FiliBauchma

Chutné, priam delikátne dovolím si tvrdiť, ale ako sa podeliť o svoj názor so svetom, aby som neurazil šéfkuchára Stana (a neskončil ako ďalší chod). Úprimnosť hádam nezaškodí. Chýbala tomu tá ospevovaná znamenitosť. Všetky potrebné ingrediencie, ako sympatické osadenstvo (medzi ústrednou dvojicou to iskrí na úrovní dožerava rozpáleného oleja), chytľavý hudobný doprovod (a oku-lahodiace tančeky k tomu), dokonalá mimózna kamera (Pawel Pogorzelski!!!) a svieža (priam by som si dovolil označiť ju slovom Fresh) réžia, sú decetne ale predsa adekvátne primiešané. Tak kde sa stala chyba. Že by sa zabudlo na scenár? Veď na pohľad vyzerá esteticky dokonalo, len to vnútro, zhnité ako štát Dánsky. Áno je to v tej scenáristickej omáčke, na pohľad dokonalej, no zvnútra nemastnej neslanej. Chýba tomu určitý filozofický podtón, ktorý by to vytiahol do siedmeho neba chuťových pohárikov. Aj keď od narýchlo pripraveného mainstreamu, svojou podobou ponášajúcou sa na cheeseburger z MaCdonaldu, asi viac očakávať nemôžem (alebo snáď áno). Možno len trochu dopečenejší záver.

Umelec a jeho spoveď. Death in Venice nie je bežný film (lenže to podľa všetkého nebola ani knižná predloha vydaná už v roku 1912) nato je príliš pomalý, melodický a do určitej miery aj príjemne uspávajúci. "Beauty belongs to the senses. Only to the senses." Krásne melódie života Gustava von Aschenbacha. Naozaj prekrásne ak ste ochotný počuť krásu v smútku, dokonalých kompozičných záberoch a nedosiahnuteľnej túžbe stvárnenej Björnom "najkrajším chlapcom na svete" Andrésenom. Kruto-vtipné na tom celom je, že Björn vo filme vlastne takmer nevystupuje, len sa na pár chvíľ objaví, usmeje a odíde, pričom ďalšiu hodinu sa neviete zbaviť dojmu, že stále nezmizol z plátna (tomu sa hovorí herecký magnetizmus). Naproti tomu Dirk Bogarde záber kamery takmer neopustí a podáva jeden z najlepších výkonov svojej kariéry (ak nie teda najlepší), tu už nejde o herca hrajúceho zmyslený charakter, ale o postavu, ktorá prirodzene splynula so svojím predstaviteľom. "You must never smile like that. "You must never smile like that at anyone." Thomas Mann je spisovateľ. Luchino Visconti je režisér. A obaja splnili to čo sa od nich očakávalo. "You know sometimes I think that artists are rather like hunters aiming in the dark. They don't know what their target is, and they don't know if they've hit it. But you can't expect life to illuminate the target and steady your aim. The creation of beauty and purity is a spiritual act."

Zlý nudný thriller u ktorého mi mal domček s iniciálkami BH na začiatku rýchlo napovedať, že otočiť sa a vzdať to bude predsa len lepší nápad. Blum vyprodukuje tak dva dobré filmy za dekádu a nanešťastie Curve do tejto kategórie nielen že nespadá, ono to svojou kvalitatívnou stránkou ešte hlboko podrýva. Občas uvažujem či si to tú jednu * vôbec zaslúži. Toporný (ne)herci, hlúpy scénar, des sa stratil po ceste (alebo, že by ma mal vyľakať potkan Remi), atmosféra nulová, sadista u ktorého neviem, čo si mám o ňom myslieť (nie v dobrom, prosto fakt neviem, ako mám reagovať na tak zle napísanú a zahranú postavu), tie negatíva by sa asi dali menovať donekonečna a ešte ďalej ale nato už nemám síl, posledné, čo ma ale že úplne dorazilo, bol finálny monológ slečny protagonistky, nad tým sa rozum zastavil, posadil a proste nemal ďalšiu silu premýšľať. Presnejšie by bolo asi hodnotenie pól hviezdy, a to za občasné realistické zachovanie sa (keď si hladný...), ale taká možnosť tu nie je, a z úcty k rejžovej bývalej filmografii, to zaokrúhlim na tú jednu.

