Anderton

Tak Cieslar sa myslím celkom predviedol a teraz neviem, nakoľko je to zásluhou koprodukcie s Holandskom. Ale Colette vyzerá skutočne ako právoplatný európsky historický kinofilm. Panorámy tábora a jeho okolia asi boli dotvorené v kompe, ale triky sú od reality nerozoznateľné. Ani s tým pátosom to nie je okrem záveru prehnané, ak Nemci vraždia, tak tomu väčšinou predchádza nejaká akcia. Kvalitne sú vykreslené aj vzťahy a fungovanie zariadenia, pašovanie, za trest sa ide pracovať bližšie ku komínom, pretože až tam je to skutočné peklo, za plotom je hneď bordel atp. Herecky nesklamal nikto, ale aj napriek jednorozmernosti postavy filmu dominuje dokonale árijský Eric Bouwer. Aj keď veľká sviňa, pretože obrovskej moci sa ťažko odoláva, tak veľmi chytrý a preľstiť ho nie je vôbec jednoduché. Bezproblémové to ale nie je, kedy vlastne vznikla tá veľká láska ani nezaregistrujete a to miešanie češtiny, slovenčiny a nemčiny je značne mätúce, pretože neviete či ten, kto rozpráva česky, nehovorí v skutočnosti nemecky, keďže ste tu počuli predtým reálnu nemčinu tak o tom pochybujete. Ale dá sa to ignorovať. No a aby som sa vyjadril k tej kritike neustáleho pripomínania si holokaustu, tak bola to genocída obyvateľov množstva európskych štátov, takže je to história väčšiny štátov starého kontinentu a nechcem si predstaviť reakciu Turkov na nejaký film o arménskom holokauste, tam sú od nejakej sebareflexie na rozdiel od Nemcov asi ešte dosť ďaleko. Ale budem si ceniť odvahu nejakého tvorcu sa k tomu vyjadriť aj napriek očakávaným následkom. Preto mám tak rád Egoyanov Ararat.

Walkerovi s týždňovým strniskom niekto povie, aby sa oholil a za chvíľu má na sebe iba dvojdňové strnisko. Večer už ale prichádza čerstvo oholený a druhý deň ráno sa zobúdza zase s trojdňovým strniskom. A bohužiaľ so "skutočnými" filmovými zložkami je to ešte podstatne horšie. Takže prečo dávam tak vysoké hodnotenie? Prvých a záverečných 15 minút je celkom dobrých a film ma tak zaskočil svojou debilitou, že som bol prekvapený aj tým záverečným zvratom. "Normálny" scenár so solídnym potenciálom potápa diletantská réžia. 30%

Newell a spol. zrejme nakrútili túto novú adaptáciu pre nové publikum, neznalé Leanovho filmu. On sa mu totiž značne podobá. Bohužiaľ sa verzii zo 40. rokov atmosférou Newell približuje iba letmo. Mne viac vyhovuje pre podobné látky čiernobiely materiál, inému zase pestrejšia ponuka farieb. Väčší problém ale vidím v krátkych a zmätočne nakrútených retrospektívach, v ktorých sa neznalec predlohy môže veľmi ľahko stratiť a ďalej v nie príliš uveriteľnej chémii medzi dvoma mladými, potenciálnymi milencami. Možno je to tým, že Holliday Ggringer hrá postavu, aká by viac sadla takej Mie Wasikowskej alebo Saoirse Ronan. Proste niekomu éterickejšiemu a na prvý pohľad nežnejšiemu. Ale celkovo spokojnosť, dostal som presne to, čo som očakával a nemal som určite great expectations.

