Harakiri

Styl vyprávění toho snímku bych přirovnal k větrné bouři: začíná klidně a netušeně (bývalý samuraj žádá, aby mu bylo v paláci mocného pána Doi dovoleno spáchat sebevraždu), začíná o sobě dávat vědět (pan Doi vypráví o svém znepokojení nad podvodníky s podobnými žádostmi), vítr přidává na síle (vychází najevo, že pan Doi výrazně ovlivnil samurajův osud) a vrcholí důsledky své ničivosti. Právě závěrečný souboj osamoceného samuraje proti mnohonásobné přesile je působivým zakončením strastiplného osudu, který samuraj panu Doi vylíčil. Příběh samotný však není pouhou chronologickou prezentací neurčitých událostí, ale naopak komplikovaným řetězem flashbacků, množstvím postav a vztahů mezi nimi a přítomností. (14.01.2006)

Reálne zobrazenie doby po občianskej vojne, kedy samuraji nemali možnosť sa zamestnať a začali žiť v biede. Samuraj bez pána sa nazýva Ronin a títo muži čo sa vybrali cestou meča neboli do bežnej práce pre roľníkov a dedinčanov braný. Vo filme podal vynikajúci výkon Tacuja Nakadai. Príbeh je tak koncipovaný, že postupne hlavný hrdina rozpráva o tom čo sa stalo v minulosti a tak je divák držaný stále v napätí. Vo filme veľmi nejde o súboje s mečom, ale skôr o hodnoverné zobrazenie doby a zobrazenie neprávostí, ktoré sa diali v tej dobe. Mňa film veľmi bavil a ukázal mi, že tam kde všetci hovoria o cti niekedy je to len spôsob ako vyzerať dobre. Pretože čím vyššie postavený človek tým horšie veci môže robiť. Vo filme je vidieť aj to, že niekedy stačí malá vec a človek môže stratiť všetko. (03.08.2015)

ocenenia : MFF Cannes 1963 - Špeciálna cena poroty ◘◘◘◘ Vynikajúco podaný príbeh o tom, že aj samurajská česť je častokrát stavaná iba "na piesku", a že rozpor medzi hrdosťou a ľudskosťou tvorí častokrát tie najväčšie tragédie. Tak isto dosť veľký pluvanec do tváre tých, pre ktorých je samuraj automaticky stelesnením ušlachtilosti a cnosti, no Kobajaši ukazuje, že napriek dodržiavaniu princípov, vnútro každého človeka môže byť skazené, pokrytecké, a že aj samuraj (v podstate metafora "čestného človeka") častokrát kladie diplomaciu a vlastnú hrdosť nad princípy ľudskosti..... Film samotný sa pohybuje v troch rovinách - veľmi pomalej prítomnej rovine, kedy Nakadai rozpráva svoj príbeh (niektorých môže dôstojnosť a pomalosť podania nudiť), v sociálno-dramatickej historickej rovine, až nakoniec obe tieto roviny logicky ústia do úžasného akčného, veľmi sugestívneho finále.... A záver? ten bol tak trpký, že človeku zhorkne slina - na plátno prevedené klasické porekadlo, že "Dejiny píšu víťazi".... Skutočná pravda je prekrytá nánosom ľudskej pýchy, namyslenej ľahostajnosti, slabosti uznať si vlastné pochybenia, a najmä, snahou prekryť svoju úbohosť svojou fiktívnou "ctihodnosťou" (06.01.2012)

Je to na moje prekvapenie čo po myšlienkovej stránke celkom realistická snímka ktorá poukazuje na ľudské vlastnosti a vlastne na samotnú ľudskosť v tom zmysle že človek ako bytosť nie je s kovu a aj hrdosť samuraja má svoje hranice ktoré dokážu spraviť s egoistického zabijaka ktorý dodržuje kodex svojho klanu milujúcu hlavu rodiny. Je to nesmierne originálny film s ničím podobným som sa ešte nestretol. Celý príbeh stavia na tom že v Japonsku období mieru Samuraj ako remeslo nemá žiadnu prácu a stáva sa roninom. Vo filmu to zašlo až tak ďaleko že samurajovia trpia hľadom a tak prišli na to ako svojou česťou môžu zarobiť. Putujú s jedného klanu do druhého a prosia o to aby u nich mohli vykonať rituál samovraždy harakiri. Klan radšej zaplatí roninovy almužnu a pošle ho ďalej.. Keď sa to už deje veľmi často tak sa rozhodnú že harakiri budú predsa robiť takže podvodníci k nim už nebudú chodiť. V tom prichádza k ďalšiemu klanu starý samuraj s rovnakou prosbou. Je dopredu varovaný že podvodníkov u nich nestrpia on však trvá na tom že harakiri vykoná žiada iba jedno aby si vypočuli jeho príbeh. A to vám poviem to je teda PRíBEH!!!! úplne ma pohltila atmosféra akým bol príbeh vyrozprávaný ako bol časovo rostrhaný do dvoch súvislých príbehov ktorý tvoril jeden veľký celok a túžbu po pomste. Herec Tacuja Nakadai ma svojim výkonom dostal. Ten jeho chladný pohľad a dialógy boli vynikajúce. Na záverečnú sekačku nemám takisto žiadne výčitky. Na rok 1962 až pridobré (dokonca tu už z rán strieka krv) Za takí súboj by sa nehambil ani Tarantino (20.09.2013)