Tajemný předmět touhy

Cesta vo vlakovom kupé môže byť klasickou tichou jazdou a postranným pozeraním na tváre a správanie spolucestujúcich, ale niekedy sa môže zmeniť na zaujímavé, plnokrvné rozprávanie. Buňuel sa vo svojom poslednom filme ústami postaršieho cestujúceho takto rozpráva zaujímavej spoločnosti v kupé (medzi ktorou preblesknú v úvode náznaky letmého poznania sa z minulosti) príbeh svojej poslednej vášnivej lásky, ako ospravedlnenie, či vysvetlenie svojho činu z úvodu, kedy vyleje mladej dievčine nastupujúcej do vlaku vedro vody na hlavu. Prestriedavanie dvoch prostredí: vlakového kupé a samotného príbehu, obsadenie jednej z hlavných postáv dvomi rôznymi herečkami, putovanie rôznymi prostrediami (od Paríža cez Švajčiarsko do Španielska), náhle absurdné zvraty, všetko v objatí všadeprítomného terorizmu sú poznávacími znameniami tohoto filmu. Filmu, ktorý je surrealizmom šmrcnutý navonok len zľahka, akoby bol len závanom niekdajších režisérových uleteností, ale v skutočnosti je surreálne srandovne vážnym viacvrstevným príbehom o vysnenej a znova sa vracajúcej, opakujúcej sa láske a zúfalstve, či dokonca nenávisti aké môže takáto fatálna láska vyvolať. (22.04.2005)

Oscar za scénář? Však je to pouhý výsměch Pierre Louÿsovi a všem dalším verzím, které jsou tu jen opětovně mimoděk a mechanicky převedeny do Buñuelova sebestředného pojetí. Určitě není náhodou, že tento velký pozér ukončil své dílo právě zastavením nad rozmary provokatérky Conchity, ale nechme vás dál snít váš naivní sen o Luisově originalitě. Já si jdu ještě zkontrolovat verzi s Bardotkou a zůstávám si spokojeně mnoucí ruce nad požitkem von Sternberga a jeho masocha upřeného na božskou Marlene. (14.03.2013)

„Ozbrojená revolučná skupina Ježiša Krista.” • Skrátka: španielsky provokatér č. 1 - Luis Buñuel, ani vo svojom úplne poslednom titule s názvom - Cet obscur objet du désir [Ten temný objekt túžby], zrejme ani tentoraz ne[z]ostal svojej klasickej štipľavej povesti absolútne nič dlžným, i keď by som zase na druhej strane rovnako tiež predsa rád podotkol i to, že sa vskutku práve teraz akoby držal na uzde, ak teda aspoň nepočítam i zopár naozaj »šteklivých scén« s ústrednou protagonistkou Conchitou, ktorej rozhodne zručne sekundoval aj jej mužský náprotivok Mathieu Fabert v podaní «španielskej legendy» Fernanda Reya, ktorý s daným buñuelovským autorom síce nespolupracoval po prvýkrát, no v tomto prípade sa podľa mňa ani zrovna nejednalo o ich najlepšiu spoluprácu. Tou by ale totižto mohla byť najmä konkrétne táto z roku 1972: Le Charme discret de la bourgeoisie. • Nerád by som totiž ďalej bližšie čokoľvek špecifického prezrádzal, no zároveň by som vás maximálne tak naďalej navádzal snáď len k tomu bodu; sa asi iba hádam najviac zamerať na postavu Conchity, či si vôbec všimnete príslušné zmeny na jej fyziognómii; čo pre mňa osobne určite predstavovalo rušivé prvky, zatiaľ čo pre takého protagonistu Mathieua Faberta, mimochodom španielsku obdobu "Humperta Humperta" [postavu z Nabokovho románu Lolita; pozn. recenzenta] - napokon asi ani nie, ktorý bol mimoriadne traumatizovanou osobou predovšetkým len z toho prostého hľadiska, že sa akosi stále  „nemohol dostať do ženských nohavičiek,” čo bol v podstate i akýsi hlavný leitmotív daného kinematografického diela, ktorý sa ale postupom času stával príliš stereotypným a opotrebovaným, pretože okrem toho daný titul neprispel extra ničím zaujímavejším, čo by následne stálo za väčšiu pozornosť; skôr na mňa zapôsobil až celkom neadekvátne v tom ponímaní, že sa mi nejako nechcelo správne [u]veriť tomu, že by si ústredný hrdina / nehrdina - nechal takto extrémne skákať po hlave?! • Ďakujem veľmi pekne, ale viackrát si neprosím ďalšiu porciu dotyčného 'buñuelovského' pokrmu; na jedno prežretie bohato stačilo... (27.03.2024)

Nejlepší práce s nevěrohodným vypravěčem a jím ohnutou realitou v sexuálním vztahu tak zhruba od Lolity. Mathieu si během jízdy ve vlaku jistě hodně přibarvuje a divák, srovnávaný s dychtivými a senzacechtivými cestujícími, mu chce i nechce věřit. Skvělá hra sedmasedmdesátiletého Bunuela. Ke stáří točil zdaleka nejlíp. 4 a 1/2 (07.12.2013)

Neviem, či bol na staré kolená väčší úchyl Bunuel alebo Rey, ale pozerať sa na upoteného prešedivelého Fernanda, ako slintá nad krásnou osemnástkou asi nie je nič pre mňa a nič na tom nezmení ani inteligentný scenár a Bunuelove symboly. Možno je to história jednej lásky, príbeh o rozdielnosti pováh muža a ženy, pre mňa je to príbeh nadržaného dedka a nevyzretej puberťáčky, ktorá ešte nevie, alebo nemôže vedieť, čo od života chce. Našťastie je film prekladaný komediálnejšími momentmi a neberie sa príliš vážne, takže rýchlo ubehne a na môj vkus je skvele vypointovaný, pretože nič iné som podobne napísaným postavám ani neprial. Bunuel sa mohol rozlúčiť s obecenstvom niečím výnimočnejším, nejakým majstrštykom, možno aj chcel, možno sa mu ale na staré kolená už nechcelo vrhať do niečoho psychicky vyčerpávajúceho a aj takto ladená, povedzme že cynická satira, má niečo do seba. Pozerám, že svetová kritika ale film za majstrštyk považovala, či sa ale nejednalo skôr o vzdanie holdu starému pánovi. Priznajte sa, koľkí ste si po filme klikli na nejaké péčko stránky starí vs. teensky.... (20.04.2013)