Fiftis

Veľmi sa mi tento film pletie s Vlajkami našich otcov (2006). Dokonca sú z rovnakého roku a oba od Clina Eastwooda. Obom som dal rovnaké hodnotenie. Oba sú v niečom lepšie, v niečom horšie. Aj táto snímka má niekoľko zaujímavých momentov. Jednak si vážim, že Američania (respektíve Clint) chceli urobiť film, ktorý de facto oslavuje Japoncov v americko-japonskej vojne. To sa často nestáva. Uvidíme, kedy my urobíme pochvalný film o Slovenskom štáte. Na druhú stranu, nemôžem si pomôcť, ale Japonci sa mi vo filme v určitých momentoch zdajú príliš hrdinskí. Oni aj boli, ale keď tretíkrát nejaký veliteľ vytasil meč a s krikom sa rozbehol proti guľometu, bolo toho už moc. Na jednej strane veľmi pekná kamera (filtre robia úžasnú atmosféru), na druhej strane pramalá akcia a nevyvážená fyzika. Ale Clintov vojnový film sa jednoducho nedá neodporučiť.

Faunov labyrint patrí k filmom, ktorým sa hodí označenie autorský projekt. Del Toro si ho napísal, režíroval i produkoval sám a je jasné, že doň vtlačil kus svojej osobnosti. Je to film stavajúci na ľudskej fantázii a to obrazovej i príbehovej a o ktorom čím menej viete, tým horšie sa vám bude pozerať. Je to utrpenie pozerať, postavy nevýrazné a nudné.. ale hlavne odpudzujúce monštrá ako z 90.rokov. Guillermo del Toro, predstaviteľ silnej mexickej režisérskej skupiny, bol doteraz nášmu divákovi známy, ako fanúšik úpadkových, či tak povediac detských filmov. Jeho Blade sa spája s upírmi v boji proti spoločnému nepriateľovi a Hellboy bojuje s peklom na strane ľudí. Jednoducho, del Torovi je vlastné detské nadšenie pre tajomstvo a pre hru. Rád sa necháva opantávať predstavami, ktoré dospelí pohrdlivo prejdú mihnutím oka. V tomto kontexte so sklamaním konštatujem, že práve film o dieťati plnom fantázie sa stal jeho najnudnejším dielom.

Na začiatok musím napísať, že tento film som úplne prvý krát videl s amatérskym dabingom. Bolo to zvláštne, ale zároveň to dodalo filmu niečo zaujímavé. My tomu hovoríme "šmrnc". Pretože povedzme si úprimne, tento film je natočený tiež akoby amatérsky, bez balíka peňazí a skoro len v jednej miestnosti. A tiež s neznámymi - nie príliš dobrými hercami. Takže amatérsky dabing chválim. Cez to všetko, že je toto neskutočné b-čko, pozrite sami, aké pekné má hodnotenia. Samotný nápad je skvelý a namiesto francúzskeho filmu Intouchables (2011) mal byť nanovo natočený tento - pričom by v ňom boli hollywoodske hviezdy. (Intouchables bol sám o sebe skvelý film, aj keď bol francúzsky a nebolo nutné ho pretočiť aj v Amerike - len čo si všetci urobili trapas, kedže to urobili strašne). Ja vás nemôžem viac navnadiť - prečítajte si obsah filmu a proste vás to musí zaujať, lebo nápad filmu je v podstate jedinečný. A chválim aj finále a vysvetlenie. Príjemný filmový zážitok.

