Pramen panny

Subjektivně za tři hvězdy, ale objektivně si tady Bergman vyhrál nejen s realističností středověkého prostředí, ale také náznaky hříchů lidí, kteří někteří ani na hříšníky nevypadají (je větším hříchem závist - matky na otce, holky parchanta na mladou paní -, nebo vražda a pomsta?), s přelomem tehdejší doby, kdy mnozí ještě obětovali (a dodnes obětují) Ódinovi, severskému válečnému bohu, je zde tedy i pohanství a proti tomu nastupující úsvit křesťanství, a nakonec Bůh skutečně zemanovi odpoví, a jak je jeho zvykem, naprosto nečekaně, a přitom očistně. Ale přece jen některé nedotaženosti mi vadily - asi bych mladou holku neposílal někam daleko samotnou, doby přece nemohly být idylické ani tenkrát, a jestli tam tudy jezdily holky do kostela se svícemi co chvíla, tak zas musely ty lidi po cestě znát - přece se tam nezjevili ze dne na den? Vadila mi i jistá šablonovitost postav, včetně obou dívek... Nakonec nejvíc se mi líbila postava proroka. (28.03.2021)

V globále typický Bergman, nádherná kamera, štandartné témy (boh, vina, odpustenie,...) - skrátka všetky ingrediencie, ktoré v dielach švédskeho génia byť musia. Každopádne prvá polhodinka bola (až sa to v súvislosti s Bergmanom bojím vysloviť) príšerne neskutočne nudná, rozťahaná a hoci záver vykompenzoval čo sa dalo, celkovo ide pre mňa "len" o priemer v porovnaní s ostatnými dielami. (10.10.2007)

Historická linie uzavřené Bergmannovy tvorby je stejně invenční jako ta současná. Dokonalé převedení tak plochého a dějově nevýrazného žánru-textu, jakým je legenda, nebylo snadné. Přesto i tady opakovaně osvědčil Bergman vůli i schopnost sledovat a vysledovávat na pozadí přesně zachycených historických dobových reálií podstatnou dějovou linku. Tragický osud zprvu rozmarné, a posléze tragické mladé ženy, bezesporu takovou linkou byl a je. Geniální vždy působí jako samozřejmé, spontánní a přirozené. (25.08.2007)

Nikdy by som nepovedal, že film, v ktorom je jednou z hlavných scén kruté znásilnenie ženy, môže byť taký okúzľujúci. Prvý film, ktorý vidím od legendárneho severského režiséra Ingmara Bergmana, rozhodne nesklamal. Okamžite ma vtiahol do jedinečnej atmosféry stredoveku v škandinávskej prírode a do legendického príbehu, kde síce v jeden moment zlo nenávratne zvíťazilo nad dobrom, ale odhodlanie a viera nevymizli. Skrývajú sa v človeku a môžu znenazdania v pravú chvíľu vytrisknúť ako ten prameň... Krásna poetická atmosféra, úžasné kamerové zábery, prostredie, kostýmy a mnoho silných, nezabudnuteľných scén, ktoré k svojej dokonalosti mnohokrát nepotrebovali ani jedno slovo alebo scénickú hudbu... a výborne zvolení protagonisti, u ktorých sa na prvý pohľad dal vytušiť charakter a správanie, ktoré s nimi príde. Čo zážitok rozhodne nepokazilo, naopak. Fascinujúce bolo pre mňa tiež zistenie, že predstaviteľ starého muža Max von Sydow mal v čase tohto filmu len 29 rokov. Pokiaľže kolujú mýty o tom, že prastaré legendy nemajú čím súčasného človeka osloviť, Bergman vo svojom filme tento mýtus vyvracia na plnej čiare. (100%) (prvýkrát videné v rámci Challenge Tour 2018: 30 dní so svetovou kinematografiou) (01.03.2018)

Poctivo vyrozprávaný príbeh-legenda z lesov. Vzdialená dnešnému kinematografickému spracovaniu mýtov, zameranému na efektnú akciu a patetické (instantné) posolstvá. Prameň panny vykresľuje nádheru prírody a v kontraste s týmto idylickým obrazom lesa a lúčin ukazuje krutosť ľudského počínania. Využíva sa pri tom rovnocenne úsporné slovo, mlčanie a sila svetla aj tieňa pri ukázaní citových pohnutí postáv ako aj pri atmosfére situácie. Dôležité sú náhodné, zdanlivo nepatrné znamenia. Často upozorňujú na nadchádzajúce udalostí. Varujú. Zmarenie života, ktoré je ústredným aktom legendy, bolo možno dôsledkom zariekavania pomocou vysušených hnátov zvierat a ropušieho hamburgeru. No možno išlo len o náhodný stret s triom divokých horalov. Všeobecne sa konflikt odohráva v strete ritualizovaného náboženstva, prikazujúcom v bežnom konaní vždy pokoru, odpustenie a nenásilie, so svetom nespútaných divokých síl, vzývajúcich prírodné znamenia a pohanské božstvá. Ukazuje sa, že oba svety sú navzájom prestúpiteľné. Zločinom poznačení hriešnici predstavovaní divokými pastiermi sa viackrát zháčia, žalúdok jedného z nich sa dokonca vzpiera po čine prijať jedlo. Naopak pomsta pána domu - zbožného kresťana je neúprosná, krutá a surovo násilná. (30.04.2014)