forminx

Mortel transfert bol pre mňa sklamaním, nie je to práve dôstojné zakončenie kariéry. Vnímal som to ako experiment v rámci du looku. Spôsob snímania a mizanscéna sú stále prepracované, no nemohol som sa však ubrániť tomu, aby to na mňa nepôsobilo ako "naivnejšia" verzia Kubrickovho posledného filmu Eyes Wide Shut (zasadenie do vianočnej doby, zameranie tematiky na sex a fetiše...). Najviac zarážajúce boli však "vtipy/gagy", o ktoré sa Beineix snažil. Niektoré zbytočne naťahoval ad absurdum, niektoré zas Reinhardt Wagner ozvučil prvoplánovým mickeymousingom, iné boli predvídateľné a uberali napätiu, ktoré malo solídne položené základy (napr. scéna vo výťahu takto prišla o celý svoj potenciál). Celý čas som mal dojem, že Beineix sa nevie rozhodnúť medzi thrillerom a komédiou...

Paris n'existe pas je "rivettovský" snáď len v tom ako pracuje s časom a prelínaním minulosti, prítomnosti a budúcnosti, inak mi prišlo, že to má niečo z Godarda (výrazné sýte farby, dialógy plné analýz moderného umenia a diskusie o spoločnosti) a použité stop-motion animácie pôsobili dosť švankmajerovsky. Hlavnou postavou je maliar postrádajúci inšpiráciu, ktorý si na večierku potiahne z jointa a získa schopnosť vidieť do minulosti a aj predpovedať budúcnosť. Film je tak trochu svedok svojej doby: cez postavu maliara Simona Benayoun kritizuje umenie, kde zámerom umelca je čo najviac šokovať a profitovať na tom. Rovina kritiky umenia je doplnená tým, že do scén sú vkladané obrazy v štýle Roya Lichtensteina, alebo komixové panely s kresbičkami Charlesa M. Schulza – Benayoun ide proti pop-artu a neglorifikuje ho ako by sa dalo čakať pri filme z roku ´69. Podstatou je ale skôr ten čas, na ktorý je kladený dôraz už od začiatku filmu. Simon má schopnosť vidieť do blízkej budúcnosti, ale tiež sa dokáže vrátiť do minulosti, no nemôže do nej nijako zasiahnuť a ani ju ovplyvniť. Nie je to čas, ktorý plynie, sme to my. Z toho vyplýva, že Paríž vlastne neexistuje, pretože je to len krajina, alebo miesto, ktoré podlieha neustálym zmenám, čo značí, že Paríž z roku 1800 a Paríž z roku 1968 sú dve rozdielne veci, pričom ani jedna z nich nie je Paríž.

Charlotte for Ever sa na prvý pohľad môže javiť ako plochý film, ktorého hlavným zámerom je šokovať, provokovať a pobúriť, no nie je to celkom tak. Aj keď sa Gainsbourg oficiálne neradí k tvorcom prúdu cinéma du look, Charlotte for Ever do neho určite vizuálne zapadá. Zábery sú prekomponované, často pracujú so šerosvitom, herectvo manieristické a všetko sprevádza "banálny" osemdesiatkový popík, ktorý ale do celkovej estetiky filmu presne zapadá, nehovoriac o niekoľkých "klipovitých" scénach. Scenár filmu je taktiež prepracovaný a celým filmom sa vinie rad popkultúrnych referencií od Nabokovovej Lolity, cez Gainsbourgov vlastný literárny vklad v podobe úryvku jeho novely Evguenie Sokolov, až po spisovateľa Benjamina Constanta. Mimo to je ústredná hudobná téma prevzatá z Chačaturjanovovej klavírnej skladby Andantino. Postava Stana je enigmatická, a to najmä vďaka jeho predstaviteľovi. Niekedy na konci 70. rokov si Gainsbourg vymyslel vlastné alter ego, Gainsbarra, ktorým sa prezentoval na verejnosti a pod ktorým sa odvažoval k čoraz väčším provokáciám. Otázku, ktorú som si počas sledovania filmu stále kládol bola: "Je Stan Gainsbourgov/Gainsbarrov pokus o osobný exorcizmus ?" Motív verejného vystavenia vlastných démonov za účelom očisty zachádza za hranice filmu. Je to jedna z vecí, ktoré robia Charlotte for Ever oným viacvrstvovým dielom. Uspokojivej odpovedi sa ale divák nedočká, pretože geniálna záverečná scéna je Gainsbourgovým výsmechom akýmkoľvek úvahám: "Všetko je to len film".

Beineix sa vracia k štylizácií inšpirovanej magickým realizmom. IP5 je pomaly plynúci a kontemplatívny film, ktorého rovinou je aj meditácia nad zmyslom lásky a života. Láska je prítomná v rôznych podobách – mladícko–útrpná, bratská a otcovsko-synovská či vášnivá, no horká. Beineix sa pustil do subkultúry sprejerov, rapu a graffiti, proti ktorej stojí Leon (v podaní Yvesa Montanda) ako muž z inej doby. Montandova postava je spirituálna, intuitívna až éterická a vytvára pekný kontrast k postave Tonyho – racionálnej "prázdnej mušle". Pomocou kontrastu medzi postavami Beineix uzemňuje prvky magického realizmu a vyhýba sa tak prvoplánovému smerovaniu do metafyzickej roviny. Je to šikovná rozprávačská technika, ktorá umožňuje postupné odkrývanie kúzla – vnútornou stavbou film svedčí o tom, že zázraky sú možné...