Od písně k písni

Malick ako jeden z mála dnešných režisérov ešte chápe, čo je to filmové umenie. Literatúra udivuje človeka slovom, hudba zvukom, film obrazom. Hejteri budú hejtovať, karavána ide ale ďalej. Toľkokrát som rozmýšľala nad tým, že hudba mi veľakrát doslova zachránila život. Práve pre vyššie spomínané delenie mám najradšej hudbu inštrumentálnu, pretože to je tá skutočná sila zbavená akýchkoľvek posolstiev. Na tie predsa slúži poézia a próza. Miešanie hudby s filmom ale akceptovať môžem, hlavne v tej podobe, v akej ju podáva Majster. (06.07.2017)

Komplexná, harmonicky vykreslená paleta pocitov snád všetkých fáz partnerských vzťahov. A keď si pomyslíte, že do vykreslenia vôbec všetkých životných pocitov vo filme chýbajú už iba vzťahy hlavných postáv s rodičmi a nejaké to úmrtie, Malick domaľuje aj tie. K tomu pre dámy romantický Gosling a drsnejší Fassbender (déja vu jeho role zo Shame), a pre pánov živočíšne príťažlivá Portmanka či lezbické iskrenie medzi Bérénice Marlohe a nebudem prezrádzať kým. No neber to! (18.04.2017)

Rozhodne stráviteľnejšie než Knight of Cups, mj. vďaka ucelenejšiemu príbehu a zasadeniu do prostredia hudobného priemyslu. Stále však ide o podobne povrchnú, vyprázdnenú meditáciu, postrádajúcu opojnú spiritualitu a emocionálnu komplexnosť Malickových starších filmov. Niečo ako dizajnérske produkty z pásovej výroby, u ktorých sa niekto pokúša o napodobnenie exponátov z MOMA. Dúfam, že sú A Hidden Life a nadchádzajúce The Way of the Wind znakom konca tejto kapitoly režisérovej tvorby. (05.02.2023)

Typický Malick. Bežnému divákovi nie moc prívetivé dielo, kde je pohľad na vzťahové záležitosti podaní prostredníctvom dlhých záberov a pre mňa často nič nehovoriacich scén. Ľudia ktorý moc nemusia čo som zatiaľ spomenul budú aj radi že sa filmu vyhnú. Niesom fanúšik režiséra ale natočil veci čo mi sadli o dosť viac. Toto bolo asi najslabšie čo som od neho videl, ajkeď nemám napozerané všetko. (20.10.2018)

Vyprázdněná narace filmového postupu má v mém diváckém oku místo (Gerry, Twentynine Palms), ale poslední snímky Malicka nevypovídají záběrů jeho optiky. Filmová poetika nikdy nebyla tak bez rozsahu, významu scén, bez hloubky postav a vztahů, jako v Song to Song. Každá scéna, každý pohyb herce - vyumělkovaný. Herci prakticky nevědí, co hrát, jaký má smysl daná scéna. Scenáristicky bez myšlenky. Lubezki je velký kameraman, jeho záběry na postavy přes slunce jsou nádherný, ale bez hlubšího významu postav, jako například v Tichém světlu od Zabého, nebo v Tenkrát v Anatolii od Tiryakiho. Nevěra, alkohol, falešnost propojená s optikou přírody? To je výpověď Terrence Malicka. Neodpustitelný. [Aff, 2017] (20.06.2017)