Mám rád také filmy, pri ktorých si uvedomím, na akých maličkostiach a náhodách stoja dejiny ľudstva. A milióny životov. Bohvie ako by to vyzeralo, ak by sa Elserovi plán vydaril. Hirschbiegel sa v téme druhej svetovej vojny vzhliadol a vlastne aj vo vojne všeobecne, jednou z tém Invázie boli aj súčasné vojnové konflikty. Ibaže je otázne, či osobný život Georga Elsera stojí v tejto forme za dvojhodinový celovečerný film, či by nebolo dramaturgicky vhodnešie sa venovať napr. príprave atentátu a následne tomu, čomu sa film venuje celú svoju polovicu paralelne s retrospektívnymi momentami. Pretože okrem zopár scén, kde sledujeme postupnú premenu nemeckého vedomia v priebehu 30. rokov, ma jeho osudy nijako zvlášť nebrali. Jednoducho či by film nefungoval lepšie ako triler, než ako dráma. Ale to je myslím skôr vecou vkusu, režisér mu chcel zrejme podrobnejším zmapovaním jeho života vzdať dostatočnú poctu. 70%

Štyri postrehy v Havane: 1. Akútny nedostatok architektov- pamiatkárov. 2. Akýtny nedostatok LCD monitorov. 3. Pri sexe si treba vypínať telefón. 4. Ani detektívky na ostrove slobody sa nezaobídu bez klasických policajných klišé typu nasratý, ale správny šéf, rozdielny parťák, detektív Conde povolaný k prípadu po opici. Poteší ale množstvo sexu, karibské tropické podnebie asi robí s ľuďmi divy.

Dave dostal chuť si naživo poriadne zarockovať a výsledok (zase) nie je pre každého z devotees. Ale materiál z prvej sólovky a skladby z Violatora alebo SOFAD si zaslúžia občas aj rockovejšie prevedenie ako na dovtedajších DM koncertoch. Takže pre mnohých bude tento záznam určite sklamanie, kto dokáže ale mať depešácke srdce otvorené, toho čaká poriadny live nášup. Podobne, ale ako pri koncertoch Soulsavers sa čaká najmä na DM tvorbu, je to logické.

Po originálnom a tajomnom Precios sa Flade rozhodol natočiť pre PTA omnoho realistickejšie video a dopadlo to iba priemerne. Chalani sa do prostredia automobilových závodov nijak zvlášť nehodia a nemá to ani ten ironický nadhľad PJ, kedy sa štylizovali do kovbojov. Flade by mal radšej ostať v spojitosti s DM pri svojej autorskej animácii.

Uwe Fflade môže prísť so sebelepším nápadom a spracovaním, ale pachuť zo Shinodovho LP wannabe remixu skladby s úplne odlišnou atmosférou nemá šancu prebiť. Hold tento remix nie je pre každého a nakoniec ani ten klip nie je nič špeciálne.

Osobne ma viac na scenári zaujali postavy strýka a babičky ako samotného dieťaťa. A ten scenár a Webb si toho sú vedomí a poskytujú obom postavám solídne pozadie pre rozohranie celkom krutej psychologickej hry. A nakoniec toho veľa povie aj niekto už dávno mŕtvy. Je Mary obetný baránok tejto hry dospelých? Má právo na vlastný názor? Nemá v niečom predsa len tá babka pravdu? Nie je pre Franka Mary iba nástrojom na vyrovnanie sa s minulosťou aj napriek tomu, že dieťa úprimne miluje? Odpovedí a autorského postoja sa nám nakoniec dostane a sú predvídateľné, ale celkovo zvraty v scenári mi prišli prekvapivé a čo je najdôležitejšie, majú svoju logiku.

Klasické koncertné video sa občas celkom hodí, keď nemáte nápad na skutočný klip. Niečo podobné, ako World in my eyes a John the Relevator, lenže tam bol zvuk štúdiovej nahrávky a koncertný záznam z viacerých piesní, takže tu si to režisér maximálne zjednodušil. Pri záberoch zaplneného olympijského štadióna v Berlíne, moknúceho pod veľkým lejakom opäť zamrzí, že oficiálna live nahrávka z turné je nakoniec "iba" z berlínskej haly. A podobný prístup nás čaká určite aj v prípade Spirit global tour.