Tichý experiment

The Quite Boring Ones. Po (miernom) nadšení z Flanaganovho Oculus som sa netrpezlivo pustil do ďalšieho hororového prírastku, ktorý tento rok okupoval americké kiná a úprimne radšej som to ani nemal robiť. Legendárne štúdio Hammer síce v minulom storočí priviedlo na filmový svet niekoľko kultových monštier ako Frankenstein, Dracula, Mummy a mnoho ďalších a dlhý čas patrilo medzi hororovú špičku, ale časy sa menia a jeho znovuzrodenie v novom miléniu je len chabý výkrikom za zašlou slávou. Kultové postavenie sa totiž nedá obhajovať s priemernou Ženou v Čiernom, priemerným remakom Let Me In, podpriemerným The Resident a už vôbec nie s odpadovým The Quiet Ones. Ale čo čakať, keď na režisérskej stoličke sedí John Pogue, ktorý svojho času natočil len nudné pokračovanie Quarantine 2: Terminal (zbytočný americký remake španielskeho REC s ešte zbytočnejším a navyše oveľa lacnejším pokračovaním) a napísal také otrasné kúsky ako Rollerball alebo Ghost Ship. The Quiet Ones síce vsádza na slušnú retro štylizáciu a sympatických hercov (Sam Claflin z Hunger Games a Olivia Cooke zo seriálu Bates Motel series), ale čo z toho, keď akákoľvek snaha o budovanie atmosféry, nebodaj strachu absolútne nefunguje. Ľakačky sú lacno a bez akéhokoľvek nápadu nasadené do každej piatej minúty filmu a dobové found footage zábery sú vyslovene zbytočné, bez opodstatnenia a až iritujúce. Predvídateľný, tisíc krát omieľaný príbeh by som nemal najmenší problém odpustiť keby ten horor po akejkoľvek stránke fungoval, ale aj napriek tomu, že sa snaží, aby sa v ňom po celý čas niečo dialo, tak neuveriteľne nudí od prvej minúty. Nijako negraduje, nijako nezintenzívňuje tempo, nič. Len monotónne plynie od úplného začiatku po samotný koniec. Skutočne, takto nezáživne podaný horor som nevidel už dlhé roky. Mal som problém udržať oči nepretržite otvorené po dobu 10 minút (a to spánok považujem len za nutné zlo, ktoré musí človek absolvovať, aby mohol normálne fungovať aj na druhý deň), v závere ma to celé už neopísateľne otravovalo. A to radšej ani nespomínam dementné postavy, ktoré aj po čo im slečna vypľuje z úst akési „chápadlo“ (pardon, „ektoplazmu“) vážne diskutujú o tom, že by sa mohlo jednať o podvod. Tu nie je doslovne o čo stáť. Pri Quarantine 2 som vinu hádzal na vynútené pokračovanie, ktoré nemalo žiadne ambície, takže prečo by sa mal pri ňom režisér snažiť. On sa však akokoľvek nesnaží ani teraz a po tomto „zážitku“ sa ho nebojím vyhlásiť za najhoršieho súčasného hororového režiséra. To už aj pri Uwe Bollovi sa dá aspoň zasmiať nad jeho hlúposťou a amatérizmom. Pogue tak akurát unudí na smrť. Tento krát ten totálny prepad v amerických kinách prajem tvorcom z celého srdca, lebo pokiaľ si niekto toto dovolí so všetkou serióznosťou naservírovať platiacim divákom, tak si nič iné nezaslúži. Štúdio Hammer nech svoje brány radšej znova zatvorí. CELKOVO: 0,5* (1/10) (06.06.2014)

John Pogue si může gratulovat, natočil nejlepší nejnudnější horor na světě.The Quiet Ones není totiž vůbec hloupý, má příjemné herecké obsazení (Erin Richards je neskutečně sexy), dokonalou retro stylizaci kdy máte pocit, že se opravdu díváte na film natočený v 70.letech, slušnej příběh i efekty, takže co je špatně? Tempo vyprávění ty vole!Gradace děje je rychlá jak osmdesátník po třech mozkovejch mrtvičkách a po hodině sledování jsem měl pocit, že film trvá snad už tři hodiny.Prostě jen tlachání s nulovou atmosférou a jednou za uherskej rok malinká lekačka nebo zajímavá scéna, horor s obrovským potenciálem, který zabil nulový režisérský talent.40%. (02.02.2015)

Samozrejme nejde o žiaden žánrový zázrak, ale takto nízke hodnotenie pôsobí ako na truc voči tvorcom. Má to svojskú atmosféru, herci sú skvele vybratí, Harris je pochopiteľne nedosiahnuteľný a bez neho by som túto ošúchanú bubu historku hodnotil asi nižšie. Každopádne u mňa lepšie ako napríklad Žena v čiernom či posledný Conjuring, tu sa nehráme na žiaden veľkofilm, ktorý by lákal do kina státisíce, takže byť zhovievavejší je úplne na mieste. (17.12.2021)

Tak tohle nevyšlo. Trailer mě hodně navnadil, ale opět se ukázalo, jak i ten nejpodřadnější horor se může ve dvou minutách jevit jako děsivá duchařina. Prostě klasický recept na chtěný úspěch: vezměte z ukázek ty nejlepší scény a obalte je do nudného těsta bez chuti a aroma. Trochu mi to připomíná ty buchty ze supermarketů. Vysoké a nadmuté, po jejím nakousnutí však suché, plné vzduchu a s dvoumilimetrovou vrstvou tvarohu. Doufám teda, že příští setkání se vzkříšeným studiem Hammer bude u něčeho vypečenějšího. Třeba u dvojky Woman in Black. (23.05.2014)

Filmy, v jejichž anotaci se vágně hovoří „temných silách“ a o „všepohlcující temnotě“, mohou pojednávat téměř o čemkoli. Na mysli mi vytanulo, že by ten film klidně mohl být o událostech, které momentálně probíhají ve Francii. Migranti tam právě testují, jestli by už nemohli převzít moc. Budou se Francouzi jejich teroru bránit, nebo jim pokorně předají svoji zemi včetně klíčů od úřadu vlády a odstěhují se na nějaký pustý ostrov? Film však byl o něčem jiném a přišel mi veskrze nezajímavý. Výstižný komentář: Asia_Power. (04.07.2023)