Občas som sa nad tým zamyslel, no a... nebol to dobrý nápad. Film si viacej vychutnáte ak vám hlavou nebudú behať otázky typu: "Prečo sa snaží tou cirkulárkou prerezať cez stenu, keď môže prerezať zámok? Ako to, že si vojaci nevšimli auto skôr a proste nezatrúbili? Z akých dôvodov riešia postavy svoje emočné väzby s inými postavami počas misie?... Priveľa otázok. Primálo  odpovedí. Snyder drž sa radšej od papiera ďalej, podľa všetkého vám to spolu neklape. Na druhú stranu (ak sa rozhodneme prijať fakt, že nepôjde o ďalšieho Kubricka), je Army of the Dead veľmi zábavnou kravinou (veď ide o vykrádanie trezoru z Las Vegas postihnutého zombie apokalypsou), na ktorú sa dobre pozerá (napriek tomu, že Snyder je dosť pofidérny kameraman so záľubou v rozmazaných záberoch) a tie dve a pól hoďky prepálenej stopáže utečú naozaj rýchlo pripomínajúc pri tom hladného Alpha Zombíka, keď uvidí bonusovú večeru. Má to super výpravu, sympatické postavy zahrané pohodovými hercami, chytľavý výber pesníčiek, a presne jeden neočakávaný zvrat (nápoveda: súvisí s výťahom a hladošmi). Avšak, čo to efektne pochováva (okrem už spomenutého nelogického jednania postáv), sú trápne dialógy, u ktorých aj tvorcovia vedia o ich absurdnosti a preto na ne pohotovo reagujú vyslovením ešte väčšej blbosti (čo ma kupodivu väčšinu času skôr rozosmialo, než nejak výrazne vytočilo "Actually, it's not a free country. We're not in America anymore. Haven't you heard?"-"Which technically makes it an even freer country, right?"). P.S. Čo uvidíme nabudúce: Zack Snyder bol vraj videný ako jedná s Millou Jovovich o hlavnej úlohe v nemenovanom projekte, ktorý by mohol, ale taktiež nemusel byť pokračovaním jeho Army of the Dead. Bude snáď Milla musieť znova zachraňovať svet pred nemrtvými? A kto usadne na režisérsku stoličku? Mr. Snyder alebo jej manžel a dvorný režisér Paul W. S. Anderson? Nechajme sa prekvapiť. Budúcnosť je rozhodne pred zombie apokalypsou v dobrých rukách.

A tak maďarský satanáš, ktorý nechal na výstrahu postrieľať polovicu strihačov svojej krajiny, aby sa k jeho domnelým deťom náhodou nejaký nepriblížil a neskrátil mu ich na psychicky prežiteľnú dĺžku, natočil nielen pozerateľný ale v niektorých momentoch aj neskutočne atmosférický kus celuloidového pásu. Ale poďme pekne od začiatku. Deň prvý: Už prvý päťminútový záber na koňa dáva tušiť ktorá bije. Bela je späť a s ním podľa všetkého aj jeho slávne umorenie diváka, ktoré sprevádzalo už naše prvé stretnutie pri načúvaní Werckmeisterových harmónii. Deň druhý: Vietor fučí, otec vstáva a dcéra pripravuje raňajky. Dve zemiaky ešte stále v šupe, s ich bezpečnou konzumáciou si ale musíte poradiť sami. Otec na odstránenie nebezpečných hľúz používa len jednu ruku, teória, že je chromý ma neprestane prenasledovať dokiaľ sa naše cesty po skončení projekcie nerozídu. Deň tretí: Nečakaný návštevník, starej esteticky polorozpadnutej chalupy, zaveje nový vetrík do diváckeho záujmu. Jeho štvorminútový monológ o apokalypse, prinesie miernu dávku paranoje medzi štyri steny nášho pokojného jemne znudeného podvedomia. Deň štvrtý: Kobyla nežerie, dochádza nám pálenka, vonku vyčíňajú nebezpečné tlupy rómskej národnosti a vietor stále duje tú svoju pochmúrnu melódiu o stratenom zajtrajšku. Starký nám predstaví odvrátenú stranu maďarskej reči, pričom sekeru treba mať vždy po ruke, vo svete bez nádeje nikdy neviete, kedy je potrebné zaťať "špinavého, zhnitého cigoša!" Deň piaty: Studňa vyschla, už nie je viac dôvod ostávať v starej chalupe v strednej Európe na konci sveta. Epilóg existencie ľudskej spoločnosti má na to však diametrálne odlišný názor. Po trojminútovom zábere cesty preč, nasleduje šesťminútový záber cesty späť. Deň šiesty: "Eat! We have to eat."

