Studená válka

Zatiaľ asi najlepší Pawlikowski. Páčilo sa mi hudobné prostredie a akási ľahkosť s ktorou boli dôležité udalosti u hlavnej dvojice prezentované divákovi. Je jedno či to bolo idylické Poľsko na začiatku filmu, alebo bohémsky a odťažitý Paríž na konci. Tomasz Kot a krásna Joanna Kulig pre mňa ako pár, ktorý zažíva politické strasti a neistoty, fungovali. Tiež sa mi páčilo, že sme tu mali tradičné piesne a ľudovky, rovnako ako aj energický jazzík. Film síce nepôsobí ako myšlienková studnica múdrostí. Ale má príjemnú atmosféru, netlačí na pílu a v zásade ako príbeh funguje. Hoci ten koniec je možno pre mňa trošku silene "poetický". Ale tým, že to má toľko minút. A sleduje to celý príbeh jednej lásky to u mňa fungovalo. Hoci emócie tam budete hľadať podobne ako pri Ide naozaj len ťažko. (23.01.2019)

Rádoby artové melodrama, ve kterém ústřední duo opakovaně a DOBROVOLNĚ volí jiné životní cesty než být spolu, aby to pak mohli olitovat. A jen se tak v průběhu let občas potkávají, aby se jeden druhého zeptali, jak jsou na tom. Navíc film bez emocí, který snad NECHCE abyste jejich lásku prožili a NEPOTŘEBUJE abyste pochopili ta jejich všechna rozhodnutí. Melodrama o dvojici stejně černobílé, jako je jeho hezká obrazová 4:3 kompozice. Za ní třetí hvězda. Studený film. [Cannes] (12.05.2018)

Kedy už niektorí režiséri pochopia, že na to, aby natočili dobrý film, nestačí, že ho natočia čiernobielo.Od Pawlikovského mi príliš nesadla už Ida a s týmto filmom to bolo podobné. Prvú polhodinu sledujeme akúsi poľskú superstar ľudovej hudby, potom to začne byť trošku zaujímavejšie, no celý čas akoby sa to kĺzalo len po povrchu, nič nejde do hĺbky. Máme tu útek z východu na západ, nijako dramatický, potom náhodné alebo nie až také náhodné stretávanie ústrednej zamilovanej dvojice, ich lásku, ktorá je v jeden deň neprekonateľná a v druhý deň ako po 20ročnom nevydarenom manželstve... (24.02.2019)

Písničky (OJOJÓJ - Dwa serduszka, cztery oczy, co płakały we dnie, w nocy) a černobílé fotografie skvělé, melodramatický příběh je dobře zasazen do dobového prostředí, byť on sám až tak přesvědčivý není... Paweł Pawlikowski věnoval film svým rodičům, jejichž osudy rámcově zobrazuje, a možná právě v tom je oko, do kterého se jeho příběh nechal chytit. A možná také proto byl pro mě filmový osud ansámblu Zespól Piesni i Tanca Mazowsze (ve filmu Mazowsze zaměněn za Mazurek) zajímavější než lapálie mileneckého páru, který má hodně blízko k Pierre Louÿsově "La femme et le pantin", či filmové variantě (nejvíce asi Luis Buñuel "Cet obscur objet du désir!") (06.05.2019)

Studená vojna... navonok radostné budovanie socializmu verzus skutočné politické temno, to celé verzus sloboda v kapitalistickom západe, na pozadí hudby. Táto pozoruhodná artová snímka stavia viac na atmosfére než na príbehu, ale vynikajúcim spôsobom. Cestujeme naprieč štátmi Európy, tromi dekádami po 2. svetovej vojne i rôznymi hudobnými štýlmi, pričom dosť silný dojem vo mne vzbudili vystúpenia folklórneho súboru (v 50. rokoch odporne zneužitého pre politickú propagandu). Slabšou líniou je bohužiaľ romantický príbeh medzi speváčkou a skladateľom, odohrávajúci v často krátkych podivných útržkoch, ktoré v rámci vzťahu nejdú príliš do hĺbky. Zlomí sa to až v osudovom okamihu Wiktorovho zatknutia, kde z ničoho nič vzplanie po rokoch veľká láska. Veľmi prekvapivé... moderná história je ale asi príliš zložitá na to, aby sme niekedy pochopili motiváciu konania niektorých ľudí. (80%) [Kino Úsmev, Košice - Projekt 100 ]                                           // PS: V bulletinu k akcii "Projekt 100" nájdeme v rencenzii Přemysla Martinka zaujímavé porovnanie tohoto filmu s budovateľským dielom Vladimíra Vlčka a Pavla Kohouta Zítra se bude tančit všude, tematicky veľmi podobným. (08.10.2018)