VideneFilmy

Pokiaľ vám štýl rozprávania nesadne, väčšinou budete chcieť, aby to skončilo. Hoci má film dobré herecké obsadenie, výbornú aktuálnu myšlienku a s výnimkou scény na inej planéte stojí posledných 10 minút za to, zvyšných 130 je zbytočne natiahnutých, často silene vtipných a plných nadbytočných scén. Rozprávanie príbehu ide väčšinu času len po povrchu postáv, snaží sa neustále hovoriť o blížiacej sa katastrofe, ale práve to je ten problém – iba sa rozpráva, ale v podstate sa filmársky nič nedeje a rozprávanie v umeleckom diele bez akcie začne po určitom čase nudiť. Pokiaľ by bol film pri danom spracovaní o niekoľko desiatok minút kratší, myslím, že by mu to svedčilo viac alebo v prípade zmeny rozprávania príbehu by dokázal svojou myšlienkou plne zaplniť pôvodných 145 minút.

Výborná animácia, nadhľad, humor i krutý obraz v jednom. Slepačí úlet nás už od začiatku drží v napätej atmosfére, ktorá počas filmu prirodzene graduje, ale zároveň si dodržiava primeraný odstup. Hoci viackrát odkazuje na iné filmy, jeho koncept je primárne inšpirovaný 2. svetovou vojnou – kasárne, dezinformácie, ranné nástupy,... Ako dieťa som v ňom videl veľa dobrých vtípkov, ale keď som si ho opäť pozrel po mnohých rokoch, zbadal som hlbšie odkazy i posolstvá, ktoré elegantne skrýva za hravý humor. Celý príbeh umocňuje koncepčne i motívmi výborne skomponovaná hudba. A čo ho teda delí od dokonalých 5*? Priznám sa, že pôvodný anglický dabing mi veľmi nesadol a príde mi často príliš prvoplánovaný a fádny na to, ako je zvyšok vyšperkovaný. Napriek tomu film jednoznačne odporúčam pre všetky vekové kategórie.

Kto je vlastne cieľová skupina? Toto dielo sa mi veľmi ťažko hodnotí, pretože je tu veľa pre a proti. Na jednej strane vidíme prepracované kostýmy a masky, rýchle nerušivé prevleky, pútavo urobenú scénografiu aj množstvo zaujímavých čísel i nápadov. A tu sa dostávame k tomu ALE. Týchto čísel je až príliš veľa, mnoho scén je zbytočných a chýba tomu to hlavné, čo k muzikálu patrí – dobrá zapamätateľná hudba. Aranžmány piesní sú vynikajúce (podúpavanie do rytmu vás jednoznačne chytí), muzikanti hrajú skvelo, ale s výnimkou záverečného prídavku (pieseň z filmu) tu nemáme žiadny zapamätateľný hudobný motív (melódiu), ktorý by som si po dopozeraní pospevoval. Pri rodinných muzikáloch je veľmi tenká hranica medzi tým, čo je rodinné a čo je akože pre všetky generácie. Viackrát sme svedkami dospeláckych prvkov, ktoré sú pre deti zbytočné (polyfónia, zbytočne dlhá stopáž,...) a na druhej strane nás dokážu zrazu vyrušiť zbytočne infantilné vtipy. Muzikál sa oplatí vidieť, ale váš výsledný dojem výrazne ovplyvní to, ktorá strana z tých pre a proti u vás nakoniec vyhrá.

Nadpriemerná komédia či len Jim vo svojej najlepšej kondícii? Hoci ho v tomto období veľa ľudí škatuľkovalo ako šaša, jeho herecký prejav bol aj v ľahkých komédiách kvalitný, pričom sa k nemu tentoraz pridala na daný žáner mimoriadne kvalitná hudba Randy Edelmana. A zvyšok? Priemerná kamera, priemerná réžia, sem-tam zbytočná scéna (najmä tá u profesora je spracovaná slabo, hoci obsahuje hlavnú myšlienku), vtipy väčšinou ostatným postavám nevychádzajú, keďže všetko sa prispôsobuje hlavnému predstaviteľovi (nesmie chýbať zbytočne hlúpa postava policajta) a dostaneme sa k tomu, že všetko drží pokope Jim, ktorému bola úloha ušitá na mieru. Bez neho by film nefungoval. V danom prípade to nie je negatívum a práve vďaka využitiu jeho potenciálu sa vo finále jedná o nadpriemernú komédiu 90.-tych rokov.

Malo to na viac alebo film vyťažil svoje maximum? Ja sa vlastne neviem rozhodnúť, či ma to bavilo alebo nie. Zaujímavé spracovanie thrilleru, kde dostávame okrem krvavej lázne aj spŕšku dobre vypočítaných vtipov, herci sú väčšinou presvedčiví (hoci trojica zlosynov a záhradník by mohli byť lepší), ale akosi to postráda... Atmosféru. Scéna znásilnenia je výborne natočená, perfektne zahraná, dusno sa dá krájať, ale v ostatných scénach to akosi nefunguje. Hoci sa presúvame z jednej miestnosti do druhej a na záver nás prekvapí aj Larsov otec (ktorého život v tej chvíli vlastný syn ignoruje, ale o nenávidenú manželku sa stará až príliš), nebojím sa o nich. Mám pocit, akoby sa autori pri spomínanej scéne vyhrali so svojimi možnosťami a zvyšok stavali na mainstreame a overených postupoch. Škoda.

