Avatar

Na nový film Jamesa Camerona niektorí čakali 12 rokov. Ja mám tú smolu, že ma nezobrali ani True Lies a ani Titanic, takže som čakal 18 rokov. A konečne ma Cameron nesklamal. Avatar síce nie je tá filmová revolúcia, o ktorej sa básnilo po ukážkach, avšak vizuálne mu niet čo vytknúť, Pandora je jednoducho absolútnym rajom snáď pre všetky zmysly a po formálnej stránke je film skutočne perfekcionistický. Cameron síce statočne odpisoval z anime (Pozdravujeme najmä Mononoke Hime, Naushika a všakovaké mechandy), na jeho štastie však tieto veci nie sú príliš známe a nebude tak vadiť, že sa ich dokonalosti a komplexnosti ani nedotkol. Hlavnú vinu má na tom „archetypálny scenár“ plný všetkého čo tu už bolo a čo má popkornožrút obyčajný zaručene najradšej. Jednoduché, jasne profilované a väčšinou uzavreté postavy, lineárny dej a mnohokrát videné scény, aby si divák pripadal chytrý, že vopred odhadne čo sa stane. Slovenský dabing je veľmi nešťastný, zabíja polovicu filmového zážitku, takže kľudne obetujte 3D na úkor originálnej verzie. Postavy v nej majú emocionálne omnoho presvedčivejšie hlasové prejavy a autora slovenských dialógov by som vyplatil bejzbolkou, lebo mi skazil prvý dojem z filmu. V originálnej verzii sú postavy omnoho živšie (kde sakra rastú také devy ako Neytiri ?!) S prižmúrením všetkých očí však musím hodnotiť pozitívne to, že natočil na Hollywood dosť drzý „ekoteroristický“ blockbuster, hoci sa samozrejme držal v norme aby mal od štúdií dosť bubákov. „Hollywoodska Mononoke hime“ sa koná len spolovice a nie je ani zďaleka tak úderná a najmä myšlienkovo plná ako jej japonská sestrička. Chápem, že Cameron tam chcel natrieskať čo najviac alegorických motívov vo vzťahu k súčasnému status quo na Zemi, či už je to začínajúca nadvláda korporácií, ničenie prírodných zdrojov, „odľudštenie“ človeka (v zmysle straty jeho prirodzeného vzťahu k prírode a jeho vlastnej mylnej ilúzii vedúceho postavenia v prírode), či „kultúrnej nadradenosti“ istej rasy a „kultúry“. Všetkým týmto motívom však kĺže príliš po povrchu a nedokáže sa sústrediť na ich podstatu a miesto relativizovania protagonistov a antagonistov jasne polarizuje. Toto zjednodušovanie mu však môžme ohľadom na cieľovú skupinu odpustiť, ba možno môžeme túto „infúziu zjednodušených myšlienok“ i pochváliť. Gaussova krivka totiž nepustí a čím zložitejší by Avatar bol, tým menej ľudí by chápalo o čo tu ide a o to menej by tento odvážny projekt zarobil. Polarizácia ľudí a Na´avi (z ktorých verzie civilizácie by boli asi hotoví najmä Rousseau a Lao-c´) potom umožňuje zamýšľať sa nad tým, či je industriálna, postindustriálna a informačná fáza vývinu ľudskej spoločnosti naozaj tým orechovým kam sme mali dospieť a či nebolo lepšie (povedané reakciou Voltaira na Rousseauov prvotný stav) „ostať chodiť po štyroch“. Lenže úprimne pochybujem, že nad týmto všetkým sa zamýšľa priemerný divák. Ten pravdepodobne zapne len prvú signálnu a bude sa kochať Pandorou a tým ako všetkým „nadradeným“ poriadne natrhne prdel. A možno pri tomto predžuvanom exkluzívnom pokrme dôjde to, že Cameron poukazuje na to, že v prenesenom význame nám zasieranie našej planéty prinesie presne toto. Všetci čo film kritizujú ako „ekologickú agitku“ asi nechápu, že takýto film prišiel v pravý čas, aby aj menej inteligentný divák pochopil čo robíme vlastnej planéte. A čo nám v konečnom dôsledku spraví ona. Pretože len zelená civilizácia má skutočne zmysel a tiež šancu nezožrať samú seba. 10/10 (20.12.2009) (méně) (více)