Reklama

Reklama

Slunečnice

  • Itálie I girasoli (více)
Trailer

Pozdní snímek Vittoria De Sicy je melodramatem, které upomíná na nesmyslnost a ničivou sílu války. Píše se čtyřiačtyřicátý rok. Ztřeštěná mladičká Neapolitánka Giovanna (Sophia Lorenová) si začne s vojákem Antoniem (Marcello Mastroianni), který má zakrátko vyplout do Afriky. Mladý pár zjistí, že na sňatek by Antonio dostal dvanáct dní dovolené, a bez otálení zamíří k oltáři. Dvanáct dní však novomanželům uteče jako voda a Antonio ve snaze ještě oddálit odjezd nafinguje duševní poruchu. Je odhalen a za trest poslán na ruskou frontu, kde beze stopy mizí... Je po válce. Giovanna už má pár šedivých vlasů, přesto se nevzdává naděje, že se Antonio jednou vrátí. Jednoho dne potká muže, který jí o Antoniově osudu podá alespoň kusé zprávy. Giovanna se okamžitě vydává s manželovou fotografií v kapse do Sovětského svazu, aby se pokusila o nemožné – Antonia najít nebo se konečně dopátrat jeho osudu. Ve skrytu duše doufá, že si ještě vybojuje vše, co nemohla mít – milovaného muže, dítě… Její pátrání není bez výsledku. To, co zjistí, jí však zlomí srdce... Film stojí na brilantních výkonech obou protagonistů podpořených tklivým hudebním motivem z pera Henryho Manciniho. Ačkoli se jedná o italsko-francouzskou koprodukci, film byl natáčen převážně v SSSR a divák si tak může vychutnat kontrast mezi sovětskou a italskou poválečnou realitou. (Česká televize)

(více)

Videa (1)

Trailer

Recenze (72)

classic 

všechny recenze uživatele

V tomto romantickom, silne melodramatickom titule, snáď oveľa romantickejšom, než bola predsa legendárna Casablanca, sa mimochodom  talianskemu režisérovi  De Sicovi, podarilo zachytiť viac, ako povedzme 10-ročné, trvajúce obdobie, a to rovno odohrávajúce sa od úvodného, neapolského Talianska až vari i po konečný, moskovský, Sovietsky zväz, a to konkrétne s celkovou vzdušnou vzdialenosťou v podobe cca 2372.1 km, tak zrovna asi približne toľko delí táto diaľka od seba hlavné postavy: Giovannu & Antonia, nakoľko jeho najprv povolali na „východný front”. • Presne tak, nachádzame sa takmer na konci II. svetovej vojny, no rovnako tiež podotýkam, že v roku 1944, zatiaľ ešte nie je nič skončené, akoby sme si mohli trebárs myslieť. Skrátka, „človek sa zaobíde bez človeka, a preto tak ľahko obetuje človeka vo vojne,” inými slovami povedané, že protagonista, prezývaný Anto, by sa v podstate už vôbec nemusel vrátiť z ruského frontu, ak by dajme tomu udrela i tuhá, ruská zima, tak by k tomu mohol ešte okrem iného aj zamrznúť? • Talianske herecké superhviezdy - par excellence, t.j. Sophia Lorenová & Marcello Mastroianni, stelesnili túto, ústrednú, zväčša od seba oddelenú, manželskú dvojicu, nachádzajúcu sa práve na akomsi „zlomovom rozhraní”, čomu vlastne zvyčajne i priamo napomáhal vskutku sentimentálny scenár, ktorý asi miestami príliš tlačil na pílu. • I napriek určitej "afektovanosti" zo strany celkového diania, je snímka z môjho pohľadu napokon hodne stráviteľnou, ak to avšak beriem, ako celok, ktorý určite podľa mňa stojí za pozornosť, možno aj za prispenia kvalitnej hudby, sa hneď vedľa hereckých prejavov, ďalej práce kamery a samotnej výpravy, jednalo o čosi naprosto pozoruhodného, čo si rozhodne zaslúži azda nielen moje videnie. ()

