Beaumont07

Už mi je jasné, čím sa inšpiroval Trier pri písaní (a točení) prvej kapitoly filmu MELANCHOLIA. Spočiatku idylické vzťahy aristokratickej rodiny ukážu svoju pravú, zhnitú podstatu počas jednej dlhej, predlhej noci; predsudky a nepríjemné pravdy vychádzajú na povrch cez nespočetné množstvo oficiálnych prípitkov, súkromných rozhovorov či navonok nevinných činov. Groteskné scény, dramatické momenty ticha či ohlušujúce hádky - všetko to Vinterbergovi šlape na 100%. Čo sa týka Dogmy, myslím, že radikálnosť ´desatora´ je trochu prehnaná - je to vidno aj na fakte, že FESTEN, hoci je to prvý film patriaci pod hlavičku Dogma 95, hned niekoľko pravidiel porušuje (prídavné osvetlenie, atď.). Navyše, pozor, to vyhlasované bezprostredné, autentické poňatie neznamená nevyhnutne odpútanie diváka od formálnej stránky, minimálne vo filme FESTEN ho na to niekedy schválne upúta, napríklad pri rýcho strihaných pohľadoch z idúceho auta či chaotických indoorových pohyboch kamery po vertikálnej osy a náhlych prestrihoch. Tento formát je však aj tak tou najväčšou devízou filmu, pretože sa na základe inak obyčajného scenára dokáže zaryť hlboko do psychologickej stránky postáv bez prítomnosti melodramatických scén či akčných sekvencií. Samozrejme, v tomto prípade za to môže nie len Dogma, ale predovšetkým Vinterbergerove režijné schopnosti.

Film chladný, neosobný a úsečný, presne ako postava Holly Hunter. Navyše čisto rutinérsky natočený.

Správanie postáv prevažne nedáva zmysel a scenár tiež pokulháva (zvraty na základe náhodných udalostí), atmosféra je však správne špinavá a bezútešná, no predovšetkým kvôli tej veselej tancovačke miestnych dedinčanov sa film oplatí si pozrieť. Ináč si myslím, že potenciál hlavnej postavy ostal nevyužitý: načo celá tá ukážka jeho backgroundu, keď po zvyšok filmu iba odovzdane chrčí a robí grimasy? Bohužiaľ, ani ´I loved you´ na konci ho už z šedej pasivity nevytiahne.

In Bruges sa na prvý pohľad môže javiť ako obyčajná gangsterská komédia, je však oveľa viac než len to. Otvorene sa inšpirujúc jednou z najlepších divadelných hier druhej polovice 20. storočia The Dumb Waiter od Harolda Pintera, In Bruges svoje literárne dedičstvo dopĺňa, rozširuje a nakoniec prevracia na hlavu, rovnako ako celý filmový žáner gangsterského filmu, v ktorom sa aspoň formálne nachádza. Z The Dumb Waiter si vypožičiava počiatočnú dejovú štruktúru a vzťahovú dynamiku medzi hlavnými postavami (Harry>Ken>Ray), pričom Gusova (divadelná verzia Raya) existenciálna neistota Pinterom implicitne naznačená je v In Bruges explikovaná na Rayových výčitkách svedomia, ktoré dodávajú filmu nádych existenciálnej dilemy, ktorej z Pinterovej hry chýba už len preňho typická klaustrofobická bezradnosť. Zároveň je In Bruges spleťou intertextuálnych narážok nie na konkrétne gansterské filmy, ale na celú tradíciu gansterskej filmovej kultúry (prítomnej aj v The Dumb Waiter), nie však iba slovami, ako napr. spoločné plánovanie naháňačky a následného súboja, ale aj konštrukciou jednotlivých akčných sekvencií. V tomto sa In Bruges podobá kultovému Pulp Fiction, no zatiaľ čo Pulp Fiction karikaturuje štýl gangsterských filmov prítomnosťou neschopných gangstrov a ich neustálymi, nepodstatnými dialógmi a absurdnými situáciami, In Bruges dáva svojim gangstrom ľudskú tvár s istou dávkou morálneho cítenia a necháva ich zvažovať motívy vlastných činov. Na základe toho In Bruges vybočuje zo šablóny klasických gangsteriek, pričom nezabudne poprehadzovať a satirizovať ich tradičnú výstavbu deja, klimaxu, či celkového vyznenia. K podobnému prístupu sa McDonagh vráti vo filme 7 Psychopaths, ktorý je síce značne komplexnejší, no nie s nevyhnutne znásobeným pozitívnym efektom. In Bruges je taká malá, výstižná, vtipná a inteligentná divadelná hra, jednoznačne zasluhujúca najvyššieho hodnotenia.

Óda na počítačové hry.