Čo delí toto perfektné spracovanie od 5*? Režijné inovácie máme, netradičnú scénu a jej plné využitie tiež, hudobníci a aranžmány sú skvelé, veľkolepé spracovanie funguje, protagonisti idú až do posledného dychu... A to je možno tá slabina. Najmä v druhej polovici idú do posledného dychu, kde im opakovane zlyháva hlasová technika, sú falošne (autotune je zbytočne použitý najmä na predstaviteľovi Judáša – Tim Minchin) a emócie často pôsobia preafektovane s vonkajším efektom na diváka bez vnútorného hereckého prežitku (najviac je to zreteľné na predstaviteľovi Piláta – Alexander Hanson). Napriek malej úlohe ma dokázal o svojich kvalitách presvedčiť Michael Pickering (Peter) – spieva jednoducho, technicky presne, emócie vychádzajú zvnútra. Hlavní predstavitelia do toho jednoznačne dávajú všetko, ale keby mali lepšie vypracovanú hlasovú techniku, dokázali by to dostať na jednoznačných 5*.

Hoci som sa rehotal skoro stále, na smiech to nie je.  Počas celého filmu je síce vidieť, že sa jedná o námet určený primárne na divadelné javisko a situácie i charaktery sú často pritiahnuté za vlasy, ale výborne to zapadá do myšlienky, ktorú chce film vypovedať. Z hereckých výkonov je potrebné jednoznačne vyzdvihnúť Jiřího Lábuse a Andreja Poláka. Obaja hrajú presvedčivo a s ľahkosťou, akoby to boli skutočne oni. U ostatných predstaviteľov je miestami badať kŕč (obzvlášť Tereza Ramba je v hysterických scénach nepresvedčivá) či nedostatočné vcítenie sa do úlohy a situácie, ale celkové spracovanie sa vzhľadom na svoje možnosti ťahá k nadpriemeru aj napriek niekoľkým zdĺhavým scénam.

Priemerný rodinný film zrazu... Prekvapí. Spočiatku sa nedívame na nič mimoriadne, ale od začiatku vieme, že príde k dôležitému zlomu príbehu, po ktorom to na človeka zafunguje alebo ho nechá chladným. Našťastie sa stane to druhé a my sledujeme remeselne zručnú filmársku prácu, ktorá stavia síce na istotu, ale s citom a jemnosťou. Divák sa začína cítiť ako ten psík a prežíva pritom svoj vlastný príbeh. Od začiatku nám postavu majiteľa dotvára aj jeho klavírna hudba. Odkedy zomrie, clivota tónov tohto nástroja znie čoraz hlasnejšie, naliehavejšie i bolestnejšie. Roky plynú, farby blednú, majiteľ sa vracia, Hachi zatvára oči a... Dostávame typický americký potlesk. Bolo skutočne nevyhnutné pokaziť profesionálnu prácu niečím tak lacným?

Je film skutočne vynikajúci alebo ho tam dostane len pár ingrediencií? Pokiaľ si to zhrnieme – scenáristicky v ňom nájdeme pár hluchších miest, kamera je v niektorých dialógoch až príliš strohá a herecké výkony pôsobia jednoducho. Ak sa na to ale pozrieme v celku, zistíme, že práve tieto nedomyslené prvky umožňujú filmu povedať, čo chce. Na prvý pohľad hluchšie miesta nechávajú obrovský priestor na vyhrávanie atmosféry, vzťahov i komorné rozprávanie príbehu. Strohá kamera nás dokáže plynulo a nerušivo previesť dejom a herecké výkony sú perfektné práve svojou jednoduchosťou, na ktorú je potrebná veľká remeselná zručnosť. V spojení so zručným filmárskym remeslom sa na konci dočkáme katarzie aj napriek tomu, že kráľova reč hovorí o opaku.

Jedna z najväčších rozprávok v dejinách filmu. Hoci vo filme nájdeme viacero historických nepresností, dielo ako celok jednoznačne funguje. Scény idú plynulo za sebou, hudobný minimalizmus je pre dobro veci, réžia bez pochybenia odsýpa, kamera sa nerušivo kĺže po plátne, atmosféra i emócie sú vypäté, postavy sa uveriteľne vyvíjajú, na čiernobielom plátne sa v správny moment objaví červená farba,... Schindlerov zoznam som videl už viackrát, ale pri takomto diele je nezmyselné hľadať chyby, ktoré sa objavia všade. Stačí si vychutnávať a prežívať, čo nám chce povedať. I keď ide o jednu z najväčších rozprávok v dejinách kinematografie, prerozpráva jasne a zrozumiteľne odkaz, na ktorý sa nesmie zabudnúť.