Kdysi byli bojovníky

Kvalitatívne brutálne rozkolísaný Tamahori (Boss, Na ostrie noža, xXx: Nová dimenzia, Ako pavúk, Next, Dnes neumieraj) si servítku pred ústa nedáva a kto v jeho filme nie je závislý od drog, ten je aspoň v gangu, násilnícky psychopat, pedofil alebo žena trpiaca primitívneho manžela, ktorý si jej hlavu mýli s boxovacím vrecom. Všetci herci sa snažia, ale najviac pozornosti, hoci negatívnej, na seba strháva Temuera Morrison, ktorý sa z drsného sympaťáka mení na magora. Film mi pripadal nesympatický a nepríjemný. Viem, že tento typ príbehu nemá byť príjemný a sympatický, ale toto ma proste nebavilo. Scenár žiadny zázrak (bleskový prerod psychicky totálne zlikvidovanej rodiny v pohodičkovú famíliu nezáväzne žartujúcu pri večeri). (01.12.2016)

Once Were Warriors je krutý pohľad do periférneho života sociálne trpiacej a násilým obklopenej rodiny. Trápenie najčistejších a najlepších postáv tu musí končiť smrťou, aby tá ich blízkym otvorila oči a prinútila ich robiť zásadné životné rozhodnutia. Veľmi dobre zahraná a zrežírovaná dráma, po ktorej vám váš život bude pripadať ako rozprávkové snenie v oblakoch. Depresívnu atmosféru a pocit bezmocnosti Lee Tamahori umocňuje temným hučaním v pozadí a častým podhľadom kamery, kedy sa na nás všetok psychický teror valí v rovnakej intenzite, ako na trpiacich protagonistov (scéna roztrhania denníčka tesne pred kľúčovou scénou filmu). Napriek všetkým pozitívam a úctyhodne naplneným umeleckým ambíciám mi však samotný dej filmu prišiel trochu absurdný. To, čo by inde bolo prvým dôležitejším zvratom rozvinutejšieho filmu, sa tu, po naťahovaných 100 minútach, stáva jeho záverečným vyústením. Ale keby som žil v podobne beznádejných, neslobodných podmienkach ako hlavní protagonisti, tieto pocity absurdnosti by zrejme veľmi rýchlo vystriedala bolestná identifikácia s realitou. A tento film by bol pre mňa životnou inšpiráciou. (05.08.2002)

Bohoužel asi velmi realitu zobrazující "rodinné" drama, které je místy tak surové a násilné, až z toho má člověk husí kůži. Začátek filmu, ve kterém sledujeme krásnou horskou krajinu s jezerem, aby kamera sklouzla stranou a my zjistili, že se jedná o velký bilboard u rušné, pletivem obehnané dálnice, kolem které tlačí Maorové nákupní košíky ke svým obydlím. Hudba a zvuky života na periferii. Dno, ze kterého se ani nedá odrazit. Bezútěšnost, až to bolí. (14.08.2011)

Brutálna sonda do jednej maorskej rodiny, ktorá by mohla dosť dobre poslúžiť, ako vzorka nejednej aj v Európe. Mužská krutosť, alkoholizmus a bezcitnosť bez prikrášlenia so všetkou surovosťou, akú je len filmový objektív schopný zachytiť. Bezmoc ženy, ktorá sa pokúša ochrániť svoje deti až jedno z nich stratí úplne, než bude konečne schopná odsunúť stranou svoju hrdosť a opustiť surovca v ktorého kedysi verila a milovala ho a z ktorého alkohol urobil ďalšiu agresívnu trosku z mnohých. Takto žiaľ vyzerá každodenná realita v niektorých rodinách na celom svete. (26.12.2014)

Ty asociace na cikány se přímo nabízí, ale přeci jenom zatímco Maorové byli relativně donedávna vytlačováni na okraj společnosti, naše cikány se kdekdo snažil všelijak integrovat a podporovat. Oba přístupy skončily stejným nezdarem, jen s Maory se na jihu polokoule nikdo tolik nepárá. Tamahori tak podal nám ne neznamý obraz života etnické menšiny na městské periferii, kde v početných rodinách vládne násilí a alkohol, tedy obraz brutální a zalézající hluboko pod kůži. Pohřební haka mi zježila zátylek. Škoda teatrálního konce, ale v celkovém kontextu je to jen chybějící tečka na celkově vbezchybném diktátu. 95% (17.03.2013)