příběhu o lidskosti zásadně chybí. (29.04.2015)