Kapesné

Filmy s detskými predstaviteľmi veľmi nemusím. Poväčšinou dokážu svojim chovaním otráviť celý film. Tu sa to našťastie obišlo bez otravných detských elementov, no nenašiel sa ani nikto, kto by si dokázal získať moje sympatie. Prvý hlavný problém filmu je, že nemá žiadny dej. Truffaut sleduje deti v škole, deti mimo školy, občas sa tam pripletú aj nejakí dospelí... No nič z toho nie je zaujímavé. To ja som teda mal oveľa zaujímavejšie a zábavnejšie detstvo ako tento ansámbl. Druhý problém filmu je, že keď už sa Truffaut rozhodol pre polodokumentaristický štýl o deťoch, tak by mali pôsobiť prirodzenejšie. Z niektorých z nich doslova kričalo, ako boli strémovaní a mali problém s replikami a stále pokukávali vedľa kamery, či je pán režisér spokojný (hlavne dievčatko Sylvie je toho najjasnejším príkladom). To sa dá deťom bez filmárskych skúseností odpustiť, no pán režisér to mal asi poňať trochu inak. Film, ktorý mal pôsobiť realisticky a prirodzene, je tak umelý, že mu neveríte takmer nič. Z akého sveta sú tie deti, že sa jeden druhému neposmievajú, nebijú sa, neexistuje žiadne šikanovanie... Asi z nejakého dokonalého, mimo tejto planéty. Občas síce vystroja menšiu lumpárnu, ale každé decko behom týždňa toho vystrojí viac ako všetky deti tu behom niekoľkých týždňov resp. mesiacov dohromady. Vlastne najvystížnejším momentom celého filmu je scéna s padajúcim dieťaťom, presne taký dojem mám z celého filmu, ako pôsobila táto scéna - trápne a úplne mimo realitu. Zlatá Obecní škola... Pre mňa najhorší Truffautov film, nudnejší ako Jules a Jim. Pritom tu zvolil podobný prístup ako v skvelej La nuite americaine, no tam to bolo zaujímavé od začiatku do konca, tu nebola zaujímavá ani minúta. Radšej mal točiť filmy z filmárskeho zákulisia ako o deťoch. (06.01.2019)

Od Truffauta som videl aj dramu o detoch NIKDO MNE NEMA RAD (1959), ktora sa mi pacila o trosicku viac, ako tento film, ale mozno aj preto, ze mi prilis dlho trvalo vzit sa s postavami (bolo ich az prilis moc) a dej bol trosku chaoticky. Vytknut by som chcel asi jednu scenu, kde dieta zostalo same doma a vdaka macke sa dostalo k oknu, ale konkretizovat nechcem, sami uvidite, pretoze realita by bola podla mna uplne ina. Dobra scena bola aj ta, kde ine dieta bolo same doma a dostalo sa k megafonu svojho otca a vykrikovalo do dvora, ze ma hlad. Zaujimala by ma reakcia rodicov, ked sa vratili domov, zial nic take som si nevsimol. Nastastie k zaveru filmu to zacalo byt stale viac zaujimave a musim uznat, ze Truffaut asi presne vedel zobrazit myslenie alebo spravanie sa deti, akoby tie deti filmoval skrytou kamerou... 28.03.2010 ________ Nicole Félix - (Grégoryho matka) +++ Chantal Mercier - (Chantal Petit, učiteľka) +++ Jean-Francois Stevenin - (Jean-Francois Richet, učiteľ) +++ Virginie Thévenet - (Lydie Richet) +++ Tania Torrens - (Nadine Riffle, kaderníčka) +++ René Barnerias - (Desmouceaux, Patrickov otec) +++ Katy Carayon - (Sylviina matka) +++ Jean-Marie Carayon - (Policajný inšpektor, Sylviin otec) +++ Hudba: Maurice Jaubert) +++ (28.03.2010)

Jestli lze o někom prohlásit, že skutečně rozumí dětské duši, pak je to François Truffaut. Jeho "Kapesné" je dokonalé - někdy veselé a někdy smutné (chtělo by se říct jako život sám) a má několik geniálních míst (snad nejvtipnější je scéna s malou holčičku, co ji rodiče za trest nevzali do restaurace). Za nejdůležitější považuji zjištění, že děti nejsou hloupé, protože jsou malé a ničemu nerozumí, ale naopak mnohdy chápou až moc dobře. Jsou to takoví malí dospělí. A dospívání je těžká věc. (22.07.2006)

Musím říct, že Kapesné mi na první zhlédnutí úplně nesedlo. Celý film se rozpadl do několika scének (některých více úspěšných, některých méně) a závěrečná řeč pana učitele, která by to celé měla sjednotit, mi přišla příliš násilná. Scéna s dítětem, kocourkem a oknem patřila k těm nejsilnějším, zamčené hladové děvče zas bylo vyloženě originální a ukázalo na klasické vnímání světa dětskýma očima, kterému okolí uvěří, aniž by danou situaci hlouběji analyzovalo. PS: Viděno na MGM a český dabing byl NAPROTO příšerný. (20.04.2014)

...O rodičoch a deťoch školopovinných, keď sa režisér prostredníctvom tohto mimoriadne „osobného filmu,” vracia do detských liet, konkrétne a najmä do školských lavíc, aby si proste zaspomínal na staré, dobré časy so samými huncútstvami, pričom si zároveň myslím, že zo všetkých postáv, vystupujúcich vo filme, má zrovna najbližšie k „intelektuálovi Patrickovi Desmouceauxovi”, t.j. k danému charakteru, ktorý má v skutočnosti, teda v reálnom živote, naprosto identické priezvisko, z čoho snáď automaticky srší neuveriteľná autenticita, keďže to v takomto duchu pokračuje i (na)ďalej... Dokonca by som ešte pridal i ďalšiu postavu v podobe „problémového jedinca” Juliena Leclouea, čo mi zase priam evokuje - určitú odvahu, ktorú si François Truffaut, následne pretavil do svojich celevočerných filmov. Podľa predchádzajúcich skutočností by sa práve teraz mohlo vskutku zdať, že dospeláci sú odsunutí na vedľajšiu koľaj, kedy by mohlo zdanie väčšinou klamať, ale niečo na tom pravdy predsa bude, pretože zvyčajne pôsobia, ako „dekorácie”, len akási výplň určitého priestoru, kde napríklad taký profák Jean-François Richet,  i napriek tejto faktickej poznámke, jednoznačne mal niečo do seba. Najviac pozornosti sa ale dostáva hore spomenutým postavám a mnohým ďalším, pritom najzaujímavejším príbehom sa rysoval byť I-B-A ten Julienov, čo sa nakoniec aj potvrdilo, na čo sa treba zamerať, no možno s rozpačitým dodatkom na záver. Zo sledovania počinu, ktorý mi miestami pripadal, ako „dokumentárne ladený film”, mám nadštandardne pozitívne dojmy, lebo tomu skrátka nechýbala ani tá najmenšia úprimnosť, akú si vôbec dokážem, (ja) divák, predstaviť, a o to je to potom cennejšie, čo sa dnes už nevidí... (21.08.2022)