Aguirre, hněv Boží

Nezdieľam všeobecné nadšenie panujúce v kruhoch ČSFD. Úvodný prechod cez Andy bol úchvatný, dramatická bola, aj plavba cez pereje, ale súbežne so spomaľovaním sa toku rieky spomaľoval sa aj celý film. Postaviť celý film na Klausovi Kinskom nebol najlepším nápadom i keď hral, ako obvykle, skvele s využívaním jeho hypertrofovanej charizmy. Ale celé okolie ostávalo v úlohe pasívnych štatistov, ktorých občas trafí nejaká otrávená šípka alebo neotrávený šíp. Často som si pri sledovaní tohto pomaly plynúceho filmu spomenul na Misiu, ktorú mám medzi stovkou mojich najobľúbenejších filmov. Aguirre sa k nej ani nepriblížil vďaka poloamatérskemu prístupu tvorcov a väčšiny hercov. (06.10.2017)

O ťažkej práci okolo tohto filmu sa toho popísalo veľa. Herzogov prístup, kde takmer v každom svojom filme dáva vyniknúť prírode mi je blízky. Atmosferická hudba a dlhé zábery na ľudí presekávajúcich sa džungľou dávajú už v úvode tušiť, že táto cesta nedopadne dobre. K. Kinski podáva skvelý výkon. Jeho výrazné modré oči plné Božieho hnevu sú v silnom kontraste s očami ostatných členov posádky, z ktorých vycítite skôr strach a obavy. Aguirre je asi jediný, kto verí v úspech tejto cesty. Svojím cieľom je posadnutý a svoju posádku ženie neustále vpred i za cenu, že ho budú nenávidieť. Film rozhodne stojí za pozornosť, ale v ponuke tv staníc ho asi nájdete veľmi ťažko. Ešteže máme ten internet...80%. (27.10.2013)

Aguirre, hněv Boží a šílenství jednoho člověka. Je to perfektní počin, po kterém jsem si ihned oblíbil spolupráci mezi Wernerem Herzogem a Klausem Kinskim. Oba svou práci odvedli dokonale, a kdo se mnou nesouhlasí, bude rozřezán na sto devadesát osm kousků a po těch bude šlapáno tak dlouho, dokud s nimi nepůjde vymalovat zdi! (25.04.2018)

Tvůrčí "chemie" mezi Herzogem a Kinským jsem se poprvé nabažil v Nosferatu a Aguirre, hněv boží je na tom podobně. Stejně jako v Nosferatu, tak i zde mě režisér dostal hned první scénou, kde je monumentální záběr na celou výpravu jdoucí pralesem. K hudební stránce nemám výtky, i když byla taková jednotvárná, tak i přesto svůj účel splnila na výbornou. Moc mě zaujala kamera, kde vedle záběrů přírodních scenérií nechybí ani různé detaily z ruční kamery a celkově to ve mně chvílemi evokovalo atmosféru dokumentu. Jak už jsem hned na začátku poznamenal, tak Klaus Kinski coby Aguirre byl perfektní (oplývá neskutečným charismatem) a Herzog mě opět přesvědčil, že je kvalitní režisér. (01.12.2011)

Takýto film sa vidí len pár krát za život, ide o neskutočné majstrovské dielo, aj keď na druhú stranu je jasné, že nejde o film pre väčšinového diváka. Chronológia šialenstva v naturálnej a surovej podobe, ktorého hnacím motorom je chtíč a rôzne ďalšie nepekné ľudské vlastnosti – to je hlavnou pointou tohto diela. Zároveň sa však pred očami diváka odohráva aj nekompromisný stret civilizácie a prírody, pričom hĺbka myšlienok a emotívna stránka má moc zraziť diváka na zem a paralyzovať, nezostáva tak nič iné len v nemom úžase otvoriť ústa. Máme tu výnimočné filmové umenie, dokonalý filmový art. Je obdivuhodné, že scenár k filmu bol zbúchaný na kolene za pár dní. Darmo, tie najlepšie diela vznikajú v strese a pod tlakom. Samozrejme, nič z toho by nebolo možné keby tu nehral Kinski, ktorého expresívne vyjadrenie šialenosti tu dosiahlo absolútny vrchol, každým svojim mimickým svalom a vyšpúlenými očami čoby šialenec tu predvádza najlepší mužský herecký výkon všetkých čias! Postupná, pozvolná zmena osobnosti jeho postavy, esencia krutosti s charizmou strhnúť davy k veľkým činom už samo o sebe poskytuje obrovský emotívny a hypnotizujúci rozmer. Už od úvodného tichého zostupu výpravy dole do údolia hmlou je jasné, že sa bude jednať o výnimočný, nezvyčajný filmový zážitok, plný tichých a dlhých scén medzi jednotlivými dialógmi, zachytených priam až dokumentárnym spôsobom, ktorý tak výraznou mierou uľahčuje nasať úžasnú, naturálnu atmosféru snímku. Atmosféra diváka teda dostane už od začiatku a zvyšuje sa s každým ohybom rieky smerom k nesplneným a utopickým snom. Posledná scéna s opicami (vraj Kinského aj pokúsali) ma už totálne pocitovo vyčerpala. Zároveň však hĺbka myšlienok spolu s otvorenejším koncom núti diváka nad filmom poriadne popremýšľať. Na záver mi nedá nespomenúť aj istú podobnosť k neskorším Malickovým filmom, hlavne k jeho Novému svetu. Je celkom možné, že Malick u Herzoga našiel inšpiráciu, aspoň mne to tak pripadá. Samozrejme nie vo všetkom a v podstatne jemnejšej, vyčančanejšej podobe, ktorá narozdiel od Herzoga kladie menší dôraz na naturálnosť a celkovú živočíšnosť - nepovažujem to za chybu, ale niekto rád makové a niekto zas orechové. Ja som za surovosť a naturálnosť. Nech je ako chce, v každom prípade aj keď sa Kinski s Herzogom nemali moc v láske, spolu vytvorili jeden z najúžasnejších herecko-režisérskych tandemov svetovej kinematografie, a ja už teraz viem, že aj ich ďalšie spoločné filmy budú stáť za pozretie. Vidím to na desať hviezd. (19.10.2015)