forminx

Spôsoby, akými Bertrand Blier zaobchádza s naráciou ma neprestávajú prekvapovať. Každý z nás patrí do nejakého príbehu – v tom svojom sme hlavnými postavami, v príbehoch iných sme zas tými vedľajšími; sú príbehy, ktoré si vysnívame; sú príbehy, ktoré rozprávame na dobrú noc, alebo anekdoty, ktorými sa zabávame. Niekedy sa stane, že niekoľko rôznych príbehov sa spojí dokopy a vytvorí jeden nový príbeh. Nový príbeh ale môže začať aj ďalším v rade rozhodnutí, ktorých počas života urobíme nespočetne veľa. Bertrand Blier vo svojom filme Notre histoire predstavuje príbeh o príbehoch vyrozprávaný prostredníctvom príbehov a usmieva sa nad skutočnosťou, že najčastejším motívom našich príbehov je práve ten milostný a aj keď môže priniesť niekoľko peripetií, nakoniec je fajn sa k nemu vrátiť...

Dans la ville blanche je citlivým a kontemplatívnym filmom o izolácií, odcudzení a potrebe nájsť miesto v realite bežného života. Hlavnou postavou je námorník Paul, ktorého monotónnosť práce v "továrni na vlnách" donúti k úteku do iného sveta – psychicky (izolácia od reality) a aj fyzicky (mesto a ohraničená pevnina namiesto nekonečného mora). Jeho jediní spoločníci sú kazety s blues, kamera a ústna harmonika. Filmy, ktoré Paul natáča, putujú poštou k jeho žene vo Švajčiarsku a slúžia jednak ako istý druh denníkových záznamov, ale sú aj možnosťou ako vidieť a pochopiť Paulov svet. Tanner si veľmi dobre uvedomuje, že najsilnejšou zbraňou filmu je obraz a nie dialóg. V meste Paul stretáva barmanku Rosu, s ktorou na krátky čas začne žiť. Rosa je rovnako ako Paul osoba žijúca vo vlastnom svete, hľadajúca samú seba. Scéna spoločného rozhovoru Paula a Rosy, kedy sú obe postavy snímané od chrbta a rozprávajú si navzájom o mieste, odkiaľ pochádzajú, je jednou z najsilnejších vo filme – ide o rozhovor dvoch cudzincov, ktorí si ale nechcú pripustiť, že sú si navzájom cudzí a držia sa ilúzie blízkosti, ktorú medzi nimi vyvolala fyzická príťažlivosť. Rosa sa z tejto ilúzie neskôr prebúdza a Paulovu spoločnosť odmieta. Paul je opäť sám a izolovaný od sveta. Ďalšou silnou scénou je scéna v bare pri sledovaní futbalového zápasu, kedy sa Paul snaží priblížiť ľuďom okolo seba a stať sa súčasťou nielen mesta, ale aj spoločnosti a života. Na koniec ale prichádza na to, že jeho miesto je predsa len na mori, ktoré nemá nijaké hranice a je rozsiahle ako ženské telo. Mal som dojem, že oba, more a onen čierny diamant, sú symbolmi Paulovej sebarealizácie – najvyššej formy slobody...

Vizuálne podmanivý experiment Gábora Bódyho tematicky predstavujúci príbeh z obdobia americkej občianskej vojny, kde sledujeme osudy troch maďarských vojakov. Bódyho film je plný symbolizmu a v kompozícií záberov sa zrejme inšpiroval estetikou dagerotypií. Zábery sú miestami preexponované, "poškriabané", alebo roztrhané na kúsky. Vizuálna imitácia dagerotypie dodáva filmu ilúziu reálneho archívneho materiálu a istým spôsobom odosobňuje diváka od diania na plátne. Zvolený spôsob práce s jednotlivými zábermi ale pokladám aj za určitú snahu o referencie na kinematografiu nemej éry. Súčasťou scenára sú aj úryvky z poézie amerického básnika Walta Whitmana, ktorý sa občianskej vojny zúčastnil a v jeho zbierke Leaves of Grass sa tiež nachádza niekoľko básní s touto tematikou. Filmovú hudbu z veľkej väčšiny tvoria klavírne kompozície Franza Liszta.