Poslední císař

Na otázku: "Co je to velkofilm?" jsou v podstatě dvě odpovědi. První, trochu dehonestující, by zněla: "Třeba Gladiátor." Druhá, do které nezahrnete ty "popcornové", ale především filmařské a umělecké kvality, by mohla znít: "Poslední Císař." Bertolucci natočil výtečný biografický film, co do výběru námětu i jeho ztvárnění, počítaje v to vše od hudby až po herce, které do svého díla obsadil, a to vše oděl do hávu skutečně nevídaných rozměrů. Takže proč čtyři? Úcta v tomhle případě nepramení ze srdce a navíc to stačí vidět cca jednou za deset let - narozdíl třeba od Kunduna. (02.06.2006)

Tak konečně mám tuhle dvou a půl hodinovou nudu za sebou i já. Přiznám se, že jsem film viděl asi na 4 tažení. Zhlédnout to vcelku byl pro mě úkol vskutku nadlidský. Jak už to u asijských filmů bývá, tak normální evropan je naprosto neschopný rozlišit o koho se zrovna jedná, ať už je to kvůli ksichtům, jménům, nebo kvůli zhlédnutí na 4 části. Takže jsem vždy asi pouze odhadnul, kdo je ten slavný císař a o nikoho dalšího jsem se nestaral. Kostýmy i prostředí je koukatelné, to jsem schopný uznat. Bohužel příběh stojí za méně než nic. Jsem toho názoru, že když nic zabalíte do překrásného kabátu, stále se ve většině případů jedná o nic. (Vyjímkou nechť je USA, kde i z ničeho se dá uvařit vysoce koukatelný a hlavně nenudící film.) A jelikož se nepovažuji za pokrytce, tak mi nečiní větší problém dát filmu hodnocení, které mu právem náleží. ODPAD! A dlouho jsem si nebyl odpadem tak jistý, jako jsem teď. (26.10.2011)

Je to príbeh absurdnosti a nespravodlivosti vládnutia jedného cisára, ktorý nemá šajnu o svete ako takom a využíva svoje kompetencie skrz svoje ego? Áno. Ničí ho takýto životný štýl osamelosti? Áno. Ako je možné, že niet na svete pokoja? Pretože každý sa chce pasovať za pánboha a chce zažívať pocit moci a nadradenosti. Prečo sú ľudia také svine? Pretože sú ľudia...Samotná cisárova prehliadka životom je napriek menším turbulenciam podaná komorne, zaujímavo, plynule. Hlavná postava kvôli spomenutým "cisárskym chybám narodenia a spomalenosti rozhodovania" nedovolí divákovi vzbudiť väčšie sympatie, ale čo je dôležité pre film, drží sa ho. Maskéri a kostyméri vyzdobili okolie sveta rovnako presvedčivo ako tomu bolo vo filme Amadeus. Johna Loneho môžeme teda vidieť hádam v 20-tich rôznych make-upoch. Občasné krížové členenie deja efektne dynamizuje to, čo v pomalších scénach uberajú statickejšie dialógy. Dej sa ale pri svojej dĺžke venuje rôznym väčším i menším detailom, mení charakterovú rytmiku konfliktov a necháva vynikať spomenutou vizuálnou stránkou. Nepolarizuje ani nehaní politické režimy, podáva surové fakty, ktoré naopak prekvapia svojou strihovou rýchlosťou. Symbolický záver v chráme v krátkosti zrekapituluje silu obsahu vďaka poetickej výstižnosti. Vo výslednom efekte ide o kruté posolstvo podané v okulahodiacej technickej štýlotvorbe. Spokojnosť. (12.04.2014)

„Ako to funguje?“ – „Hlavu hore a pozerať sa pred seba. Tak, ako v živote.“ Fascinuje ma ten stret. Nie ani tak stret kultúr (škótsky učiteľ vs. čínska monarchia), ako skôr stret dôb. Starej, do seba uzavretej, prehnane dôstojnej, absolútne nevizionárskej, odsúdenej na úpadok, zabudnutie a prepadnutie do hlbín dejepisu. Doby polozabudnutej, mystickej s nádychom mysteriózna, tradičnej, starodávnej, prastarej a konzervatívnej, ale tiež úžasnej, krásnej, nezabudnuteľnej a fenomenálnej, v ktorej by som chcel aspoň 24 hodín žiť. A proti nej doby novej, dravej, surovej, chladnej, drsnej, beštiálnej, nič a nikoho akoby si nevážiacej, modernej, pokrokovej. A cvrčok na konci, wow. A vôbec celý koniec. A vlastne všetko, vrátane bicykla. Monumentálny, dve a pol hodiny trvajúci kolos, oproti ktorému relatívne náročný Malý Budha (ehm od rovnakého režiséra) pôsobí ako Crn-Crn v porovnaní so Sopránovcami. Pre niektorých divákov to určite bude strašná, neskutočná nuda. Ja sám mám radšej „menej náročné“ filmy, ktoré rýchlo odsýpajú. Niekedy pre mňa ale nie je nič lepšie, než si dať takýto (veľko?)film. A Posledného cisára som si poriadne užil. Je to krásne pomalý, vypiplaný, vizuálne ohromujúci, ponurý, prepracovaný, intenzívny, náročný, ambiciózny a pritom vlastne „normálny“ (nie je tam nič, čomu by sa nedalo rozumieť) film. (30.03.2018)

Film o najmocnejšom mužovi ríše, ktorý sa stal obyčajným človekom. Skvelý námet, ale nezdá sa mi, že by bol tento film hodný mohutných 9 Oscarov a len niekoľko dostal naozaj zaslúžene (najmä za kameru). Dá sa povedať, že každé s tých ocenení treba brať tak s 50%. Hudba vytvorila pekné motívy, výprava je hodná nakrúcania v Zakázanom meste, strih a zvuk sú rovnako dobré. Čo sa týka hereckých výkonov, John Lone sa veľmi snaží avšak niekedy je dosť nevýrazný a hlavná hviezda Peter O´Toole pôsobí mnohokrát rozpačito. Aj keď má film dramatický dej, chýba mu väčší emociálny náboj, ktorý by dokázal strhnúť. Bertoluccimu sa to častokrát podarí, no v ďalšej scéne ho opäť pochová, čím sú mnohé pasáže filmu (hlavne s cisárovho exilu) dosť nudné. Vo filme sa často objavuje motív otvárania alebo zatvárania brán, ktoré patria k najlepším častiam tohto spektákulu. Obmedzenosť cisára sa objavuje v scénach, keď sa ako malý chlapec na bicykli dostane k bránam Zakázaného mesta, tie však musia byť pred ním zatvorené a opätovne keď je už dospelý v exile a jeho ženu odvážajú do nemocnice, on uteká za ňou, aby ju ešte videl, no dobehne tak ďaleko, ako mu je dovolené. Najdojemnejšou je posledná scéna, keď ako starý muž zavíta na prehliadku svojho paláca a naposledy usadá na trón. Ešte musím dodať, že film sa mi podarilo vzhiadnuť až na 3-krát, no nemyslím si, že ak by som ho zhltol na jeden šup, moje hodnotení by bolo lepšie. (19.10.2007)