FiliBauchma

"War is the last possible creative act." Nebezpečný film. Naozaj. Nepamätám sa, či som sa vôbec niekedy tak bál, že by si niekto, kto má o koliesko menej (alebo viac) tiež pozrel ten istý kus celuloidového pásu, ktorý som včera videl ja. A vzal si z neho príklad. Mať tú možnosť, If... by som úplne zakázal zhliadnuť akémukoľvek, čo i len trochu labilnému študentovi (možno pre istotu aj úplne príčetným, lebo kto vie... (dilina, veď aj ty si študent (a kur...))). "There's no such thing as a wrong war. Violence and revolution are the only pure acts." "Prítulné" prostredie intráku, príbeh s tarantinovským delením do kapitol, výborná kamera (možno až na tie časté čiernobiele filtre, ktoré pôsobili zbytočne rušivo), surrealistické prvky (súboj tigrov), typické britsko-humorné momentky (kňaz žijúci v šuplíku) scenár, ktorý viem kam smeruje a čo chce povedať, a bravúrne herecké výkony (predovšetkým Malcolm Mcdowell), ktoré dodávajú svojim postavám charakter a vzbudzujú u divákov nepochopiteľné pochopenie nechápateľného (v ich podaní je streľba na škole, vyjadrená ako hrdinská vzbura proti diktátorskému internátnemu systému). Lindsay Anderson priniesol do histórie filmu veľmi silný snímok s anarchickou myšlienkou (ktorej pravý význam si však musíte vyložiť sami), ktorá vo vás bude rezonovať ešte dlho po uplynutí záverečných titulkov. Len či na neho bola spoločnosť pripravená? "One man can change the world with a bullet in the right place." 

PSYCHOPATIA. Výstižnejší popis pre Doomsday neexistuje. Neil Marshall, inak vynikajúci britský magor, dostal od producentov šesťkrát tak vysoký rozpočet ako minule a teda (veď predsa môže) sa rozhodol natočiť svojho vlastného kríženca Úteku z N.Y., Resident Evil-a, Mad Max-a, v určitých momentoch seknutého aj s Pánom Prsteňov či Gladiátorom, pričom to celé zabalil do svojej "všade strieka krv a čvachtajú vnútornosti" osobitej formy okorenenej pohodovým rockovým soundtrackom. Ale pekne po poriadku. Doomsday začína zostra (MASAKER v Glasgowe, kde sa príliš neberie ohľad či do trajektórie guľky vbehne starec, žena alebo dieťa), pokračuje zostra (prepadovka drogového brlohu, kde aj prsatice vo vani majú po ruke brokovnicu!), až kým sa po dvadsiatich minútach od úvodných titulkov nevydáme do Škótska. Tu prichádza na rad najčernejší britský humor (kravy), chvíľka hororového napätia (Marshall svoju bývalu tvorbu nezaprie) a punkový kanibali (ktorých módnou inšpiráciou boli podľa všetkého Millerovi protinožci). Nasleduje najzbesilejší filmový strih od Domina (dobre to som možno trošku prehnal, ale ak záber trval dlhšie ako dve sekundy, tak som ho nepostrehol), u ktorého film ale začne rýchlo nudiť. Lebo, čo máte z toho ak niekoho s gráciou hladne podrežú, prestrelia šípom krk, upália, zjedia (Bon apetit!), odseknú mečom hlavu, keď nič v dôsledku Neilových epileptických chúťok nevidíte. Vtedy film prestane baviť a nezlepší sa to ani po nastúpení stredoveku (tu mozog kapituloval), upokojení strihu a Gladiátorskom zápase (MAXIMUS, teda chcel som povedať... RHONA!) pri ktorom postavy schytia novú chuť do života a začnú hláškovať ako keby na tom stála celá ich budúca kariéra (čo u niektorých mohla byť aj sčasti pravda). Záver s Bentleym je už potom paródia sama o sebe, začínajúc smrťou Boromira a končiac anarchistickým Happy-endom, pričom medzi tým stihne prebehnúť ešte jedna autonaháňačka alá australský carsploitation. "You don't see that every day."

Zaujímali ste sa niekedy ako by vyzeralo filmové spracovanie života Ježiša Krista očami homosexuálneho komunistického intelektuála. Evanjelium svätého Matúša v réžii Piera Paola Pasoliniho (spĺňa všetky tri podmienky), vám ponúka odpoveď na túto otázku. Začalo by to dlhými zábermi na tehotnú Pannu Máriu a zmäteného Jozefa, ktorý následne sklamaný odchádza do mesta len aby sa po jednom šlofíku na kameni (počas ktorého ho navštívi niekto? netuším ako neznalec Biblie som videl len dievča) vrátil domov a pojal Máriu za svoju právoplatnú manželku. Skok v čase a my vidíme Jána Krstiteľa, konajúceho si podľa prívlastku svoju povinnosť. To, že zvyšný neherci sú z neho tiež zmätený riešiť nebudeme. Kamera, detail na tvár, prichádza Ježiš, pozrie do kamery, tá sa pozrie na Krstiteľa a rýchlo sa vráti k Ježišovi (aspoň vidno, kto má väčšiu autoritu). Kristus prednesie zopár viet z evanjelia (podľa Matúša), Krstiteľ ho pokrstí a začína sa dvojhodinová púť po chudobnom juhu Talianska, sprevádzaná biblickými múdrami jemne poupravenými ľavicovým zmýšľaním. Kamera je z neznámych dôvodov čiernobiela, rekvizity viditeľne hračkárske, napriek tomu dej celkom rýchlo odsypá, monológy majú niečo do seba a Ježiš je konečne vyobrazený ako fanatický revolucionár, ktorým podľa všetkého aj bol. Ako človek netiahnuci k náboženstvu, uznávam, že napriek (pre mňa) nezáživnému námetu, Pasolini vytvoril zaujímavú interpretáciu Biblických textov, oslabenú jeho humánnymi tendenciami (obsadzovanie nehercov, natáčanie v exteriéroch...) a povýšenú silnými myšlienkami (ak viete čítať medzi riadkami).