Samuraj

Umelé oči, vidieť je viac ako neviedieť, svojrázna interpretácia Sokrata (viem, že nič neviem – v Samurajovi – vidím, že nič nevidím), upomienka na špagety westerny – iný dej i prostredie ale prítomnosť humoru, nesmierne krvavé scény, osamelo stojaci hrdina bez minulosti, terorizovaná osada, hrdina má rád peniaze (náchylnosť k hazardným hrám), výrazné postavenie hudby sadnúcej k deju mi približujú tento film dielam Sergia Leoneho. (12.10.2004)

Japonsky polobuh Beat Takeshi znova dokazuje sve mistrovstvi a opetne natocil bezchybny a jedinecny snimek, tezici z poutaveho a pritom tradicniho nametu, remeslne velmi dobre zpracovanych bojovych scen, situacnich gagu a v neposledni rade vytecnych hereckych vykonum, zejmena pak sveho. Navic cely film provazi primo mistrovska hudba, uzasne zesynchronizovana se vsemi obrazy a pribehem vubec. Kitano je pro me mistrem nad mistry, ktery opetne dokazal natocit bezchybny film (snad jen zaverecna tanecni scena pusobi trochu rusive, ale nakonec jsem si rekl - vlastne proc ne?)...A maly vzkaz tem, kteri srovnavaji Zatoichiho s Kill Billem: srovnavat tyto z principu dva zcela odlisne, jinak zpracovane a uplne jinak zrezirovane filmy dokaze snad jen nemyslici clovek, ktery v zivote zadny jiny film nevidel. (17.04.2004)

Krištáľovo čisté. Kitano si uctieva Kurosawu, kultúrne zvyklosti, rozmer spravodlivosti, vytvára priesečník prístupov starých s tými novými a pridáva sa tak k autorom, ktorým nezáleží len na spätnom oslavovaní vlastnej minulosti, ale aj na súčasnom zosílení už beztak silného fenoménu. Nemá však za potreby okolo toho robiť zbytočný humbuk, ťaží z rytmizujúcej zvukovej stopy (súvzťažnosť s oraním roľníkov), "vyblednutého" filtrovania (asociuje vtedajšie spol. pomery, tj. chudoba vs. krutovláda), neunáhleného tempa (odpovedá plíživému putovaniu maséra Zatôichiho), westernových stretov (založené na choreografickej i obrazovej šťavnatosti) a hédonistickej formy (dovoľuje nasávať a naplno si užívať vyššie uvedené postupy). Takeshiho umelecká mutácia exploatácie je harmonická, mohla (v prospech veci) vyznieť závažnejšie, no i napriek tomu vzniká výberový výtvor o vyrovnanosti, sústredenosti, pomstichtivosti a preto neostáva nič iné ako sa z tejto nádielky iba úprimne tešiť. (20.02.2011)

Ani druhý film, ktorý som od Takeshi Kitana videl, mi neposkytol dôvod, aby som hodnotenie zdvihol nad tri hviezdičky. Samurajský príbeh rozdrobovali vedľajšie línie a za tie sekacie scény by sa nemusel hanbiť ani Tarantino. Akurát som pri nich nezachytil nadsádzku s trochou humoru. A bez tých dvoch ingrediencií mi to pripadalo viac trápne, ako zaujímavé. Dúfal som, že pri chýbajúcom leitmotíve počas filmu, príde aspoň ohromujúci záver. Namiesto neho prišiel záverečný stepový dupák, u ktorého som sa vzdal nádeje, že pochopím jeho zmysel. (25.03.2011)

Jsem hrdý na svou samurajskou čest, která je však v přímém v rozporu s mými krvavými zraněními při jakémkoli užívání ostrých nástrojů. Samurajem ani kuchařem tedy patrně nikdy nebudu, ale přesto jsem si z tohoto snímku dokázal vzít poučení do života - pokud mne nějaký dobrák obdaruje katanou, tak si ji nepůjdu vyzkoušet na prvním náhodně procházejícím šikmookém slepci, neboť ten by mne patrně nasekal na kousky a servíroval se smaženými nudlemi jako menu č. 13. Jinak jsem samozřejmě se snímkem spokojen, protože mne vždy baví hbité kmitání meče za účelem vykonání pomsty a nějaké to přátelské zmasakrování mafiánského gangu jistě uvítá každý, koho nebaví sledovat cílevědomý poklid orgánů nečinných v trestním řízení. (01.11.2012)