FiliBauchma

Majestátne davové scény, veľkolepá prehliadka ruského loďstva na začiatku minulého storočia, súdržnosť jedného národa a naivná agitácia bez hlavného hrdinu (lebo by sa to priečilo systému, kde silu nepredstavuje jednotlivec ale masa), zato avšak s heslami oslavujúcimi VOSR (červená vlajka), okázalou snahou poukazovať na chyby predchádzajúceho režimu (zhnité mäso) a pokusom systematicky odsúdiť cirkev (fanatický kňaz). Vidno, že Sergej Ejzenštejn bol v skutočnosti skôr silno presvedčený zástanca komunizmu a revolucionár než umelec snažiaci sa prezentovať príbeh. Krížnik Potemkin teda predstavuje technicky dokonalú rekonštrukciu udalostí očami správneho podporovateľa nového diktátorského režimu. Žiadny človek avšak nie je bez viny (ani robotníci a obyčajní ľudia ako sa nám snaží byť filmom ukázané) a žiadna revolúcia nie je správnym riešením pre všetkých (okrem uvrhnutia spoločnosti do pôvodného stavu bezštátia, tu avšak začíname zabŕdať do Rousseau-vej doktríny dokonalého usporiadania štátu bez štátu, ktorá pri súčasnom zmýšľaní ľudského faktoru nie je možná, pričom áno priznávam základná pointa komunizmu (podľa Karla Marxa a nie Lenina a podobných individuí), predstavuje vyššiu úroveň usporiadania spoločnosti ako je kapitalizmus (to si nevymýšľam, to sú fakty), avšak to čo nám je Ejzenštejnom prezentované v Potemkinovi je obyčajná hlúpa agitácia na úrovni patriotizmu v ID4). To si však fanatický zástancovia svojich názorov nemôžu nikdy pripustiť.

Buňuel. Dalí. Zhrozenie. Smiech. Ohromenosť. Nadrealita. Šok. Neefektívnosť plynutia času. Obmedzená túžba neopätovanej lásky. Neúspešná vražda z nenávisti. Vzdialené šťastie na dosah.

To je tak keď skrížite Tarantina s Ayerom a do rúk to zveríte chlapovi, ktorý by to teoreticky mohol, ale prakticky nie úplne dokonale, zvládol ukočírovať. Človek by od Stone-a čakal skôr nekompromisnú, halucinogénnu jazdu, plnú výbuchov nevyspytateľného násilia a miesto toho dostane dlhú a rozvláčnu kriminálku, v ktorej nechýba nekompromisnosť (Kitsch), halucinogénnosť (časté užívanie drog ako keby sa prejavilo aj na celkovom vizuály snímky), výbuchy brutality (upálenie), len všetko v nejakom poskromnom množstve, ktorého miesto následne zastupuje veľký počet postáv, kde natrafenie na svojho favorita je vec takmer istá (okrem ústrednej dvojky ma bavil ešte Emile Hirsch ako ukecaný hacker, Travolta ako agent hrajúci na všetky strany a Salma Hayek ako panovačná matka (čo sa týka jej kartelovej šéfky, tam to až taká sláva nie je), naproti tomu Del Toro už dlho nebol taký odporný (čo je pochvala) a Blake Lively tak nesympatická (čo nie je pochvala). Stone zo začiatku poriadne navnadil na poriadny Ayer-film, aby prílišne dlhou expozíciou a neustálym odďaľovaním záverečného inferna pomaly ale isto pochoval túto možnosť do pomaľovanej drevenej mexickej rakvy, a presedlal na konverzačku typu alá Tarantino (nič proti nemu, ale tu sa to prosto nehodilo, resp. film žánrovo preskočil z bodu A na bod Q). Aspoň, že ten záverečný, krásne podvraťácky, twist typu "Stone fucks with the society again" naozaj stojí za to. "You're already dead. You're dead from the moment you're born. If you can accept that, you can accept anything."

 "The things you own end up owning you." Ak je kniha Bibliou apokalyptického veku, tak potom film predstavuje najlepšie možné spracovanie života svätcov. Nekompromisné zobrazenie pravdy, ktorú sme nikdy nechceli, ale predsa tak silno potrebovali počuť. Perfekcionistický režisér, s podvratným zmyslom pre humor a dokonale depresívnou víziou za kamerou, herecké obsadenie ako zo snov (Helena víťazí), scenár, ktorý sprostredkúva všetko esenciálne z predlohy (škoda len scény I wish you hit me... v knihe bola rozpracovaná predsa len silnejšie) a s iným, ale predsa rovnako katarzívnym záverom. "You met me at a very strange time in my life." Ani nevieš ako veľmi som ťa potreboval.

