standsiller

Podobne ako pri knižnej sérii od Douglasa Adamsa, aj v tomto filme od Tima Burtona je krásne posolstvo, že ľudská hlúposť je bezhraničná. V kontexte vesmíru to platí dokonca doslovne. Pozemská civilizácia by sa dala pripodobniť ku generačnej rodinnej keramike. Pamätáte si na ten jeden konkrétny hrnček od starej mamy, ktorého ste sa nemohli dotknúť? Tak si predstavte, že vesmír má rovnakú starú mamu a vystríha vás pred rodinným pokladom rovnako. Len si, drahé vnučky a vnuci, vážte túto planétu, pretože je krehkejšia ako sa na prvý pohľad zdá. Stačí iba hlúpy dotyk, alebo hlúpe rozhodnutie a rozpadne sa na márne kúsky. Tim Burton to posúva do hranice paródie, no heslá ako dezinformácie, prispôsobovanie si reality a neschopnosť prijať ju v jej reálnej podobe sú široko aplikovateľné. Dosaďte si ľubovoľné kulisy, kontext je rovnaký.

Poviedkový kaleidoskop o individuálnych stereotypoch nutných pre plynutie dní. Roy Andersson vytvára spoločné miesta - sídliská, bary, kultúrne domy a úzke ulice, aby demonštroval v akej tesnej blízkosti a zároveň izolácii vedľa seba sme. Je to patetická, príliš jednoduchá filozofia, neponúka žiadne východisko. Napriek tomu je pre mnohých prvým motívom dňa. Budím sa a vstávam z postele, aby som už v úvode dňa prehlásil, že „Aj zajtra je deň". Táto istota je neutrálna a preto nám, myslím, tak štedro vystačí. A preto si ju pripomenieme aj večer.

Rainer Werner Fassbinder rozdistribuoval myšlienku nedokonalej ilúzie do súčasného filmu. Dáva výzvy nádeji a ukazuje, aká je vo svetle falošná a nedokonalá. Má starý človek právo na mladú lásku? Môže byť optimisticky naivný? Romantický? Čo na veci mení, ak je to príbeh dvoch obyčajných ľudí z odlišných kultúr s vekovým rozdielom? Spomenul som si na esteticky a psychologicky náročný film U zlatej rukavičky od Fatiha Akina a nekonštatujem nič nové - Fassbinder za svoj krátky život dal ozaj silnú injekciu do filmovej reči pre tých, ktorí podstúpia riziko a rozhodnú sa ukazovať nepeknosť skutočných vecí, kde nerozhodujú sympatie a divák neočakáva rozuzlenie. Iba čaká, že či sa režisér bude rozhodovať medzi zlým a ešte horším scenárom reality, alebo nechá diváka v konštantnom pocite dezilúzie. Povojnové Nemecko je dokonalým ihriskom tejto myšlienky. Veď napokon, už navždy to bude povojnové, silne stigmatizované Nemecko.