Potmehud6

Barabáš a Tatry. Táto kombinácia proste nemôže dopadnúť zle. V Príbehoch tatranských štítov nezistíme akú faunu a flóru v Tatrách nájdeme a nezistíme ani ako sa naše veľhory v priebehu rokov zvrásnili. Barabáš pristupuje k Tatrám ako k ľuďom a tak sa z dokumentaristu chvíľami mení na rozprávača veľkých a fantastických príbehov. Namiesto kvánt informácií sa tak dostávame k samotnému životu tatranských štítov. Veľkú pochvalu si zaslúži aj kamera, ktorá miestami priklincuje diváka k sedadlu v kine - hlavne pri snímaní cesty pri výstupe na Žabí kôň. Nádherný a výnimočný dokument.

Nečierno-biely pohľad na dopady komunistickej minulosti Poľska na súčasný režim. Staré chyby ľudí neostávajú pochované v minulosti, ale vynárajú sa a "dedia" ich príbuzní. Je "Krt" obeťou systému, ktorý ho zomlel alebo pokrytcom, ktorý sa snaží striasť zodpovednosti za politickú minulosť? O akej zodpovednosti vlastne môžeme hovoriť v konfrontácii s tým, že jedna z postáv interpretuje svoju činnosť ako "službu vlasti"? Film ukazuje aká môže byť politická realita vratká, nedáva jednoznačné odpovede a ani samotný scenár neponúka žiadne samozrejmé rozuzlenie a drží si tak dramatický náboj až do konca. (85%) (Cinematik 2012)

The Artist je postavený na atribútoch, ktorými vynikal nemý film - teda na hereckých predstaviteľoch a čierno - bielej kamere. Je nutné povedať, že je oboje dotiahnuté na maximálnu úroveň. Strohý, predvídateľný dej so silným závanom nostalgie tvorí pozadie pre hercov (ktorým dominuje hlavne Bérénice Bejo, ktorá akoby vypadla z éry nemého filmu) a vizuál. Potenciál čierno - bielej kamery je tu dotiahnutý na vysokú úroveň nie len v nasvietení jednotlivých scén, ale ukazuje sa hlavne v nápaditosti kompozície a v dôraze na detail.

Vynikajúci dokument, ktorý vzdáva hold nie len nezabudnuteľnej Mélièsovej ceste na mesiac, ale aj Mélièsovi ako človeku a tvorcovi, ako veľkému vizionárovi trikového filmu. (Cinematik 2012)

Miyazaki produkuje dvojaký typ filmov. V prvom type dominujú veľkolepé príbehy o boji dobra a zla, v druhom zasa skromnejšie príbehy, ktoré diváka len tak unášajú tvorcovou fantáziou a neriešia žiadne zložité problémy. Podobne ako Kiki's Delivery Service a Totoro, aj Ponyo patrí do druhej kategórie. Miyazaki opäť buduje farebný svet, ktorý sa hemží životom. Na rozdiel od mnohých iných statických animovaných filmov, môžeme v Ponyo (ako aj v Miyazakiho filmoch ako takých) pozorovať množstvo detailov, ktoré robia režisérovu víziu dynamickou a živou. Jediné, čo možno Ponyo zazlievať je prešvihnutá stopáž, ktorá zráža film do priemeru. Dej filmu tak často stagnuje a nevynahradí to ani dokonalá animácia a opäť svieže nápady.

Cesta na mesiac nie je len prelomovým okamžikom v dejinách filmu, tento film zobrazuje aj to, čo dokáže ľudská imaginácia, keď prekoná hranice možného a dostane sa k novým vyjadrovacím prostriedkom. Fantastická vízia.

Môžu sa dospelí chovať infantilnejšie ako deti? Môžu sa civilizovaní západní obyvatelia s rozvinutou demokraciou chovať horšie ako africké kmene zmietané neustálymi vojnovými roztržkami? Polanského odpoveď rozhodne nebude optimistická. V prostredí jedného bytu a v spoločnosti štyroch vynikajúcich hercov (z ktorých vyčnieva Christoph Waltz ako jediná postava, ktorá sa na nič nehrá a od začiatku je nepokryte skazená) rozpútava výbornú konverzačnú drámu plnú ironického a zžieravého humoru.

Film, od ktorého som očakával zdĺhavú intelektuálnu nudu alebo drsný ironický humor. Na moje prekvapenie som sa dočkal aj humoru, aj intelektuálnemu podtextu, ale v úplne inej podobe ako boli moje prvotné predpoklady. "Máme pápeža" spája láskavý humor s existenciálnou drámou. Film je plný komediálnych situácii, v ktorých režisér dokáže vyvodiť divákovi úsmev na tvári aj bez toho, aby staval na klasickej zžieravej irónii namierenej proti Vatikánu. Zaujímavo je vykreslená aj postava samotného novozvoleného pápeža, ktorý sa topí v pochybnostiach a nie je schopný prevziať bremeno zodpovednosti. V jeho symbolickom putovaní po Ríme sa snaží nájsť silu k tomu, aby sa odhodlal prijať úlohu vodcu. Eso v rukách režiséra predstavuje nečakaný koniec a hra s očakávaniami diváka.

Na pozadí globálnej katastrofy - epidémie, ktorá postupne pripravuje ľudí o čuch, chuť, sluch a zrak - sa odohráva intímny príbeh dvoch ľudí, ktorým láska najprv umožňuje plnohodnotne preciťovať život aj za podmienok tejto hrozby. Vzťah postupne prechádza vývojom, aby nakoniec divákovi zanechal posolstvo o sile lásky v ťažkých dobách. Žiaľ nádejná zápletka, ktorá sa zdá byť v súčastnosti aj nanajvýš aktuálna, je uchopená za nesprávny koniec. Vzťah dvoch milencov ma kvôli svojej povrchnosti nechal chladným a podobne povrchne vyznievajú aj nedotiahnuté filozofické myšlienky, ktoré sú len načrtnuté, ale ostávajú nerozvinuté. Hrozba globálnej apokalypsy ani zďaleka nedosahuje rozmerov naliehavosti filmov ako Melanchólia alebo 12 opíc. Veľké sklamanie.

Úprimne, od tvorcov Slepačieho úletu a Wallacea a Gromita čaká človek veľa. Piráti majú originálnu zápletku, slušné scenáristické nápady a opäť veľmi milú animáciu. Naozaj úžasným nápadom je "angažovanie" Darwina. To však, čo chýba Pirátom, sú naozaj silné humorné scény, ktorých mali vyššie spomínané filmy na rozdávanie. Film tak okolo mňa prešumel bez výraznejšieho dojmu. 70%