Ak by na ČSFD existoval výber obľúbených producentov, verím že Vaughn by bol v TOP 10. Muž, ktorý nám priniesol klasické britské gangsterky ako Lock Stock alebo Snatch, objavil Guya Ritchieho, Jasona Stathama, Vinnieho Jonesa a v neposlednom rade sa neskôr stal tiež prvoligovým režisérom filmov ako Kick-Ass či séria Kingsman, by rozhodne musel patriť medzi TOP producentov, môj hlas ma minimálne v tejto kategórii istý. Čo sa týka debutu tohto britského gentlemana, je to dobré, má to krásne vymyslené a natočené sekvencie (všetky scény so Siennou Miller sú neskutočne elektrizujúce), hviezdne obsadenie (Craig, Hardy...), ktoré vtedy ešte úplne hviezdnym nebolo, ale už tu aspoň vidno, že Vaughn má čuch na nové talenty a mierne prekombinovaný príbeh, ktorému ťažko zrozumiteľný silný britský prízvuk rozhodne na pochopiteľnosti nepridáva (občas som mal seriózny problém sa zorientovať, či práve hovoria o ľuďoch, drogách alebo o oboch naraz). "If you want peace, prepare for war." Vaughn začal ako producent Ritchieho divokých gangsteriek z prostredia zapadnutých uličiek Londýna a to mu pravdepodobne aj vnuklo nápad, že sa pokúsi o niečo podobné, a tak šesť rokov po ich prvom záreze z Londýnskej spodiny, vznikol nový prírastok do žánru, ktorý ho vystrelil medzi producentskú elitu. Layer Cake však postráda Ritchieho divokosť a komediálnu ľahkosť (nie že by tu typický suchý britský humor nebol prítomný "England. Typical. Even drug dealers don't work weekends.", len je ho tak trochu pomenej, čo pomerne dosť zamrzí.), miesto nej však disponuje depresívnym príbehom typu, čo sa môže posrať to sa poserie, a množstvom kurióznych figúrok (Dexter Fletcher, Sally Hawkins, Ben Whishaw...), ktoré príbeh niekoľkokrát pootočia úplne iným novým sviežim smerom, než aký by ste zo začiatku čakali (záverečná scéna BEST). Layer Cake nie je na úrovni Ritchieho dvoch prvých filmov, avšak to asi nikto ani nečakal a Vaughn, napriek tomu, že celkom zdarilo kopíruje trademarky svojho vzoru ako kuriózne figurky a chytľavý hudobný podmaz, rozhodne nie je v žánri britských gangsteriek na jeho úrovni, mimo to avšak stále dokáže ponúknuť príjemnú podvraťácku zábavu zabalenú v typickom anglickom plášti. "You're born, you take shit. You get out in the world, you take more shit. You climb a little higher, you take less shit. Till one day you're up in the rarefied atmosphere and you've forgotten what shit even looks like. Welcome to the layer cake son."

Psychologická sonda do duše nešťastného dieťaťa. Trpkejšia než sme si priali, krutejšia než sme si ochotný pripustiť. "Nechápem, ako niekto môže povedať, že detstvo je najšťastnejšie obdobie života. To určite nebol môj prípad... Preto možno neverím ani v detský raj, ani v detskú nevinnosť...," Saura majstrovsky pracuje s ťaživou atmosférou, ktorá neraz tvrdo pribije do sedačky a donúti sa zamyslieť nad nami samými, pričom však neukáže nič čo by sme osobne nepoznali, len nepochopenie, bolesť, trápenie a krutosť, všetko tak blízke, všetko tak dôverne známe, a preto nás to bolí asi aj o niečo viac. Výjavy kde sa prelína realita so snom sú pravdepodobne najkrutejšou časťou filmu, v nich spoznáme agóniu, ktorá formuje hlavnú hrdinku. "Chcem umrieť." vraví matka, len aby ju následne nasledovala aj dcéra. Existuje snáď ešte nejaký dôvod aby sme tu zostali? "Chcem aby si umrela." Túžba smrti prameniaca z úst dieťaťa, prečo nám to pripadá až tak prirodzené? Porque te vas...

