Doznání

Costa-Gavras mě nudí a celkově velmi vlažný dojem, což je tématu trestuhodné (soudruhy všech zemí pohrdám), nedokáže zachránit ani brilantní výkon Montanda. Nezapomenutelné scény bych spočítal na prstech jedné ruky (výslech vyhladovělého, nevyspalého Montanda prasečím vyšetovatelem, nechutným způsobem požírajím chleba s párkem, chlemtajícím pivo a usínajícím v křesle či scéna vysypávání prachu na cestu s černohumornou poznámkou o počtu pasažérů). Silné téma, výborní herci, místy vydařená atmosféra, ale taky nesnesitelná rozvleklost. A právě ona mi nedovolí jít nad tři. Nudil jsem se a to je chyba a emoční dopad také mohl a měl být silnější. Soudruhy nenávidím rád, ale zde to nešlo. A politické filmy prostě nemám rád. (10.01.2015)

Začiatok 50. rokov minulého storočia. Miesto diania: Československo. Forma vlády: naprosto tvrdý proletariát, a k tomu zároveň i desivé "pražské procesy," ako bonus extra naviac, medzi ktoré by som následne mohol zaradiť i práve ten okolo komunistu a námestníka ministra zahraničných vecí, súdruha Artura "Gérarda" Londona, obvineného zo špionáže, čiže odteraz prichádzali na rad iba brutálne vyšetrovacie metódy, kedy chceli takéhoto človeka buď úplne zničiť, alebo poprípade priviesť na pokraj nervového zrútenia, aby sa konečne priznal k niečomu, čo [ne]učinil, keď obidve možnosti v podstate spadali rovno do úvahy; pôvodom grécky režisér, pôsobiaci vo Francúzsku, s ľavičiarskym zameraním sa, Costa-Gavras, sa pokúsil tieto, nie tak dávne udalosti, dôkladne zmapovať, až by som dokonca podotkol, že na to išiel akýmsi rafinovaným, resp. dokumentárnym spôsobom, ktorý bol hneď vedľa precíznej strihovej skladby [s archívnymi zábermi - vsuvkami] v nadštandardne udržiavanej línii s nasledujúcimi prestrihmi do zrejme dvoch časových rovín: predtým a potom, kedy minimálne v jednej z nich, priam exceloval, tentohľa, a vtedy i mimoriadne šikanovaný, so zvyčajne len strhanými výrazmi tváre a značne pochudnutý, protagonista, ktorého francúzsky predstaviteľ, pochádzajúci z rodiny talianskych prisťahovalcov, YVES MONTAND, poňal nielen ako psychicky zlomeného človeka, ktorý šiel až na hranicu svojich fyzických síl, ale súčasne tiež svitala i určitá nádej na lepšie zajtrajšky; bohvie, čo si vôbec myslel v tých konkrétnych časoch, či napokon z príslušnej situácie živý vyviazne? Zabudol potom niekedy na svoje väzenské číslo "3 2 2 5"? • Predchádzajúce vypočúvacie postupy, síce pôsobili neuveriteľne autentickým dojmom, to teda ani zvlášť nepopieram, no teraz sa musím oprieť i o ten poznatok, že ich nadchádzajúca kadencia bola predsa v rámci celku viacej prehnanejšia s potenciálnymi sklonmi k prehrávaniu sa; skrátka, držali ma stále v pozore, ale postupom času som už máličko strácal pozornosť, keďže som si miestami ešte pripadal, ako pri počúvaní "obohranej platne," asi toľko z mojej strany k danej veci, ktorá inak ako c-e-l-o-k, rozhodne obstojí, lebo tento šikovný, zväčša najmä politicky angažovaný autor, bol pre ňu ako stvorený, asi nateraz všetko z môjho uhla pohľadu, ktorý sa neustále pohyboval v maximálnom rozčarovaní nad týmto "temným obdobím," ktoré v pozmenenej forme funguje asi až doposiaľ, inými slovami povedané: Predstava komunistického režimu, á la STALINISTICKÉ ČISTKY, vo mne vzbudzuje mimoriadne obavy - strašný teror ma desí! → vskutku, temná história ľudstva. (31.08.2024)

Dlouho jsem se nemohla odhodlat a pustit si tenhle film. Zase uvidím, co dokázali svině v lidském těle, a naštvu se. Naštvu se, když si uvědomím, že ani jeden z těch dobytků nikdy nedostal přes prsty a jejich potomci se mají dnes ještě lépe, než se měly tyhle lidské kreatury. A rozhodla jsem se nevnímat lokaci děje, vnímat jen děj samotný. No, ne úplně se to povedlo, ale Montand předvedl něco takového, že všechny klobouky světa by nestačily, abych před nim mohla smekat. Na tenhle zážitek jen tak nezapomenu! (20.12.2011)

Děsivé svědectví o hrozné době, kdy si nemohl být jistý nikdo před nikým. Překvapil mě hlavně fanatismus, důvěra hlavního hrdiny v jakousi "stranu" a její pravidla ... Přiznám se, že mě při sledování filmu mnohokrát napadlo, jaké praktiky se dnes asi provozují třeba na Guantanamu. Ačkoli tam se asi trestá vnější nepřítel, kdežto tady se bojuje proti zrádcům z vlastních řad. Vzhledem k tomu, že tento film považuji za názorný příklad, jak se státní moc vypořádává se svými odpůrci či jinak nepohodlnými, hodnotím plným počtem. (05.06.2013)

Gavrasov fanúšik by očakával práve tie jeho nekonvenčné, tristné spôsoby, kde sa zlievajú časové roviny a nespoľahlivý rozprávači v zmysle narušenie prirodzenej kontinuity, ale k ním sa režisér dostáva postupne. Priznanie je velice sofistikovaný politický triler pracujúci s veľmi silnými technickými komponentmi, ktoré zvierajú svet hlavnej postavy okolo kolečkovitej kazajky, z ktorej niet cesty späť. Kauza Slanského procesov a spol. tu je jednoznačná, ale mená sa nespomínajú (skôr funkcie, keď je to pre prípad nezbytné) a ku Gavrasovým ľavicovým postojom, v ktorých vidí svoju súčinnosť v kontemplácii postáv, s ktorými sa názorovo stotožňuje sú tu iba minimálne. Film je skrátka výbornou a docela vernou rekonštrukciou historickej atmosféry 50rokov a veľmi cenný príspevok pre budúce generácie. Na Z to pochopiteľne nemá, ale čo predsa? (04.07.2017)