Rozjimatel 

všechny recenze uživatele

[2,5*]     "Odchádzaš?" "Áno." "Blázon. Načo som sa vyzliekala?"     V tomto diele som slávneho režiséra Vittoria De Sicu akosi nespoznával (a ani všetkých tých významných filmových tvorcov, ktorí sa na ňom podieľali). Celé to pôsobí tak nejak prázdne, bez náboja, s jalovým príbehom a so strojeným herectvom (čo ma u dvoch hlavných predstaviteľov dosť prekvapilo), takže tú veľkú vášeň som dvom hlavným hrdinom neuveril ani náhodou. Hudba (významný skladateľ Henry Mancini), nominovaná na Oscara, síce nie je zlá, ale ten dookola sa opakujúci hudobný motív ma ani nijak zvlášť neuchvátil, kamera (významný kameraman Giuseppe Rotunno) mi pripadá akási podivná, príliš sa mi nepáčila a rozprávanie príbehu sa mi zase zdalo nejaké chaotické. No a Sophia Loren tam mala ako mladá príšerný účes, ako len mohli znetvoriť tak krásnu ženu a spraviť z nej strigu? Najlepšia časť filmu (a pre mňa jediná zaujímavá) je tá odohrávajúca sa v Rusku (okrem tej naivity pri hľadaní Antonia), hlavne stretnutie Giovanny s Antoniovou novou ženou (výborná a aj krásna Ljudmila Saveljeva) a s Antoniom samotným. Na mojom celkovom zážitku sa podpísal aj slabší český dabing, občas až otravný (predstaviteľka Giovanny). ()

Reklama

anderson 

všechny recenze uživatele

ČESKOSLOVENSKÁ TELEVÍZNA PREMIÉRA: ČST 1 = 17.8.1974+R: ČST 1 = 12.9.1986+ČESKÁ TELEVÍZNA PREMIÉRA = 13.9.2014, réžia českého znenia (ČST Praha 1973) = BLANKA NOVÁKOVÁ+ČESKOSLOVENSKÁ Pay-TV PREMIÉRA: CINEMAX = ?.?.200?, réžia českého znenia (Cinemax 2005) = VLADIMÍR ŽĎÁNSKÝ (20.2.2011) ()

kleopatra 

všechny recenze uživatele

Marcello předstírá šílenství, aby nemusel odejít od Sophie do války. Přesně si pamatuji ten moment, kdy lékaři odejdou z místnosti, kam vstoupí Sophia a netuše, že jsou sledováni špehýrkou, spolu spontánně blbnou. Marcello odmašíruje a za čas Sophia dostává zprávu, že zemřel. Teprve za léta se dozví víc ....... Hodně smutný, ale mooooc hezký. ()

Autogram 

všechny recenze uživatele

Dal som sa nalákať na veľké talianske herecké mená, nemám s tým osobne dobré skúsenosti, ale tentokrát som sa nesklamal. Emócie idú z obrazovky plným priehrštím, či už láska, vojnové utrpenie alebo nenávisť. Zúfalé čakanie, potom zúfalé hľadanie a nakoniec zúfalá situácia, ani by som film nenazval melodrámou, na tie som prirodzene alergický. Protivojnové posolstvo nám dnes pri sledovaní správ treba viac ako inokedy. Starší český dabing trochu rušil, hlavne v postave Giovanny, ale dalo sa na to zvyknúť. ()

Galerie (32)

Zajímavosti (5)

  • Odznaky na uniformách ve scéně na nádraží jsou z pěší divize „Aosta“, která se nezúčastnila ruského tažení a zůstala na území metropole nebo na Sicílii. (classic)
  • Uniforma Royal Carabinieri je chybná, protože šedozelená byla povolena pouze jednotkám mobilizovaným na frontě, doma se používala modrá. (classic)
  • Když se Antonio (Marcello Mastroianni) vrací do Milána, aby se znovu setkal s Giovannou (Sophia Loren), v jedné scéně vstoupí do baru, kde televize vysílá večer festival v Sanremu, pravděpodobně první ročník z roku 1951, když vezmeme v úvahu, že vysílaná píseň je „Grazie dei fiori“, kterou zpívá Nilla Pizzi. Tato scéna má dvě nesrovnalosti. První, závažnější, je, že Giovannina cesta do Sovětského svazu před Antoniem v Miláně se uskutečnila po Stalinově smrti, tedy minimálně po roce 1953. Druhá je, že ve skutečnosti se první ročník festivalu vysílal pouze v rozhlasu, protože první televizní vysílání festivalu se uskutečnilo v roce 1955, kromě toho, že pravidelné televizní vysílání v Itálii začalo 3. ledna 1954. (classic)

Reklama

Reklama

Časové pásmo bylo změněno