Anderton

Rozlúčka so včerajškom si vyžaduje určitú znalosť stavu nemeckej spoločnosti 60. rokov, takže aj keď sa dá premýšľať nad filmom aj vo všeobecnejších rovinách, s plným pochopením mohol a stále musí Kluge počítať najmä pri domácich intelektuáloch. Prípadne máte šťastie a o filme vám po projekcii niečo "málo" povie Thomas Elseasser, ako sa stalo dnes na VŠMU. Kluge vo svojom debute pôsobí tak sebaisto, akoby išlo o desiaty film myšlienkovo vyzretého režiséra. Takže možno stačí iba vedieť, o čom nakrúcate a mať k dispozícii kvalitný štáb. Klugeho rozhodnutie nakrúcať čiernobielo vo vás môže zanechať pocit, že Nemecko tohto obdobia, ale aj obdobia o dekádu neskôr v Strednej ceste je to najhoršie miesto na život. Cítim v tom značnú autorskú iróniu.

Divák motiváciám postáv vďaka precíznej réžii a hereckým výkonom porozumie, ale postavy navzájom samé seba pochopiteľne už chápu menej. Je to v odlišnosti pohlaví a v generačných rozdieloch. Ale najmä v tom, že život nemá logiku a nedá sa naplánovať. Mimochodom ide o značne odvážny film o päťdesiatnikovi, ktorý sa zaľúbi do dievčaťa vo veku svojej dcéri a pri sexuálnych scénach sa nikto, teda skôr herečky, nehanbia vyzliecť. Na mnohých divákov bude takéto spracovanie pôsobiť úchylne, nerealisticky, gýčovo a neprekusnú sentimentálnu Morriconeho hudbu. Čiastočne sa s nimi stotožňujem, ale filmu vnútorná logika nechýba.

Zrejme zámerne zacielené na tie najjednoduchšie nemecké ženy.

Snáď jedinou chybou na kráse tohto na dialógoch a monológoch postavenom filme v jednej miestnosti je fakt, že každému je jasné, kto má pravdu, akokoľvek je to kruté. Za jeho najväčší klad potom považujem argumenty žalobkyne, ktoré sú natoľko silné, že o tej pravde začnete reálne pochybovať. Je potom na šikovnosti obhajcu, aby našiel protiargumenty a vyslovil ich tak, aby vás a súd o tom, že skutočne ide o pravdu, presvedčil. Námet ako z Bostonských prípadov, kde som ale na takýto prípad neviem prečo zatiaľ nenatrafil.

Pre milovníkov kultového a vydareného Schumacherovho originálu rana pod pás. Na druhú stranu porovnávanie dejových línií po 27 rokoch nám, fanúšikom, môže spôsobovať vlastne jediné potešenie zo sledovania niečoho, čo je určené dnešnému teen a o niečo málo staršiemu publiku. Oplev a štúdio mohlo zabodovať vypiplaným vizuálom, lenže sa im vôbec nechcelo. Radšej prešli na otrepané súčasné hororové klišé scény s nejakými nie príliš funkčnými ľakačkami. Ale neodvážim sa predpovedať, ako sa film bude páčiť originálom nedotknutému divákovi, pretože mám dojem, že tvorcovia rátali s tým, že ich dielo má osloviť práve tých, ktorí možno ani o nejakom relatívne zabudnutom filme z doby kamennej (rozumej bez mobilov) netušia.

Na prvý pohľad je tento film s nezapamätateľným názvom podobne chaotický ako samotný názov. Na ten druhý, kedy nad ním začnete premýšľať, sa viacero vecí vyjasní, ale asi nie toľko, aby ste si ho nechceli pozrieť ešte raz. Nedoporučujem obdivovateľom nemeckej nátury, preslávenej workoholizmom a puntičkárstvom. Klugeho a Reitza zaujímajú iné aspekty nemeckého človeka a nielen jeho, ale aj kapitalizmus, komunizmus, politika, sex, alebo muži a ženy vo všeobecnosti. Je v tom presne toľko humoru a irónie, aby to vydržal aj niekto, kto po nejakých posolstvách pátrať nemieni. To všetko zámerne v čiernobielej farbe, v ktorej všetci Nemci-muži vyzerajú ako genetický odpad, zatiaľ čo Nemky naopak celkom ujdú. Tento postreh mi tak nejako zapadá aj do mojej čiastočnej interpretácie videného.

