Bez střechy a bez zákona

Ač se mé sympatie k Moně rovnaly sympatiím k pohlavní chorobě, její sebedestruktivní cestu rovnou do hlíny, jsem si užíval v plné parádě. Parádní pocitovka, která hraje plnou parou na smysly diváka a mnohdy pěkně nechutně. Puch vycházející z naší slaboduché krasotinky (její chování dokáže ospravedlnit pouze pravděpodobná přítomnost psych. poruchy), na diváka přímo sálá z obrazovky. Vardová i v době bez třiDé (ptákovinek) zvládla to, co většina 3D blbostí současnosti nedokáže. Diváka vcucnout, aby se stal součástí vyprávěného. A u mě boduje hlavně tím, že pozorujícího diváka nenutí ke kladnému postoji k hlavní hrdince. Žádný patos, nulový sentiment, jen odměřený postoj a to mi v tomto případě strašlivě vyhovuje. Nesnáším, když mi ve filmech o amorálních postavách někdo předhazuje, že vlastně má "dobré srdce" a měl bych onu postavu litovat. Vardová jen ukazuje cestu lidského parazita k jedinému možnému konci a jelikož nepodceňuje diváka, tak onu (pro většinu tvůrců) silnou "pointu" odhalila hned na počátku. Silné čtyři ... k plnému hodnocení bych potřeboval opakovanou projekci a tou si nejsem úplně jistý. 85% (16.08.2014)

Hoci feminizmus je pre mna len dalsi - izmus / a tych je 160/, tak film bol na urovni. Nehovorim, ze baba Varda sa rezisersky vyrovna Kaprovi, to ani omylom, ale posnazila sa. cely film ma kludne tempo, holka sa prechadza juznym Francuzskom, riesi nahodne vztahy, a naprikald aj to, ze v zime sa neda spat vo volnej prirode . 70 % (01.03.2020)

Bezdomovkyňa, tuláčka, stopárka, cestovateľka, či povedzme dokonca i akási hippiesáčka, buďto poprípade ešte: „z každého rožku trošku,” pričom dané pomenovania sa teda najskôr úplne celé konkrétne vzťahovali zrovna na túto ústrednú, francúzsku protagonistku Simonu "Monu" Bergeronovú, ktorú síce na samom počiatku napokon našli, bohužiaľ, už celkom mŕtvu, čo našťastie ale vôbec nezabránilo vyrozprávať jej predchádzajúci, pohnutý príbeh v retrospektívnych pasážach; podobne ako to mimochodom už kedysi dávnejšie učinil i slávnejší predchodca v podobe Občana Kanea; no tentoraz i s akýmisi dokumentárne ladenými prvkami, z čoho následne vyplývalo najmä azda i to, že v prípade tohto titulu, sa rovnako jednalo o akúsi kombináciu hraného filmu a dokumentu, kedy zväčša prevažovala predovšetkým »filmová stránka«, ktorá sa pomerne častejšie opierala i o naprosto [ne]uprené pohľady rovno do objektívu kamery, čím jednoznačne naberala na «vitálnejšom rozmere,» i keď možno predsa i s istými, rušivejšími vsuvkami v rámci celého rozsahu rozprávania, a tak práve preto som teraz akosi mierne zmäteným, nakoľko sa intenzívne zamýšľam nad prostou myšlienkou: z čoho vlastne chcela táto významná režisérka Agnès Vardová, vyťažiť viacej? → Či to bola celková naratívna štruktúra, ktorá bola určite veľmi zaujímavo prevedenou a zvládnutou do celkovej podoby, alebo sa výhradne spoliehať iba na dokumentárny štýl, vďaka ktorému by v podstate dosiahla vyššej autenticity...? ← • Francúzska predstaviteľka Mony ["Lízy"] - Sandrine Bonnaireová - vskutku predviedla dosť nadštandardný príklad, charizmatického, čiže hereckého prejavu, à la one woman show - počas svojich životných potulkov naprieč francúzskym prostredím - plným všelijakých postáv, ktorých možnože bolo až cezpríliš, čo by bola zrejme i ďalšia [menšia] výhrada voči danému kinematografickému dielu, ktoré si i napriek tomu väčšinou udržiavalo nadštandardne vysokú, remeselnú úroveň! • O rovných desať rokov neskôr si napríklad zahrala i v Chabrolovom Obrade - po boku Isabelly Huppertovej, ktorú mi svojim voľnomyšlienkárskym cítením pripomínala. • Apropo, aby som náhodou ešte nezabudol, tak jeden zo štyroch Césarov vzápätí poputoval do rúk i o pár riadkov medzitým vyššie uvedenej ústrednej predstaviteľke, čo je to najhlavnejšie lákadlo, aké sa variže ponúka. (25.04.2024)

U Mony převažovala touha po svobodě a nezávislosti nad pudem sebezáchovy. Věděla přesně co nechce a existence podle jejích lehkomyslných potřeb ji dovedla až k tragickému konci. Chladný a depresivní film, jenž mi dlouho zůstane v paměti i díky srdečně zábavné scéně s „pařící“, uhihňanou babčou. Toto uvolněné intermezzo prozářilo celkovou sklíčující atmosféru jak bengálské ohně. (11.10.2011)

Pre človeka je cudzí človek odpad... nič sa nedá robiť, je to proste tak a platí to špeciálne v prípadoch spoločensky neprijateľných živlov. Pozerať sa na film je niečo iné, ako si to s hlavnou postavou vymeniť a možno sa budete pri sledovaní Tuláčky aj hanbiť, že jednoducho aj keby ste chceli, tak nakoniec bezdomovcovi v reáli okrem hodenia dvadsaťcentovky nepomôžete. Horšie je to už v prípadoch, kedy sa mladá žena spolieha na podobné živly ako je ona sama. Varda však nemoralizuje, tuláčka má rada slobodu, trávu a pracuje len keď sa jej chce. No a sympatická vám byť skutočne nemusí. Nakoniec si teda zoberiete z filmu presne to, čo chcete vy sami... pohnúť by s vami ale mohol. (28.07.2019)