Ivanovo dětství

Tak mě zase dostal. Dějově jsem sice místy byla zmatená jak želva (což možná přisuzuji na projekce extrémně náročnému dni, navíc ale sám Tarkovskij prý odmítal analýzy svých filmů a chtěl, aby se každý film brál komplexně, proto po prvním zhlédnutím přehlížím pro mě zbytečné narativní skoky), ovšem působivost estetiky jednotlivých obrazů je - jako v každém jeho filmu - dechberoucí. Brodění se močálem, milostná zápletka v borovém lese, koně požírající na pláži rozsypaná jablka... Mrazení v zádech jenom kvůli té kráse na plátně. Z tohoto důvodu mi použití autentických dokumentárních záběrů po skončení války příjde poněkud rušivé (hlavně v necenzurované verzi filmu, kde se to mrtvými těly jen hemží), jakkoliv jsou záběry oprátek a gilotiny neobyčejně mrazivé a samy od sebe působivé. Nelze než dát absolutorium. (30.09.2010)

Tak som predsa len porušil svoje predsavzatie vyhnúť sa akémukoľvek filmu Tarkovského, pretože jeho filmom nedokážem porozumieť rovnako, ako nedokážem prekonať pocit nudy pri ich sledovaní. Ivanovo detstvo je trochu iné, možno práve preto, že sa líšilo od neskorších Tarkovského filmov. V podstate to bol námetom nie príliš originálny sovietsky vojnový film. A keď sa divák dokáže vyrovnať s povinnou ideologizáciou sovietskych vojnových filmov, býva ich sledovanie zážitkom. Veď aj americké filmy bez okázalého vlastenectva je možné spočítať na prstoch jednej ruky. Pre Tarkovského je asi charakteristické, že k nosnej dejovej línii popriliepa ďalšie nefunkčné ozdobí to vynikajúcou kamerou a potom už iba zbiera nadšené kritiky a ocenenia. Ja ostávam pri zemi a tri hviezdičky sú maximom, ktoré som schopný jeho filmom dať. (09.12.2016)

Stejně jako Jeřábi táhnou Michaila Kalatozova nabízí i Ivanovo dětství nezvyklý pohled na válku, a to skrze optiku malého chlapce. Spíše než příběh, který je vlastně poměrně prostý (avšak působivý), je zde důležitá citovost a emocionální dopad na diváka, což naplno vyznívá v poetických snových sekvencích.V kontrastu s ostatními režisérovými filmy na mě Ivanovo dětství působilo strožejším dojmem a vyjma zmiňovaných snových sekvencí, ve kterých je užito prosté symboliky, se mi u něho nepodařilo identifikoval onen – pro Tarkovského toliko typický – spirituální přesah. (09.01.2011)

Hneď prvý film Ivanove detstvo naznačil schopnosti tohto nadaného študenta VGIK. Zobral si schématický žáner vojnového filmu zobrazujúceho vplyv jej hrôz na dieťa a ľudí okolo neho. No na rozdiel od iných filmov podobného razenia, ktorých vonkoncom nie je málo (spomeniem na ilustráciu iba jeden z mojich najobľúbenejších a to Idi i smotri:Come and see od významného Bieloruského režiséra Klimova), k tejto téme pristupuje s jemu neskôr svojským lyrizmom a citom pre kameru, nobojacej sa dlhých záberov. To čo na Tarkovskom veľa ľudí vrátane mňa obdivuje je vyberanie filmových lokácií pre scény, ktoré nielenže vždy dokonale laďia a spĺňajú svoj účel splynutia s hercami v jeden magickou filmovou rečou k divákovi prehovárajúci celok, ale aj často preberajú rozprávačskú iniciatívu a svojou silou zanechávajú na nás divákoch hlboké vizuálne ryhy v pamäti. Zároveň je ale táto jeho celovečerná prvotina jediným filmom z jeho tvorby, v ktorom sa prejavuje mierna ideologizácia, čo mierne kazí celkový dojem. No vzhľadom nato, že jeho natáčanie prevzal po predchádzajúcom režisérovi a taktiež išlo o jeho prvý celovečerný film, ktorý bol určite pod drobnohľadom Sovietskych autorít, by sa dalo polemizovať o úprimnosti tejto výpovede. Napriek tomu ale ide v porovnaní s inými filmami tejto doby z tohto regiónu iba o na hrane prijateľnosti sa pohybujúce minimum a stretol sa aj s odporom zo strany autorít, ktoré ho nazvali „príliš poetickým a nezrozumiteľným pre masy“. Príbeh sa odohráva za 2. Sv. vojny na fronte v období krátkej bojovej prestávky, počas ktorej sa obe strany pripravujú na ofenzívu. Je však zarážajúce, že napriek tomu, že ide o vojnový film, padne tu iba minimum výstrelov či dopadov striel delostrelectva. O decentnosti spracovania svedčí aj fakt, že opačná strana konfliktu, Nemci, sa na scéne objavia len raz. Hlavným hrdinom je Ivan, ktorý sa chce pomstiť za smrť svojej rodiny, vyvraždenej Nemcami. Kvôli svojmu nízkemu veku(14) a svojej malej výške sa stáva prieskumníkom za bojovými líniami. Svojím oduševnením výrazne prevyšuje väčšinu svojho okolia. Stáva sa miláčikom veliteľov a tí ho chcú poslať na vojenskú školu mimo bojisko. No Ivan sa tvrdošijne v svojej zaslepenej pomste snaží za každú cenu zostať pomáhať „vyvraždiť Nemcov“. Príznačná pre jeho detské chápanie vojny ako hry s nulovým súčtom je scéna, v ktorej si prezerá knihu s obrazmi Nemeckých maliarov, kde trvá na tom, že také zvieratá ako Nemci nemôžu maľovať a akceptuje tento fakt až pri poznámke, že ide o maľby 400 rokov staré. (10.05.2008)

Krásně natočená vznešená nuda. Záběry moc hezké, kouzlící silnou podmanivou atmosféru, ale příběh nezajímavý a dost nesoudržný. Jasně, on Tarkovskij vlastně nikdy nevyprávěl komplexní uzavřené příběhy, ale většinou neměl problém pracovat s diváckou zvědavostí a někudy vést pozornost publika - ve svém debutu ale víceméně jen vizuálně machruje a klopýtá nudnými odbočkami. A to jsem tomu hrozně věřil. 60% (13.07.2020)