Tematicky to pripomína britský komorný triler Exam, pretože v oboch filmoch si musia adepti na pracovný post prejsť istým survival testom, na základe ktorého vzijde víťaz-zamestnanec. No zatiaľ čo v Exam vyznejú dejové posuny vyhrotene a takmer matematicky presne zoradené, v takmer nemom InHumane Resources sa všetko deje akosi zmatene, bez jasne vyhranených motívov a charakterizovaných postáv, ktore sa preto dosť zlievajú a divákovi na nich veľmi nezáleží. Napriek tomu réžia je dobrá a hoci film vyzerá dosť amatérsky, voľba nedať postavám veľa replík sa mi javí ako správna, lebo ináč by to mohlo dopadnúť o dosť horšie.

Viem, že námet cestovania v čase so sebou nevyhnutne prináša isté paradoxy ale tak veľa, ako ich bolo v tomto filme, som ešte nevidel. Film sa totiž vyvíja klasickým naratívnym štýlom, v ktorom toho hlavná postava vie najprv málo ale počas filmu sa toho dozvedá viac a viac, až má na konci úplnú vedomosť. Vedomosť o čom? V prípade tohto filmu ide o Henryho vedomosť o svojej minulosti, budúcnosti a rôznych míľnikov v jeho živote. Vzhľadom na jeho schopnosť pravidelného cestovania v čase tam a späť je predstava nevedomého Henryho úplne absurdná. Všetky scény ohľadom nevedomosti o tom, či bude mať dieťa (vôbec jeho pokus sterilizovať sa), ako zomrie, ako sa bude vyvíjať jeho vzťah s Clare a podobne sú nezmyselné, pretože to všetko už musel ako cestovateľ v čase vidieť. Film je však zároven príliš chaotický a vôbec divákovi nepomáha. Nevieme, ako často mizne, na ako dlho, či sa stále vracia ten istý, ako je možné, že sa vždy objaví na správnom mieste a všetky tieto veci sú mimoriadne podstatné pre pochopenie jeho vzťahu s Clare, o ktorý tu ide, keďže sa jedná o romantický film. Ich vzťah je zas vykreslený povrchne, neuspokojivo a hlúpo. Clare pozná veľmi dobre schopnosť, ktorú Henry má, napriek tomu sa zaňho vydá a potom je celá vykoľajená z toho, že Henry podchvíľou zmizne, a navyše ho obviní z toho, že ju nechal samu na Vianoce, pričom obaja dobre vedia, že to nebola jeho vina. A prečo ho má vlastne tak rada? To je základná otázka romantického filmu- ako a prečo sa dá pár dohromady, v čom sa dopĺňajú, odlišujú atď, čím sa určuje dynamika a celková zaujímavosť filmu . V tomto filme ho však Clare miluje od prvej scény a nikto nevie prečo. Preto je tento film povrchný nielen ako sci-fi ale aj ako romanca. Jediné, čo Clare a Henryho ako pár robia je riešenie Henryho cestovania v čase. A jediné čo vo filme robí Henry je, že mizne v tie najhoršie chvíle a zvyšok času sa snaží napraviť spôsobenú škodu. Základný logický paradox, s ktorým sa v tomto filme nedokážem zmieriť, je však tento: Clare na Henryho čakala celú svoju mladosť kvôli tomu, že dospelý Henry navštívil mladú Clare a povedal jej, že budú raz spolu. On to však spravil len preto, lebo mu to oznámila dospelá Clare, keď ho na začiatku filmu stretla! Kto teda v skutočnosti inicioval ich vzťah? Odpovedať na túto otázku je asi také jednoduché ako vydeliť nulou...2/5*

Štvorhviezdičkový štandard si film drží počas celej svojej stopáže, Greengrassova autenticita sa musí vo filmovej tvorbe prekonávať len veľmi ťazko, film je mnohotvárny a minimálne dvakrát sa jeho dynamika a rozdelenie síl úplne zmení, všetko vo výbornej réžii a so stále nadštandardným a uveriteľným Hanksom. Casting na somálskych pirátov je vydarený a hlavne dotrhaný, spotený a vychrtlý Barkhad Abdirahman so svojim zlovestným, odhodlaným civením výborne vyvažuje Hanksovu civilitu. K plnému počtu sa však prikláňam až po poslednej scéne v ošetrovni, kde Hanks neuveriteľným spôsobom ukazuje nemý šok, v akom sa Kapitán Phillips po všetkej tej hrôze, strachu a napätí nachádza. Napriek tomu, že som si celý film užíval, emocionálne ma v podstate nechal chladným, no po tej poslednej scéne mi takmer vhŕkli slzy do očí. Hanks je geniálny herec.

Ničivý zážitok, na ktorý sa nespomína s nadšením. Tideland je hrôzostrašná, fantasmagorická rozprávka, pozostávajúca zo sledu traumatizujúcich situácií, s ktorými sa 10 ročná hlavná hrdinka vyrovnáva ponáraním sa do svojej psychotickej imaginácie popretkávanej zvrátenými scénami s častým pedofilným a nekrofilným podtónom. Hororovejšie ako väčšina hororov a zároveň najprepnutejší film Terryho Gilliama.

Ultimátna detektívna psychologická dráma. Gyllenhaalov očný tik nemal chybu :) 4,5*