22. července

Paul Greengrass je mistr pohlcující atmosféry a tímto filmem to znovu potvrdil. Pokud se někomu zdá scéna toho naprosto šíleného masakru odbytá a nestrhující, je mi ho vážně líto (a může to být klidně zakladatel ČSFD), protože já jsem nic odpudivějšího dlouho neviděl. Kromě Greengrasse na tom má zásluhu i představitel Breivika, ze kterého jde nefalšovaný strach - a čím déle ve filmu je a když se z původně němé postavy změní ve výřečného psychopata, tím je ten strach větší. Kromě Breivika ale sledujeme také následky jeho činu, s nimiž se musí vyrovnávat jedna z rodin, poznáme i jeho obhájce a pocítíme tlak na předsedu norské vlády... Zdá se mi, že v tom filmu bylo opravdu všechno. Nemůžu říct, že by se mi sledoval dobře, ale byl to jeden z těch nezapomenutelných zážitků. Asi jako... No ano, asi jako Greengrassův Let číslo 93. (02.03.2019)

Když si vzpomenu na pulzující zážitek z Letu 93 se vší jeho tiše nahromaděnou energií, tak to s tímhle standardním patosem vlastně nemůžu moc srovnávat. Netypicky dlouhý typický Netflix, který je zhruba právě takový, jaký ho člověk čeká - málokdy se nadchnu pro film, který působí jako prodloužená verze svého traileru. (12.10.2018)

22 July je Inteligentním a sugestivním vyobrazením hrozivého lidského činu, které útočí na kořeny demokracie, ale zároveň ukazuje šílenství těch, kdo se je snaží násilně podrývat. Interpretačně sice diváka tlačí k tomu jedinému správnému východisku, ovšem svým komplexním přístupem ho nutí zamyslet se nad tím, kam vlastně jako lidstvo směřujeme a čeho všeho jsme schopni. Navzdory nemožnosti napojit se na psychiku postav jde o silný zážitek, který skrze traumatizování úvodního neštěstí ukazuje nelichotivou tvář dnešní rozpolcené, ve strachu žijící Evropy. A to i přesto, že má neodmyslitelnou tendenci problémy zobecňovat. Více zde. (11.10.2018)

22. júl je udalosť, ktorá nezmizne zo spomienok podobne ako 11 september. Greengrass má cit, pre podobné témy. Formálne je film bezchybný. Zmena prostredí, zameriavanie sa na jednotlivé postavy a tiež snaha o komplexnosť, ktorá dodáva filmu ucelenejší dojem a lepšie vysvetľuje motívy vedúce ku tragédii, sú podávane umne, systematicky a bez zaváhaní. Tým pádom film na poli 143 minút nenudí a pôsobí zaujímavo. Hoci to hrá na opatrnú strunu. V situáciách, kedy môže pritlačiť na pílu, sa na moje veľké prekvapenie, drží trochu späť. Či už je to kvôli čerstvosti danej témy, alebo kvôli úcte voči preživším, neviem. Určite za tým cítiť zámer. Bohužiaľ Poppeho Utoya je sugestívnejším a emočne príšernejším zážitkom, ktorý vťahuje a zanecháva silný dojem, ktorý pretrváva po dopozeraní ešte veľmi dlho. Greengrassov film toto nemá. Tu sa tým pádom ponúka otázka, do akej miery, je schopnosť reflektovať skutočnosť a sprostredkovať tak verejnosti autentické pocity, priamo úmerná autorskému zámeru? Film vznikol aby pripomenul a ukázal hroznú udalosť, ktorá zasiahla takmer každého. 22 júl ale v skutočnosti za srdce nechytá. Nebyť Poppeho príspevku na túto tému, bolo by to o hviezdu naviac. Takto je to film, ktorý síce dáva udalosti do kontextu, ale aj napriek tomu, zostane navždy v tieni Poppeho verzie. (18.01.2021)

Pre menšiu, ale mentálne vyspelejšiu severskú, škandinávsku krajinu- Nórsko, je dátum 22. júl 2011, rovnako zásadný, pamätný, a taktiež, predovšetkým veľmi smutným, ako už tradičný jedenásty september 2001, keď veľká pýcha AMERIKY, NEW-YORKU, v podobe- Svetového obchodného centra, sa z týchto dvoch vedľa seba stojacích mrakodrapov stal v tomto spomínanom dni len prach... _ Anglický režisér Paul Greengrass je špecialistom na danú problematiku, ktorý sa rozhodol nakrútiť o masovom vrahovi Andersovi Behringovi Breivikovi celovečerný film pre čoraz lepší NETFLIX, a dosahuje takmer porovnateľného výsledku, ako v roku 2006 s Letom 93, kedy sa precízne venoval teroristickým útokom z 11.9.2001, keď som bol na vlastnej koži s cestujúcimi v poslednom, štvrtom lietadle, ktorí sa ešte strašne snažili zabrániť tomu, čo sa nakoniec aj tak stalo_ Dosahuje neuveriteľnú autenticitu, pretože obsadzuje neznámych, nórskych hercov, a na margo toho všetkého, predstaviteľ Breivika sa krstným menom tiež volá Anders, konkrétne- Danielsen Lie, narodil sa v tom istom roku, ako reálny Breivik, pričom obidvaja sa narodili v hlavnom meste Oslo. Režisér nakrúca priamo v tejto „európskej destinácii” , a hneď od samého začiatku som bol mimoriadne emocionálne zasiahnutý z jeho príchodu na malý ostrovček Utøya, na ktorom CHLADNOKRVNE postrieľal množstvo mladých ľudí v letnom tábore... Totálny, bezcitný masaker !!! Mám k dispozícii viacero uhlov pohľadu. Jednak očami samotného teroristu. Alebo, ďalej, prostredníctvom chalaniska Viljara, ktorý prežil šialené vyčíňanie, k nemu prichádzajú jeho rodičia, keď on sám je extrémne poznačený. Máme tu žalobu i obhajobu, kedy advokát Lippestad to nemá vôbec ľahké. Skrátka, cez strih Billa Goldenberga, a čože, kde je dvorný strihač Chris Rouse ? , sa políčko po políčku, presúvam z miesta na miesto, kedy nemám z výsledného pozerania najlepší pocit, ba naopak, mám absolútnu husiu kožu, s akou bravúrou Greengrass sprostredkováva tieto nemilé udalosti, ktoré akoby sa odohrali dva-krát za sebou ! Majstrovská rekonštrukcia ! _ Teraz sa pýtam sám seba: „Zaslúžil si tento psychopat vlastný film” ? Asi áno, lebo sa preslávil, i keď NEGATĺVNE ! PS: Garantujem vám, že po skončení záverečných tituliek budete mať veľmi čudný, vnútorný pocit, že by ste to nechceli zažiť ani v najhoršej nočnej more ! (20.10.2018)