FiliBauchma

Black Mass aneb ako úplná absencia gradácie, dokáže zabiť inak výborne zahrané a natočené remeslo, ktoré potom z nudnej stagnácie nedokáže zachrániť už ani Johny Depp na LSD

A pritom to Antonioni začal tak dobre. Tajuplná atmosféra, ktorú kebyže vezmem nožom tak sa v nej zasekne. Krásne modelky, správne drzý fotograf a námet ako od Hitchcocka, scény fotografovania mileneckého páru za zvuku obyčajného dunenia vetra vedia parádne vygradovať napätie. V tom vám to ale po päťdesiatich minútach čistého času dôjde, dej je statickejší ako panoramatický mím a expozícia ktorá bola predstavená v prvých dvadsiatich minútach sa stále nezmenila. A lepšie to už nebude. Zväčšenina sa postupne svojim pomalým tempom zmení na typický šesťdesiatkový hipisácky halucinogénny trip, pričom ľahostajne zabudne nato, že pôvodne sľubovala nezabudnuteľný mysteriózny thriller. Záver ak som si ho teda vyložil správne (objektívna pravda neexistuje, všetci ju vnímame inak) by mohol zlepšiť moje hodnotenie, ale režisér sa rozhodol, že nič nepotvrdí a tak zostanem na dopletených 3***. De Palmov Blow Out, ktorému inšpiráciou bola práve táto snímka ma chytil viac.

Zlatý záver, kvôli nemu aj štyri****. Ani nepamätám kedy som sa po horore tak dlho usmieval.

Slovné spojenie lightový horor tu získava úplne nový význam...

Vlastne sklamanie. Luis Buňuel stále, odkedy sa prvý krát dotkol celuloidu, oddane a vytrvalo fetišizuje surrealizmus, ale už to proste nie je to práve orechové ako u jeho pohlcujúcej a celú stopáž zabávajúcej mindfuck prvotiny. Režisér nám, ako to býva u ľudí (aj extravagantných umelcoch žijúcich podľa všetkého v nejakej alternatívnej realite) zvykom, zostarol, na hlave sa mu objavila plešina a jeho mladícka odvaha, kedy rezal ženám oči či na klavír priväzoval mŕtve osly je ta-tam. Záblesky geniality (všetky sny) sú prekrývané mračnami opatrnej senility (všetko mimo sny). A film u ktorého každá zábavná pasáž skončí tým, že sa postava vydesene prebudí ma jedine láka predstavami aký skrytý pôvab sa bude skrývať v mojom podvedomí potom čo konečne po 102 minútach Buňuelovej tragiky na povrchnosť zaľahnem do postele a nechám sa unášať spevom Morfeovým.

Výborný horor. Fede Alvarez je režisér intenzívneho fyzicky bolestivého a nepríjemne príjemného gore prežitku, pričom v tomto prípade ešte aj vzdáva poctu Raimiho nesmrteľnej klasike nostalgickým užívaním majstrových trademarkov (šialená kamera, potoky krvi, motorovka, Raimiho auto v pozadí). Kto nepozná originál v momente prichádza o polovicu zážitku (alebo mu snáď dôjde, že stromy znásilňovali dievčatá už aj v osemdesiatom prvom?). K réžii, hereckému obsadeniu (aj keď na Campbella sa ani zďaleka nechytajú), nemám žiadne vytknutia, napriek tomu že sa kvôli nim z Evil Dead-u stáva do určitej miery teenagerovská vyvražďovačka (čo áno, v zásade bol aj originál, ale... Necronomicon to ber, užil som si obe). S čím mám ale dosť silný problém sú vulgárni démoni (prečo si nevystačili s prostým "Swallow your Soul", čo tak krásne fungovalo už v origináli? alebo mi chce súdruh z Uruguaya Alvarez s kolegom Sayaguesom povedať že: "Mia's not here, you fucking idiot! Your little sister's being raped in Hell!" pôsobí desivo? Úprimne, nepôsobí, len tým zakopali inak pôsobivú atmosféru). Ale dobre, démonov by som prežil, čo má ale znamenať tá nesmrteľnosť postáv? Veď uvážte. Vychudnutého nerda, ktorý pôsobí, že by skolaboval po kusnutí osy, najprv bodnú do prsa sklom, potom niekoľkokrát do oka ihlov, takmer vykrváca, schytá do tela asi tridsať vystrelených klincov, jednu ruku mu pekne povedané roztrhnú, druhú dolámu, roztrieštia mu lebku a on sa stále dokáže postaviť a omráčiť démona lopatou??? Čo potom dokáže ten, ktorý pôsobí, že posiluje aspoň hodinu denne a má brutálnu kondičku? Na neho akože zranenia nebudú vôbec pôsobiť? To snáď nemyslíte vážne!? Aha tak myslia. K sentimentu, ktorým postavy disponujú aj keď im priateľka s odpílenými rukami, zomrie v náručí sa nebudem radšej vyjadrovať. K tomu, že postava nahlas predčíta z knihy v ktorej sa píše "nikdy nevyslovte" nemá cenu sa vyjadrovať. Zachoval by som sa rovnako. Jedno je isté, démoni ľudstvo nikdy nedostanú, nedokážu dostať ani skupinu nezničiteľných teenagerov. Kde už by sa hrabali napríklad na Asha:)