Ako usvedčiť opicu s opernými sklonmi z vraždy aneb David Lynch a jeho noir alá absurditum.

Ak sa miera humusnosti (pivo) vyrovná výborným gagom (všetko s Eugene Levym ako chápavým otcom) a celé sa to nesie na vlne trápnosti a teenagerskej naivite, tak FiliBauchmovi nezostáva nič iné než hodnotiť tento debutový počin bratov Weitzových rovnako priemerne ako sa pri jeho pozeraní cítil. American Pie je typický zástupca žánru teen-comedy, ktorý okrem toho, že daný sub-žáner založil, nevyniká ničím iným, čo by stálo za jeho zmienku. Humor funguje tak 50/50, trápne to je väčšinu stopáže, kúštik milé jemne na konci. Z hercov vyniká jedine Seann William Scott ako frajírek Stifler a Eugene Levy ako Jimov otec. Naproti tomu Jason Biggs ako hlavná postava príbehu, podáva jeden z najtrápnejších výkonov celej hereckej kariéry všetkých zúčastnených, fakt sa na neho nedalo pozerať. Ak chcete vidieť niečo podobné, ale nemáte pri tom záujem úplne zatratiť americkú produkciu odporúčam skôr Road Trip, ten fungoval v každom ohľade o pár levelov lepšie.

Hixploitation s jemne artovým presahom. Čo už dneska nenatočia. Ti West presne rozumie žánru, ktorý si vďaka tejto znalosti dokáže následne upraviť podľa svojej vízie a teda sa film nestáva len čisto zábavou pre masy, ale aj určitým posolstvom daného tvorcu. Zvláštne na tomto snímku je skôr to, že ono to tak naozaj funguje. Samozrejme nie dokonale, West sa stále nezbavil niektorých svojich neefektívnych trademarkov ako napríklad neskutočne dlhej expozície (hneď vysvetlím; bežné hixplo alebo explo horor scenáre sú postavené na systéme do 20 minút zoznámenie a charakterizácia postáv, prípadne aj prostredia (ak stojí za to), potom začne bitúnok, kde sa vraždí čo najviac brutálnymi spôsobmi, dokiaľ je ešte koho vraždiť a to trvá približne do tej 70 až 80 minúty. Posledných desať minút, je venovaných hlavnej postave (poznáte ju podľa toho, že ešte stále dýcha), u ktorej sa rozhoduje či prežije alebo ju v poslednej sekunde stretne zubatá. Naproti tomu stoja Westove scenáre, kde do 20 minút sú nám načrtnuté základné rysy postáv, do 60 minút sa zoznamujeme s prostredím, u ktorého si uvedomujeme, že niečo nie je v poriadku, pričom sa stále dozvedáme viac o potrebách jednotlivých aktérov a nakoniec prichádza približne tridsaťminútové krvavé inferno, ktoré v bežnom hixploitation trvá od minúty približne dvadsiatej resp. tridsiatej. Na druhú stranu tento systém umožňuje Westovi lepšie pracovať s postavami, ktorých pohnútky a reakcie sú pre nás pochopiteľnejšie, nakoľko už lepšie poznáme ich presnú charakteristiku.) X je v určitých ohľadoch teda silne revolučným filmom, nakoľko možno ide len o ďalšieho zástupcu hixplo žánru, napriek tomu si však za úlohu nekladie len pobaviť samoúčelným násilím (čo môže mnohých divákov sklamať) ale aj pochopiť jednanie jednotlivých vrahov (pričom netvrdím, že je to prvý film, ktorý sa o to pokúša, ale je rozhodne jedným z mála podarených, viď napr. Zombieho Halloween, oproti nemu je X film hodný oscara). Suma sumárum X poteší predovšetkým hororových fajnšmekrov, ktorý túžia po novom kvalitnom zástupcovi ich obľúbeného brakového žánru, pričom mainstreamoví diváci budú s najväčšou pravdepodobnosťou silno sklamaný.

"Horory o satanistoch sú rýchle, prehajpované a brutálne za čiarou pozerateľnosti, to mainstreamoví diváci predsa chcú." povedal si jedného večera Ti West a následne rýchlo dodal: "Urobím to presne naopak." The House of the Devil je teda slimáčou rýchlosťou plynúci retro horor vyznačujúci sa uspávajúcou atmosférou novembrového amerického zapadákova, ktorý trpí príliš dlhou expozíciou, divácky nevďačným jadrom, kde sa takmer nič nedeje, a rýchlo odbitým, avšak parádne atmosférickým, trošku lacne vyzerajúcim, v jednaní niektorých postáv mierne blbým (prečo nevzala tú zbraň hneď keď mala možnosť?) ale uspokojivým záverom u ktorého zistíme prečo bolo celé predchádzajúce "trápenie" diváka potrebné. "During the 1980s over 70% of American adults believed in the existence of abusive Satanic Cults... Another 30% rationalized the lack of evidence due to government cover ups... The following is based on true unexplained events..." P.S. Aj vás potešila, v danom žánri bežne nevyskytujúca sa, prítomnosť Grety Gerwig:)