V tej dobe neznámi animátori v Sony Animation Studios dostali dostatočne šialený nápad, pokúsiť sa osloviť čo najširšie publikum. Kinematografia pozná guláše rozličného zloženia, ale tentoraz sa máte na čo tešiť. Divoké vlny nie sú ani tak revolučným počinom v žánri animákov. Divoké vlny majú síce jednoduchý dej a nachádzajú sa v ňom aj akčné scény s rockovou hudbou. Ale v skutočnosti tvoria asi tretinu filmu a sú daňou pre detského diváka. No zvyšok stopáže preráža prvotnú dejovú jednoduchosť formou vykopávajúcou film do žánru dokumentu. A pretože sa film tvári ako skutočný dokument, čaká nás množstvo vložiek priamo od štábu, ktorí ho nakrúcajú – a tak sa občas objaví napríklad mikrofón, niekto začne komentovať momenty diania a tak podobne. Divoké vlny obsahujú vo svojej skromnej stopáži množstvo ďalších noviniek. Tento film chce byť sám o sebe kvalitným dokumentom, no súčasne si robí srandu zo žánru a aj z toho, ako také filmy vznikajú, či aké techniky sa pritom používajú. Výsledkom je pomerne dobrá zábava pôsobiaca paradoxne vtipne a vážne zároveň, vzhľadom na niektoré momenty a štýl, ktorým je nakrútená. Sledovanie filmu je aj pomerne emotívne, čo je na poli animákov takmer rarita. Divoké vlny nie sú žiadny megahit. Ale tento žáner potrebuje takéto počiny viac ako soľ.

Napísať, že Ben Affleck je lepší scenárista a režisér ako herec, by nebolo správne. Je však pravda, že ako režisér veľmi vyniká a ja jeho filmy vyložene milujem. Toto je jeho prvotina a hneď skvost. Akoby osou filmu, popri deji, ktorý môže byť vnímaný v celkom širokej škále - od bežného až po prekvapujúci - sú podľa mňa herecké výkony. Napríklad Amy Ryan nominovaná na Oscara za vedľajšiu ženskú úlohu, je vo svojej spleti zúfalstva, otupenosti a povrchnosti naozaj presvedčivá, no zďaleka nie je jedinou výraznou postavou snímky. Veľký kusisko dobrej práce odvádzajú ostrieľaní herci Ed Harris a Morgan Freeman a na úplnom vrchole je u mňa samozrejme mladší Affleck. Casey už tu začal rásť do prvej hereckej triedy a starší Ben by mal byť na neho právom hrdý. Kvitujem jeho civilný prejav, kvalitnú prácu s mimikou i celkové držanie úlohy. Zbohom, Bejby je zaujímavé kriminálno-dramatické dielo, ktoré napriek reálnemu nebezpečenstvu neskĺzne do trápnosti. Tento film je jeden z najlepších, aké boli v roku 2007 natočené.

Režisér Paul Haggis sa tentoraz opäť vracia k čisto americkej téme. V tej dobe aktuálnej a veľmi citlivej - konkrétne k nezvestnému americkému vojakovi. Dej je zasadený výhradne do Ameriky, kde sa píše november 2004. Do vojnou zmietajúceho sa Iraku sa diváci prenesú len zriedka a to výhradne len prostredníctvom médií - televíziou - či modernou technológiou. Haggisov scenár jednoznačne naplno necháva vyniknúť ostrieľaného a skvelého Tommyho Lee Jonesa. Treba pochváliť výbornú Charlize Theron, ktorej postava je úžasná a aj vďaka odlišnosti farby jej typicky blond vlasov, je proste iná. V porovnaní s režisérovým predošlým dielom Crash, tomuto filmu chýba na jednej strane viac emotívnejšia hudobná a vybrúsenejšia vizuálna stránka, na druhej strane je avšak posolstvo viacvrstvové, nenásilne naporcované, no so značným patriotizmom, čo nemôže chýbať v žiadnom americkom filme. Tu môžete napočítať vyše dvadsať - tridsať zástav spojených štátov.

