silentname

Už je to celkom dávno, čo som naposledy pridal niečo do svojho denníčku. Dnes je však na to celkom silný dôvod. Určite ste už všetci zachytili nečaknú smrť mladej herečky Michelle Trachtenberg. Táto správa ma nielen šokovala, ale popravde aj veľmi zarmútila. Vždy som vedel oceniť jej ohromný talent, pozitívnu energiu, ktorú bola schopná vo svojich projektoch dávať, no rovnako aj vedela zahrať aj poriadnu mrchu. Veľa ľudí si ju spája s projektami ako Buffy The Vampire Slayer (ja určite takisto) alebo Gossip Girl, no ja som sa rozhodol detailnejšie rozobrať jej prvý film, v ktorom sme ju mohli vidieť  - "Harriet the Spy". V prvom rade to bolo moje prvé stretnutie s Michelle a veľmi rýchlo som si ju dokázal obľúbiť, no rovnako je to asi aj projekt, z ktorého pre mňa vyšla najviac nezabudnuteľná. Svoj komentár k filmu som nahodil niekedy ešte pred desiatimi rokmi, no včera som sa rozhodol si tento rodinný film pozrieť k jej pamiatke znovu, a chcem ho rozobrať trochu viac do detailu. Čo znamená aj so spoilermi.

Film je pre mňa v mnohom dnes už rodinnou klasikou, ktorá dokázala urobiť niekoľko kľúčových vecí trochu inak, než som zvyknutý. Väčšinou, keď sa v televízii objaví rodinný film, tak tvorcovia sa primárne snažia o komédiu, plnej infantilného humoru, ktorý je od prvej chvíle otravný. Tu to však neplatí. Drvivú väčšinu času je film skôr drámou, ktorá má v sebe niekoľko veľmi zaujímavých myšlienok.

Je zaujímavé napríklad sledovať vzťah Harriet s jej opatrovateľkou Golly, ktorú hrá Rosie O´Donnell. Film dobre zachytáva, že Golly je pre Harriet priateľkou, no súčasne má v nej väčšieho rodiča, než vo svojich vlastných, ktorí na ňu drvivú väčšinu času nemajú moc čas. Golly Harriet rozumie, dáva jej dobre zvolenými slovami dobré rady do života a komunikuje s ňou otvorene a vrúcne. Čo deti sami niekedy naozaj potrebujú. Scénka, kedy sa musia rozlúčiť patrí medzi veľmi silné, pretože chápeme, čo sa v hlavách oboch postáv odohráva a najmä Michelle Trachtenberg veľmi dobre dokázala predať tú bolesť, ktorú jej strata obľúbenej opatrovateľky priniesla.

Tam ale kvality nekončia. Podobne ako neskôr (v trochu inej forme) vo filme Liar, Liar sa dobre ukazuje, že niekedy hovoriť úplnú pravdu nie je úplne namieste. Jedna vec je to, že pravda môže zraniť, pretože vie byť krutá. V momente ako Marion získa Harrietin denník a bude čítať všetko, čo si napísala o svojich spolužiakoch a rovnako aj o svojich najlepších kamarátoch, veci vyznejú oveľa horšie. Jednak tak človek rozumie Harriet a pociťuje voči nej istú formu ľútosti, keď ju následne začne celá trieda šikanovať, no rovnako rozumiete aj spolužiakom, ktorí sa cítili jej rečami dotknutí.

Všetko to nakoniec vyvrcholí vo vynikajcej scénke na hodine maľovania, kedy Harriet pooblievajú farbou a následne sa ju všetci budú snažiť očistiť a robiť všetko iba horšie. Mal by som inak povedať, že facka, ktorú v tom bode dá Harriet Marion je absolútne zaslúžená. A následne počas kúpele, kde to všetko bude chcieť zo zeba zmyť sa objavia aj flashbacky, na jednotlivé scénky, ktoré sme mali predtým možnosť vidieť. Ten hnev a bolesť, ktoré sa v nej začali hromadiť nakoniec vyústi v silnú pomstu voči všetkým svojim spolužiakom, kedy im Harriet nedaruje absolútne nič. Veľmi kruto, treba podotknúť. Ako sa však ukáže, "kto do teba kameňom, ty do neho skalou" neprinesie ten efekt, ktorý čakala a sama sa následne cíti hrozne.

Toto sú veci, ktoré by rodinné filmy mali určite zobrazovať. Deti by nemali byť chránené pred svojimi emóciami, mali by im rozumieť a je dobré vidieť, že aj postavy, ktoré sú nám sympatické vedia v momente, kedy sa v nich nahromadí obrovská dávka silných emócií reagovať nakoniec úplne inak, než by sme od nich očakávali a stále im pritom dokážeme rozumieť. Mal by som ešte dodať, že keď Harriet donekonečna bude opakovať "I´m fine" počas toho ako sa jej rodičia hádajú je ďalší moment, ktorý výborne ukazuje, že všetko rozhodne v poriadku nie je. Všetky istoty, ktoré mala okolo seba zrazu nemá a nevie sa s tým sama vysporiadať.

Posledné čo by som chcel ešte zhodnotiť je hlavná myšlienka filmu. V poslednej momentke, kedy sa Harriet rozpráva s Golly jej totiž povie niečo veľmi podstatné. Musí sa svojim kamarátom ospravedlniť a musí začať postupne aj trochu klamať. Pretože hoci je vidieť, že ju strata priateľov trápi, napriek tomu si skutočne uvedomí, že sa im vlastne nikdy neospravedlnila za to, čo o nich napísala vo svojom denníku. Keď sa ospravedlňuje prvýkrát Janie, znie to doslova, ako keby to bolo z donútenia. Nutno ešte dodať jednu scénku, kde si Harriet zapíše do notesa, že keby si mala vybrať medzi priateľmi a špiónstvom, tak by si vybrala špiónstvo, čo v podstate ukazuje skutočnosť, že sama nevníma, že urobila niečo zlé. Veci, čo mali ostať súkromné sa však dostali na povrch a teraz musí niesť dôsledky. Deti učíme k tomu, aby boli pravdovravné, no postupne všetci v živote dospejeme do momentu, kedy je lepšie pravdu trochu zaobaliť do malých lží, ktoré ale dokážu niekomu pomôcť. Pretože tých ľudí máme radi a stojí za to mať ich vo svojom živote.

Myslím si, že dnes by tento film už v takejto forme určite nevznikol a veľa spomenutých momentiek by z neho bolo pravdepodobne vytiahnutých, aby neboli deti nejakým spôsobom traumatizované a nevideli, čo môžu určité veci spôsobiť, no za mňa je toto ohromná chyba, ktorá sa začína diať. Deti musia byť konfrontované s realitou a musia si nejakým spôsobom uvedomiť, že niektoré veci nie sú správne. A je často lepšie, ak sa to dozvedia z filmu, než aby sa to dozvedali na vlastnej koži. Neprajem nikomu, aby sa cítili ako Harriet, keď si uvedomí, že ju všetci nenávidia. A neprajem nikomu, aby zistili čo to je, keď sa v nich nahromadí hnev a zúrivosť voči druhým a rozhodnú sa im ublížiť akýmkoľvek spôsobom. Ale je dobre vidieť, že také veci môžu nastať a prečo sa také veci môžu udiať. 

Na záver už venujem Michelle Trachtenberg len posledné zbohom. Ďakujem za všetky postavy, ktoré si stvárnila, ktorým si dala život a hoci si od nás odišla príliš skoro, v srdci ostaneš navždy. :( R.I.P.