Hodnotená a komentovaná skrátená kinoverzia. No a tento fakt je pre hodnotenie novej a ďalšej Anny Kareniny dosť podstatný. Seriál to môže byť skutočne skvele napísaný, nakrútený aj zahratý, ale v jeho osekanej verzii niektoré veci, motivácie a chovanie postáv nedávajú dostatočný zmysel. Možno Šachnazarov za konečný strih filmu ani nemôže. Na druhú stranu treba pochválť skvelú výpravu, vydarený casting a celkovú atmosféru. Ak ale očakávate od tohto nekonformného režiséra ďalšie artové festivalové dielo, tak tento projekt je proste "iba" televízny seriál a adaptácia menovanej knihy. Žiadne experimenty ani náhodou nečakajte. Ak samozrejme nepovažujete za inováciu rozprávanie v retrospektíve.

Tak s votrelčou sériou má predsa len tento film niečo podstatné spoločné. Totiž v porovnaní s akýmkoľvek živočíšnym druhom stále vychádza najhoršie človek. Sigourney bojuje tentokrát s organizovaným pytliactvom, kde je to prepojené od európskych zoo, cez miestne vlády až po miestnych, chudobných obyvateľov, ktorým nič iné ani neostáva, ak chcú mať čo jesť. Film potom vyvoláva otázku, čo sú to tie spomínané širšie súvislosti, či nejaký ten dolár/marka do vrecka Afričanov, alebo budúcnosť našej planéty. Apted a Phelan jasne odpovedajú a vôbec to nevadí, pretože majú objektívnu pravdu. Chodoba tretieho sveta by sa mala riešiť inými prostriedkami. Ale možno vás film zaujme najmä výpravou a peknými opičiakmi.

Prvá polovica je brazílska sociálna dráma, tá druhá je extrémne skratkovito podaný vzostup jednej hudobnej bratskej dvojice spoločne so všetkými rodinnými problémami všetkých členov rodiny v priebehu niekoľkých rokov, až desaťročia a možno ešte viac. Polovica prvá je lepšia, konzistentnejšia, ale v rámci dramaturgie celku by osudy malých bráchov vystačili na 20 minút, aby bolo viac času sa venovať dospelému Mirosmarovi. Skutočný problém som v tom ale nevidel a ohodnotil by som aj vyššie, ak by mi tá folková hudba nepripadala ako extrémny gýč a tým pádom som ani (okrem finančného zabezpečenia mnohočlennej rodiny) nijak zvlášť hlavným hrdinom nedržal palce. No a či je naivné telenovelové ladenie niektorých scén autorským zámerom, alebo len nevyhnutnosťou trhu, to skutočne netuším.

Lino Ventura nerozdáva a hlavne nedostáva rany v Paríži alebo v iných francúzskych mestách, ale musí odcestovať za oceán do aspoň rovnako frankofónneho Montrealu. A tam rozbieha paralelne s políciou a mafiou a súčasne proti nim pátranie po synovi. A to prebieha klasicky, od jedného zatĺkajúceho svedka k ďalšiemu. Film je to ale skôr o rozpadnutej rodine, postihnutej tragédiou a zúfalej snahe po jej aspoň čiastočnej reinkarnácii a hľadaní nového zmyslu života. Očakával som trochu precíznejšie prekreslenie tamojšieho prostredia, ale keďže je v popredí najmä osobná dráma, tak sa na výpravu nikto príliš nesústredil.