Ať žije republika

Vzpomínky a přestavy prolínající se s realitou malého chlapce ke konci druhé světové války. Je to typický Kachyňa s Procházkou - dětský hrdina v surové realitě, trestající kostelník, tvrdý otec, chudoba, šikana ...V drsném hávu pronikne vždy kus lidskosti a laskavosti. Příjemná hudební kulisa Jana Nováka. (01.09.2014)

Nespomeniem si zatiaľ na jeden jediný film od Kachyňu, o ktorom by som povedal, "toto je pecka". Alebo aspoň takmer pecka. Všetko pri najlepšom priemer. Obrazová stránka úplne lacná, niektoré zábery sú aj na rok 1965 tak zastrené, že som mal pocit, ako keby to nakrúcal ešte prvý kameraman v 19. storočí s plachtou cez hlavu. No a potom tá celková stránka - permanentné mlátenie chlapca. Ten herec si musel užiť. Pomaly čo záber, to facka, pohlavok, nejaký buchnát. Príliš veľa toho bolo, divák by aj s tretinou detského násilia vystačil na pochopenie, že sa mu deje niečo zlé. Nakoniec treba vyzdvihnúť len to, že halucinogénny dojem režisérovi vyšiel a že tiež nemal problém ukázať sovietskych vojakov takých ako boli, ako aj vysporiadanie sa s Nemcami, ktoré nebolo vždy humánne. (24.01.2024)

„Nech žije republika” (Ja a Julina a koniec veľkej vojny), je mimoriadne »roztržitým« , kinematografickým počinom, neustále sa zmietajúcim v troch časových rovinách, t. j. v dynamických flashbackoch, ďalej, v pohnutej prítomnosti, a napokon i v protagonistových (Oldřichových) bujarých snových predstavách, vďaka čomu ho jednak považujem za čisto « experimentálny výtvor » , čo má mimochodom svoje tradičné plusy, ale samozrejme sa ponúkajú aj ("časté") mínusy, aspoň ja classic, to tak i bezprostredne vnímam, že tým pádom sa jeho samotné sledovanie, stalo pre mňa osobne akýmsi rozpačitým zážitkom, ktorému som síce venoval dve hodiny zo svojho života (vždy oveľa lepšia alternatíva, ako povedzme - vysedávať v krčme !), no i napriek tomu, ich vôbec neľutujem, keďže sa bolo stále, ako sa povie, na čo pozerať, len na margo ešte dodávam, že na spôsob "z každého rožku trošku" , čo môže buď niekoho veľmi osloviť, alebo skrátka poriadne otráviť, keď recenzentov objektívny pohľad, sa v podstate nachádza kdesi v zlatom strede celkovej (ne)spokojnosti, pretože asi ani extra zvlášť neviem, čo si mám celkovo myslieť o tomto Kachyňovom filme, ktorý prechováva akúsi zvláštnu úctu k cicavcom z čeľade koňovitých ? Pozrel som si to, ale viac krát to vidieť už nehodlám. Na jedno pozretie bohato stačí. PS: Viacej stráviteľnejší snímok, než práve obdobné Pomaľované vtáča, ale zase na druhej strane, naturalistickému Idi i smotri, nesiaha ani po členky ! (26.08.2021)

Pobavila mě představa, že soudruzi od dvojice Kachyňa a Procházka očekávali oslavný film k 20. výročí konce války a rovnou ho přihlásili na festival v Moskvě. Tam musely být ty ksichty obzvlášť kyselé. Navzdory všem těm snovým představám a flashbackům je příběh velice přehledný, ale pořád mi připadá, že to nejlepší, co spolu pánové uvedení v první větě natočili, začíná až příštím filmem. (20.09.2015)

V české kinematografii bezpochyby jedna z nejlepších obecných reflexí přelomových období (zde r.1945) - "Stát se udržuje těmi idejemi, z nichž se zrodil" ... a to platí dodnes. Symbolicko-lyricko-epický skvost s hereckými výkony Lstibůrka a Valacha, drsnou přímočarostí mladého Kachyni a Šofrova excelence v letech po škole. Přes občasnou ztrátu tempa ve snových pasážích se jedná o čirou scénáristickou a filmařskou radost. Sc. Jan Procházka. 4-5* (19.11.2012)