Ako iste viete, americká nadvláda sa začala postupne formovať v prvej svetovej vojne, ale jej skutočná dominancia sa počíta od skončenia takzvanej studenej vojny. A toto je film, ktorý ťažko označiť za pekný - na to hovorí o príliš ťažkej téme. Ak je súčasnosť, ktorú práve žijeme v skutočnosti nevyhlásenou vojnou proti terorizmu, tak rovnako, ako v každej takejto vojne sa možno opýtať, prečo vlastne vznikla, kto ju chce a kto ňou trpí. Odpoveď na túto poslednú otázku je úplne rovnaká, ako pri všetkých hnusných vojnách Najviac vždy trpia nevinní ľudia. V skutku príjemným prekvapením je, popri otvorenosti a kritickosti tohto námetu, herecké osadenstvo. Celkovo veľmi kvalitné, v prípade niektorých postáv vynikajúce. Meryl Streep, ktorú absolútne nemusím si užíva svoju administratívnu mrchu. Najviac však samozrejme hviezdi Jake Gyllenhaal a tiež skvelá Reese Witherspoon.

Jack Nicholson a Morgan Freeman. Dvojka, ktorej to spolu sekne. A pokojne týchto hercov môžeme označiť hereckými stálicami, čo bez menšej ujmy na dobrej povesti prechádzajú rolami vo filmoch rôznych kvalít. I keď sa ani oni nevyhli slabším filmom, ich herecká minulosť je celkom bohatá na zaujímavé filmové role, ktoré ako sú rôznorodé a zároveň tak podobné. Kým si po nás príde - je filmové klišé ako vyšité a v rámci tohto typu - filmov o umierajúcich - sa už len zriedkavejšie podarí vyčarovať niečo prudko originálne a skutočne zaujímavé, bez opakovania obohraných skladieb o poučení a znovu-nájdení rodinných hodnôt. Kým si po nás príde - je v prvom rade filmom Jacka Nicholsona a Morgana Freemana, ktorí si svoje postavy Colea a Chambersa skutočne vychutnávajú a je radosť sa na nich dívať. To však k výbornému filmu nestačí.

To sa vám tu zrazu tesne po obede zatiahne obloha tmavou plachtou noci a len mrznúci obyvatelia či padajúce vločky ukazujú pohyb či známky života. Nájsť bezpečnosť bude nesmierne ťažké, keď sa na mestečko valí banda upírov odhodlaná doslova piť krv a mrzačiť krehké telá...Opäť nič výnimočné či originálne, ale ruku na srdce, to divák ani nečaká. Pokiaľ sa vydáte na horor, nemôžete čakať Tarantina..(dokonca aj ten jeho upírsky horor za nič nestál). Je to graficky príťažlivý, násilný horor rešpektujúci pravidlá hry – a úspešný aj v časti napínavej, kde si nemôžete byť istý, o ktorého obľúbenca vo filme prídete. Hodilo by sa pripomenúť, že 30 dní dlhá noc vznikla podľa krvavého komixu. To len na margo vizuálu, ktorý je lepší oproti mnohým lacným či stredným projektom, ktoré vrhajú na dianie priemernú sivú či modro-zelenú farebnosť a snažia sa tváriť cool.

Ďalší z rady sci-fi filmov o hrôzach koncentračných táborov, tentokrát v b-čkovom rakúsko-nemeckom podaní. Režisér si vystačí s malým počtom záporných postáv, ktoré napokon ani nie sú vykreslené až tak kruto. Viac-menej ani nie sú podstatné. Odhliadnuc od scén „pred tým“ a „po tom“, sa miesto deja nemení. S celkom slušným napätím sledujete životy ľudí, ktorí sa boria s tým, že za múrmi dielne (akejsi prvej triedy v pekle) umierajú ľudia ako oni, ktorí nemali to šťastie, aby im ich povolanie mohlo zachrániť život. Vo filme nenájdete žiadne emocionálne výlevy či dramatické zvraty a neviem posúdiť, či je to dobre alebo na škodu. Záverom treba ešte pochváliť dobrý herecký výkon "komisára Rexa" Karla Markovicsa.