Sen noci svatojánské

Pan Trnka je skutečným mistrem svého řemesla. Tolik poetičnosti, mysticismu přírody a tajemství jsem neviděla ani v hraném filmu, možná proto jsou herci loutky, nevím, nevím, kdo by jinak dokázal zahrát ty nemocné milence s takovou naivitou a rozkošností. Nevtíravá a kouzelná hudba tento sen jen podtrhla a pomohla mu z něj udělat dílo, na které můžeme být jako češi hrdí (08.07.2005)

Co říct asi o nejlepším animátorovi u nás, animátorovi, který se neztratil ani v Evropě či ve světě, o jeho průlomovém filmu? Že jsem ráda a vděčná, že jsem ho konečně viděla? Budiž. Ze Snu noci svatojánské čiší láska k řemeslu, autorova hravost a pečlivost. Formální stránka je takřka dokonalá. U příběhu jako takového je to horší. Shakespeare má na svém kontě rozhodně lepší hry a Trnka si Sen noci svatojánské trochu přibarvil k obrazu svému a udělal z něj spíše lyricko-snový film. Budu to brát jako autorskou invenci, ovšem musím říct, že právě ona poetičnost může být i u filmu o trochu delšího než hodina překážkou k prožití dokonalé slasti. Pro mě osmdesát procent s odřenýma ušima. Trnka je zkrátka persona a Sen noci svatojánské echtovní kousek, byť má své chyby. (08.04.2012)

Velké dílo zpracované snad v té nejnáročnější poctivé podobě. Snímek po snímku, staví odkaz antického dědictví s něhou a krásou. Člověk má touhu pokleknout před něčím tak dokonalým, kdy detaily Trnkovi animace dosahují vrcholu. Tohle je pravá ruční práce československé kinematografie s filozofií mistrů dávného dramatu, děkujeme. (14.12.2014)

Sen noci svätojánskej vo mne vždy vzbudzoval dojem účasti na nejakom sabate, či keltskom ríte. Ostatne, Beltain a ďalšie pohanské sviatky a s nimi späté rituály neboli ešte v Shakespearových časoch až takou vzdialenou minulosťou, na niektorých miestach dokonca ešte stále doznievali a vyrušovali (doslova) miestnych protestantov. Sen akoby do seba abstrahoval toto pohanstvo - a možno len "náš" obraz o ňom, ale to je teraz irelevantné - s akousi jeho živočíšnosťou a živelnosťou, s jeho schopnosťou búrať hranice medzi sociálnymi skupinami i medzi človekom a prírodou. Akoby sa tu skrátka zacelila nejaká trhlina a všetko sa zmiesilo do jedného kotla, čoho výsledkom je príchod elfov, trpaslíkov a víl, akýchsi manifestácií tohto miesenia a prepájania ľudského a prírodného. Možno takto doliehal na fantáziu malého Shakespeara svit ohňov a smiech tancujúcich ľudí uprostred Ardenského lesa. (...) Rovnako fascinujúce je aj to, ako si túto tému vyžiadal samotný jazyk prvého vrcholného obdobia v tvorbe Williama Shakespeara. Ten akoby tu sústavne explodoval do nových a nových básnických postupov, irónií a paradoxov, prekvapivých, často protichodných prirovnaní, ktoré Shakespeare následne prepája prostredníctvom tém jednotlivých monológov, kedy človeka prekvapuje každé ďalšie slovo až vzniká dojem extrémneho nasýtenia a preťaženia. Slovo tu získava nadvládu nad dejom, ovláda ho, prejavuje sa vo svojej vlastnej "materialite" a mení sa na burácajúce more, ktoré čitateľa necháva vynárať sa, aby ho následne opäť ponorilo do svojich vĺn a nenechalo ho vydýchnuť. Človek sa vďaka týmto veľkolepým metaforám na istý čas cíti ako súčasť celého kozmu. Slovo akoby tu skrátka získalo magickú moc. (...) Niečo podobné robí aj Trnka. Aj on ukazuje, a to aj v štylistickej rovine, toto miesenie, metamorfózu a permanentné hmýrenie. Týka sa to vlastne už samotných bábok, ktoré sú a zároveň nie sú ľudské. Aj v jeho poňatí je táto látka utkaná zo snov, v ktorých temnotách sa môže udiať čokoľvek. A aj tu sa ozýva niečo živočíšne a pohanské, najmä keď Oberon pôsobí ako nejaký mýtický duch lesa (mimochodom, tá Mijazakiho inšpirácia pre Ducha lesa v Princeznej Mononoke je tu priam do očí bijúca). Spolu s tým do toho prenáša aj ten prvok ľudovej (smiechovej) kultúry, ktorý celú udalosť čiastočne relativizuje. Zúčastnili sme sa len nejakého utajeného rítu? Je to len súčasť rozbujnenej fantázie počas skúšania na predstavenie? Alebo je to len Klbkov sen? Niečo v človeku však chce veriť, že tá mágia, ktorú ukazuje Shakespeare aj Trnka je skutočná. Že občas sa zem rozostupuje a na povrch sa rozbehnú Pukovia, víly a škriatkovia. Že nastal čas, kedy sa profánna realita rozpúšťa a človek zažíva už tu na zemi ten absolútne pohlcujúci pocit spojenia so všetkým živým navôkol. Ak nie, aspoň tu máme Trnku a Shakespeara, ktorí nám dokážu tieto pocity na pár okamihov sprostredkovať. (07.09.2021)

[3,5*]     "Hodně záleží na hrdinovi. Dřív, než se zasebevraždí, musí privésti svou krásou publikum až k nedýchaní."     Môj postoj k Trnkovi (uznanlivý, ale nenadšený) sa nezmenil ani pri tomto jeho poslednom celovečernom diele, hoci sa mi páčilo o trochu viac ako ostatné a považujem ho za umelecky najhodnotnejšie. A to som mal zo spojenia Trnkovej a Shakespearovej štylizácie značné obavy, ktoré sa ukázali ako zbytočné. Má to peknú poetickú atmosféru a doslova čarokrásna je pasáž v lese, v ktorej sa krásne prepletá svet ľudí so svetom rozprávkových bytostí. Zo všetkého najviac sa mi však páči výborná hudba (Václav Trojan), ktorá celé dielo skvelo podfarbuje (ten detský zbor je zimomriavkový). Pri tom novátorskom použití širokouhlého formátu som mal občas (hlavne na začiatku) pocit, že tie figúrky sú ťažšie rozlíšiteľné, tak nejako sa v tom veľkom priestore strácajú.     "Cos mi to proved? Tys dával vonět tomu nepravému! Byla to komédie, teď je z toho fraška." (11.09.2023)