Typický Crichton so všetkým čo k tomu patrí. Kto videl Jurský Park hneď musí tušiť ktorá bije. Dej priehľadný ako prázdna skúmavka, každá reakcia, každý zvrat, celkové vyústenie príbehu nám je jasné ešte skôr než skončia úvodné titulky. Tento film nebol natočený na dlhé dúmanie nad existenciou nášho bytia, chce proste zabaviť, zarobiť a zafúkať vás späť do krásnych rokov deväťdesiatich. A to sa mu vďaka sympaticky napísaným postavám a dobre vymysleným vzťahom medzi nimi väčšinu času pekne darí (Cholerický Bill Paxton spolu s odhodlanou Helen Hunt tvoria veľmi príjemný romantický pár). Na druhú stranu, tornáda (ktoré tu predstavujú plnohodnotných záporákov typu rôznych Kaiju (každé z nich má vlastnú schopnosť(jedno sa rozdvojuje, druhé sa skrýva, F-5 je najsilnejšie))), ma nijak zvlášť nebavili a bral som ich skôr ako atraktívne pozadie dobre obsadeného a zahraného rom-comu. "Another cow." -"Actually I think that was the same one." P.S. Obsadenie Jana De Bonta (dva roky pred tým natočil ešte vynikajúci akčný thriller Speed) na pozíciu režiséra nebol zlý nápad (bývalý áčkový kameraman sa pri niektorých záberoch (predovšetkým pohľady z jazdiacich áut po poli sú parádny adrenalín) rozhodne nezaprie. Len by ma zaujímalo ako by sa k tomu postavil producent Spielberg. Možnosť natočenia veternej verzie Jurského Parku tu predsa len bola. "Windy."

Prehliadka režijných nápadov mladého inovatívneho tvorcu utrhnuteho z reťaze, ktorý disponuje humorom čierňejším než koža aborigéna a rozpočtom umožňujúcim splniť si svoje morbidné vlhké sny. O príbehu sa nedá hovoriť, ten vznikal improvizačne ako dôsledok zrovna zrodených Raimiho myšlienok. Ako inak vysvetlíte scénu skákajuceho a smejúceho sa nábytku? Napriek absencii scenára (ktorý by sa možno občas zišiel), ide o smrteľne zábavnú záležitosť s jednou alebo dvoma slušne hororovými scénami (čo majú na starosti hlavne dokonalé masky démonov). Avšak ohľadom útokom na bránicu, rozhodne vedie Bruce Campbell s motorovkou miesto ruky. Posledný záber, komediálny kult. P.S. Ako, že to súvisí s prvým dielom?:)

Pokadiaľ ste ochotný zájsť, ak vám zoberú vašu poslednú nádej? Otázka jak z akčného béčka deväťdesiatich rokov. Obsadenie Bruce Willise a Liam Neeson. Názov filmu Taken kontra Die Hard. A milióny pôjdu do vrecák nenažratých producentov. To by sa avšak nesmel písať rok 1948 a za kamerou stáť talianský neorealista Vittorio De Sica libujúci si v depresívnych príbehoch obyčajnej spodiny. Bicycle thieves sú jednoduchým filmom s dejom priamočiarym ako trajektória guľky nemeckého ostreľovača (preto ma zaráža, čo pri jeho písaní robilo šesť scenáristov), ktorý prekvapuje jedine tým, aký obyčajní je. Zápletkou je krádež bicykla, ktorý pre hlavného hrdinu znamená jedinú možnosť obživy svojej rodiny. Inú podradnú prácu už nedostane. Ako hlboko dokáže človek klesnúť, aby sa postaral o svojich najbližších? Taťka Neeson mučí Albánskych prekupníkov s bielym mäsom. Taťka Maggiorani požiada o pomoc svojich priateľov, spolu so synom sa vydá do mesta, nepretržite otravuje starca pravdepodobne zapleteného s jeho lupičom, napriek četným napomenutiam mníšek vyrušuje pri omši, objedná si obed, ktorý si nemôže dovoliť aby následne po vytrieznení zúfalého úsudku obvinil mladého muža, ktorý môže, ale taktiež nemusí byť zlodejom bicykla, z prehrešku v povojnovom Taliansku najväčšieho, až nakoniec padne na úplne dno svojej morálky a vykoná neospravedltiteľný čin. Bicycle thieves nám zobrazujú krutú stranu reality v ťažkom období na ťažkom mieste, dávajú nám nádej na lepší život, len aby ju o nás v momente nato kruto pripravili. Beznádej je to jediné čo pri poslednom pretočení kolieska ukradnutého bicykla, navždy stratenom v uličkách mesta kam vedú všetky cesty, budete cítiť. Beznádej a stratenú možnosť pozerať sa ľuďom ešte niekedy seberovne do očí.