Alfred Hitcock presents PSYCHO aneb prvý predchodca niečoho čo sa bude v budúcnosti nazývať slasherom. Psycho to ti je vlastne taký o osemnásť rokov starší súrodenec Halloweenu odohrávajúci sa v prostredí motelu s jednou dejovou linkou naviac, pričom je však degradovaný o Carpenterov hudobný (prepáč Herrman) a réžijný (Prepáč Alfréd) rukopis. Rešpektujem Hitchockov historický význam v dejinách filmu rovnako ako jeho schopnosť vyťažiť z hercov maximum a robiť nádherné zábery exteriérov a interiérov, ale spôsob jeho rozprávania príbehov je aspoň pre mňa nezáživný, v horších prípadoch aj ubíjajúci, prosto ma nebaví. Dôkazom buď napríklad kultová scéna v sprche, ktorá mi príde jednoducho čudná. Nie desivá, nie šokujúca, ale čudná. Janet Leigh (AKA matka Jamie Lee Curtis z Halloweenu) sa správa ako keby po prvý krát v živote videla sprchovú hlavicu, následne sa urobí zopár čudných prestrihov, v pozadí sa desivo otvoria dvere, a príde jeden z najhorších hororových výkrikov v dejinách (prepáčte mi za názor, uznávam historický význam tohto filmu pre ďalšie smerovanie thrillerového a hororového žánru, pričom však aby som si zachoval čisté svedomie a neklamal sám seba nemôžem napísať, že  obdivujem film samotný, respektíve niektoré jeho pasáže). Avšak okrem statusu kultového omylu, a niektorým slabším dejovým odbočkám (celá línia s Janet Leigh slúži len na predstavenie hlavnej zápletky, ale je až neprirodzene dlhá), mám filmu naozaj len máločo vytknúť. Príbeh o lúpeži je zaujímavý a napínavý, herecké kreácie bezchybné (Perkins na oskara, už len za ten posledný úsmev), občas by som možno skrátil príliš dlhé dialógy, ktoré raz za čas majú niečo do seba, ale väčšinou len spomaľujú dej (aj keď kto vie či by to bez nich fungovalo), a pekný (aj keď nie tak šokujúci ako by som si prial) záverečný twist. Nikdy som nepochopil kultovosť filmov Alfreda Hitchcocka a Psycho ma tiež nepresvedčilo o jeho talente a schopnosti budovať atmosféru teroru a strachu, nakoľko však Perkinsov herecký koncert predstavuje zatiaľ jediný film, ktorý ma od Hitchocka ešte ako tak bavil, a občas dokázal navodiť aj slušnú psycho atmosféru (aj keď to zasa vďaka Perkinsovi), tak mu tie 4**** predsa len dám. "People never really run away from anything."

Satirická kritika konzumnej spoločnosti ako šesťchodový komediálne ladený horor. Prosím, to ochutnám naozaj rád. Predkrm: Začíname zľahka, nevýrazne, postavy sú jemne načrtnuté, ale chýba tomu nejaký výraznejší cveng. Prvý chod: Usadíme sa a pred nás je položená prvá delikatesa, metafora povrchnosti, naša konzumácia začína naberať určité kontúry, už vieme, že pôjde o neobyčajný večer. Druhý chod: Začíname pociťovať pikantnú ostrosť zvratu, pomaly nás to pridusieva až napokon sykneme pomedzi zuby, pokrm má grády. Tretí chod: Tvorcovia si nás pomaly zaháčkujú, konzumenti odkrývajú karty a nám nezostáva nič iné než si plnými dúškami vychutnávať trpkosť desu. Štvrtý chod: Ládujeme do seba  všetko ponúknuté, prepchávame sa, sme stále plnší a plnší, ako predstaviteľom súčasného systému už nám niet úniku. Piaty chod: Obzrieme sa po ostatných večeriacich, ich tváre prezrádzajú rovnaké pocity ako tie naše, svojou aroganciou sme si viac podobný než by sa nám páčilo. Šiesty chod: Večera sa pomaly blíži k svojmu koncu, tvár spoločnosti je zdesená, pravda sa zdá byť až príliš krutá. Umelec sa len pousmeje, majstrovské dielo je takmer u konca. Dezert: Tá sladká chuť spravodlivej pomsty, vždy ju treba podávať esteticky vyváženú a za studena.