Přes kosti mrtvých

Sčasti morálny a sčasti čiernohumorný triler z krásneho lesného prostredia pohraničnej osadky Stolových hôr. Postoj hlavnej hrdinky k zabíjaniu zvierat pre mäso a pre kožušiny rozhodne stojí na zamyslenie, hoci pani bola trošku bláznivá; no bol to jej „hendikep“, alebo dar vidieť veci inak než ostatní? Na rozdiel od knihy tento aspekt nebol dostatočne vykreslený a preto po psychologickej stránke film trochu pokrivkáva. Film sa nesie v zvláštnej atmosfére, ktorá sa mi páči, že vraždy akoby ani neboli hlavnou témou, ale iba takou kulisou, nie sú zobrazované nejako dramaticky. Viac ma trápili zábery z lovov, v ktorých vidno reálne strieľanie zvierat, ale kvôli vysokému hodnoteniu si naivne nahováram, že išlo o nejaké archívne zábery z poľovačiek, že tie zvieratá nezomreli kvôli efektu záberu. No určite je to po obsahovej a myšlienkovej stránke kontroverzný film, ktorý sa poľovníkom páčiť nebude. A asi ani farárom. (09.04.2017)

Paní Dušejková je nejen nevystudovanou učitelkou angličtiny, ale hlavně fanatickou ochránkyní přemnožených zvířat jako jsou divočáci a srnčí zvěř. Také je amatérskou astroložkou a to ji samozřejmě v očích mnohých lidí řadí mezi blázny a podivíny. Bojuje svérázným způsobem proti myslivcům i pytlákům, ale zdá se být naivní a neškodná. Ale jen do té doby, než se ji ztratí dvě milované fenky. Je to trochu neurovnané, ale kvůli moc hezkému odhalení pravdy záhadných úmrtí několika významných lidí dávám nadprůměrné hodnocení. Jako bonus je tu Mirek Krobot a Francovka od Plastiků! (14.01.2022)

Krajina, kde se příběh odehrává byla nádherná, úplný balzam na duši. To se musí nechat. Jenom ty lidi jsou tam dost divní. Tak nějak až deformovaní a samorostlí. Ale takoví se dají najít všude na světě. Očekávala jsem mnohem větší moralitku a mnohem větší psychologickou propracovanost postav, abych se nad tím mohla pořádně zamyslet a ne si jen říct, že je to divný film. Ta kriminální zápletka mohla být taky propracovanější. (26.03.2020)

Skoro geniàlne. Pre ľúbiteľov zveri a ekoteroristov povinnosť. Vďaka Poliakom môže aj česká / slovenská kinematografia robiť svetové filmy, ktoré sa vyrovnajú Škandinávcom. Namiesto idylického až melancholického zobrazenia kopaničiarskeho života, aký by stvorili našinci, brutálna sonda do tvrdého sveta zapadnutého pohraničia kdesi v strednej Európe, ba priamo v jej srdci. Základným konceptom je proživotné, newageové a mne sympatické obracanie optiky, v podstate svojim spôsobom westernovej zápletky jednej (správne pošahanej) postavy proti (skoro) všetkým. Ale hodené kamsi do ponurých kladských dolín na pomedzí Poľska a Česka. Spolu s tou mytologickosťou prírody, ktorú sa Agnieszke, podobne ako v JÁNOŠÍKOVI, znovu podarilo vytvoriť, kde sú rovnocennými hrdinami (a divákmi) aj zvieratá samotné a bravúrnej mystifikačnej atmosfére, je to výborný zážitok aj na veľké plátna. Tak pôsobivo nasnímaný európsky kontinentálny les, ktorý budí dojem tajomna až na úroveň rozšíreného psychedelického vedomia, som naposledy videl v ODVRÁTENEJ STRANE MESIACA. Les sa evidentne stáva pre európsku kultúru miestom návratu a spiatočníctva, s ohľadom na človeka v oboch zmysloch - aj ako miesto zaostalého spoločensko-hodnotového zriadenia v odľahlých horských krajoch, tak súčasne aj zdroj (staro)novej energie, mohutného prúdu obrody a znovunájdenia pravých, človeka uspokojujúcich hodnôt. Bez ohľadu na všetku pochmúrnosť, ktorou sa CEZ KOSTI MŔTVYCH vyznačujú, po skončení máloktorého filmu pochytí človeka taká mocná túžba v momente vypadnúť kamsi do prírody a naplno pocítiť jej silu, čistotu a rozmanitosť, o to viac, ak je vonku jar v plnom rozpuku. (29.04.2017)

Nezařaditelný film, u kterého se moje pocity hodně měnily. Sama slovutná režisérka ho označila jako "anarchisticko-feministicko-ekologický thriller s prvky černé komedie a pohádky". No, a mně mezi všemi těmi samotářskými a podivínskými postavami místo pana Krobota chyběl už jen Jarda Dušek. Kriminální linka byla sice velmi slabá, ale sranda je, že se mi to jako celek nevím proč líbilo a výkon Agnieszky Mandat byl neskutečný. Skoro se stydím, ale dám jen tři. (17.09.2017)