"Here we are, one big happy fucking family!" No teraz neviem, či to nepochopil Blade, scenárista alebo režisér, lebo zábava by to mohla byť skutočne osviežujúca, nebyť tak dlhého objasňovania pravidiel nového sveta, kde to je aj tak vonkoncom zbytočné (Na upírov pôsobí denné svetlo... a tak si nanesú opaľovací krém 50+ a všetko v pohode), nebyť tak čudne zostrihanej a sterilne pôsobiacej (čo je pri tých vodopádoch krvi už naozaj smutné) akcie z ktorej si divák odnesie nanajvýš epileptický záchvat (Tragicky vyzerajúce CGI tomu tiež nepomáha), a na záver nebyť tak prkenného kástingového omylu menom Wesley Snipes (Keď poviem, že jeho rýchlo lietajúce päste (ak ste ich teda vďaka strihačovi zazreli) podávali strhujúcejší výkon než jeho strnulý kukuč za okuliarmi, tak som ešte veľmi urazil Snipes-ové rýchlo lietajúce päste). A čo teda zachraňuje tohto málomocného kríženca Marvelu a Underworldu? Suché hlášky na ktoré vám stačí zachovať tvár typu po obrne (však Arnold:) ("Still heavy." -"But, you're so big."), Upíri, ktorých prítomnosť vždy poteší, výživné gore pre labužníkov, svižné tempo počas ktorého sa napriek dvojhodinovej stopáži nestihnete nudiť a presne jeden (ale že celkom solidný) zvrat. Plus samozrejme záverečná scéna (ako Wesley nevie hrať, tak aspoň pekne gavari pa Rusky), ktorá ma krásne pobavila. A to bol vlastne aj Bladeov zmysel.

Ďalšia z radu českých bezdejových komédii zachycujúcich autentický život druhu Homo Vidiekus. Ďalšia z radu komédii, ktorých humor mi nepríde nijak zvlášť vtipný (ale ani urážlivý či nechutný) a ktorých absencia príbehu ma ako diváka ubíja nudou. Herci sú fajn, dialógy tiež, Passerova réžia ničím zvláštna (cháp originálna) ale stále ide o suverénne remeslo, pričom prvých 50 minút odohrávajúcich sa cez deň je však na skapanie nezáživných, potom ale ako dar z filmových nebies príde noc, nastane Intímne osvetlenie a film schytí druhý dych. Situácie začnú byť vtipné (chrápanie), vyslovia sa určité zaujímavé myšlienky (predovšetkým o strašnom zväzku manželskom) a na rad príde aj krátka symbolistická vložka o márnej snahe utiecť zo života plného trpkých záväzkov. Posledná scéna ma seriózne rozosmiala a za ňu vlastne padá aj tretia hviezda. "To chce trochu trpělivost, ale zato je dobrej."

Úplne rovnako a predsa presne naopak, aspoň tak by som charakterizoval vzájomný vzťah prvých dvoch dielov Westovej trilógie s Miou Goth. Zatiaľ čo X bol hixploitation s artovým presahom odohrávajúci sa v sedemdesiatkach, Pearl je artový film s hixploitation presahom odohrávajúcim sa na sklonku prvej svetovej vojny. Obe sa odohrávajú na rovnakom mieste, obe sa venujú rovnakej myšlienke (túžba po láske). Len zatiaľ čo v X urobil Ti z túžby len vedľajší motív a venoval sa predovšetkým hororu (čo úprimne fungovalo lepšie, lebo myšlienku som pochopil, súcitil som s vrahmi a vychutnal si aj horor), v Pearl si West berie na paškál ťažkú tému nešťastnej psychiky, ktorá sa nevie dostať von z väzenia rodinných záväzkov, nedokáže sa oslobodiť a odísť, a aj keď sa o to pokúsi (nepodarený konkurz), tak jej to nie je umožnené. Vtedy Pearl stráca svoju krehkú masku s úsmevom (ak pre nič iné tak aspoň za ten by mohla príšerka v hlavnej úlohe získať nejakú cenu) a začína sa veľmi intenzívny bitúnok s až fajnšmekrovským gore (vidly, sekera). Problém je ale v tom, že West sa stále nezbavil svojho zlozvyku nekonečných expozícii, ktorú v tomto prípade dopĺňa aj dlhými odmlkami medzi jednotlivými vraždami (ako ja chápem, že taký bol úmysel a Mia si nemohla len tak laškovne povraždiť pólku mestečka, ale občas to už proste nudilo (klinček do rakvy tomu pribil asi päťminútový Pearlin monológ, kde fräulein Goth možno predvádza, čo je to pravé herectvo, ale ono to nemá konca kraja (asi trikrát som dúfal, že už konečne skončila a ona sa len potrebovala nadýchnuť aby ďalej mohla húdať to svoje)). Teda na záver, X je rozhodne lepší horor s dostatočným artovým presahom, a Pearl je až prílišná psychologická sonda do pohnutej mysle, ktorej pohnútky mi boli vysvetlené už v origináli (čím sa stáva nie nezaujímavou ale neoriginálnou) s pár chutnými (ak si libujete vo vraždách farmárskym náčiním) gore pasážami, ktoré len tak z hlavy nevymažete. P.S. To že sa West vyhráva s celkovým vizuálom, aby to pôsobilo (aspoň sčasti), ako z 1918 (úvodné titulky, zatvárajúci sa kruh končiacej scény...) mu rozhodne môžem pričítať jedine k dobru.

Kiežby Rob Zombie natočil celovečerný film v štýle Caligariho...