Nezanechat stopy

Filmárska extraliga, vo forme niet čo vytknúť. Predkladám ale inú otázku, kvôli ktorej mi Matuszynskeho druhý film nepríde ako rovnaká rana do čierneho, akou pre mňa bola Posledná rodina (za mňa jeden z najsilnejších európskych filmov poslednej dekády). Nie je kopanie do zločinov komunistického režimu v roku 2022 príliš ľahkým terčom? Má nám takýto film dnes čo povedať? Neabsentuje tu presah do súčasnosti? Nie je to hra na istotu? (17.03.2022)

„18-ročný poľský stredoškolák, básnik Grzegorz Przemyk, zomrel na následky brutálneho bitia na policajnej stanici vo Varšave,” inými slovami preložené: barbarskí komunistickí príslušníci bezpečnosti mu tak ublížili na zdraví, že neskoršie svojim zraneniam v nemocnici podľahol, pričom očitým svedkom predchádzajúcich, skutočných udalostí, bol jeho kamarát, Jurek Popiel [vynikajúci herecký prejav zo strany Tomasza Zięteka], na ktorého sa začínal systematickým spôsobom vyvíjať čoraz väčší psychický nátlak, nakoľko Ministerstvo vnútra chcelo tento odporný trestný čin zamiesť rovno pod koberec, kedy na to používalo čím ďalej, tým viacej sofistikovanejšie metódy, ako čo najúčinnejšie zastrašiť potenciálnych svedkov, s ktorými sa spájal dotyčný prípad, kde ja ako divák, som v podstate iba neveriacky krútil hlavou, čoho je vlastne človek všetkého schopný, keď sa vôbec ničoho neštíti! • A mimochodom, mladý katovický režisér J-P Matuszyński [ročník 1984!], sa následne o týchto udalostiach rozhodol nakrútiť podnetný dobový titul s politickým presahom + navrch s tým dôvetkom, že keď sa písali tieto "reálne udalosti," tak ešte ani nebol na svete, no napriek tomu očividne vytvoril naprosto strhujúcu, a k tomu zároveň i znepokojivú výpoveď, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani priamy účastník tých čias, tak mi vskutku bolo dané spracovanie profesionálne sprístupnené, že tomu normálne nechápem; zrejme sa obklopil tými správnymi spolupracovníkmi, ktorí danej problematike nadmieru rozumeli; a keďže Aby nezostali žiadne stopy, ako sa totižto nazýva i toto kinematografické dielo - par excellence, ktoré vo mne naopak zanechalo naozaj hlboké stopy, i keď miestami pôsobilo predsa trocha roztržitejšie, stále držalo nadštandardne kvalitne pohromade; skrátka, ako by som sa ocitol v pohnutom roku 1-9-8-3 so všetkým, čo k tomu už azda automaticky prislúcha, vrátane iného myslenia tvorcov → v súčasnosti prevláda akýsi módny trend v tom zmysle, že si režiséri zvyknú pripomínať i "staré [komunistické] časy, ktoré na vlastnej koži ani neprežili, čo určite vnímam, ako určitý handicap, ktorý som spozoroval i v tomto prípade, kde by som si dokázal na režisérskej stoličke skoršie predstaviť ← trebárs takú Agnieszku Hollandovú, ako povedzme oveľa vhodnejšiu alternatívu, ktorá ma kedysi rovnako oslovila s obdobným spracovaním príslušnej látky v podobe Gorejący krzew, čo je asi celkovo kvalitnejší príspevok? • Daný prípad občasne príliš tlačil na pílu, a jednako sa správal i podľa klasicky nastavenej šablóny, resp. vypadal až prílišne filmovo, no našťastie nie až tak, aby mu to úplne podrazilo kolená; najsilnejší je najmä v ústrednej myšlienke, s ktorou dokázal veľmi zručne pracovať. (29.08.2024)

Atmosféra Polska startu 80. let je tu ukázána výborně. Jak chováním postav kopajicich za režim, tak odpůrců, ale i v obrazovém ztvárnění. Samotný případ je zajímavý a už ve své době vzbudila tahle státní zvůle velkou pozornost v Polsku i mimo něj. Potíž je, že na relativně jednoduchý příběh je přes 2,5 hodiny moc. Méně je někdy více a tady mel někdo přijít a nejmíň o hodinu to zkrátit. Skoda. (05.07.2024)

Po skončení tohoto filmu jsem si znovu připomenula, jak plytké a hloupé jsou ty české agitační protikomunistické slátaniny, až má člověk dojem, že si je financují sami komunisté. Nezanechat stopy je depresivní snímek o boji vnitřní touhy po pravdě a spravedlnosti se systémem založeným na lži. Film je to nadčasový, mohl by klidně vyprávět o jakékoliv diktatuře a v tom je jeho obrovská síla. Film se nebojí ostrých hran protikladů, řeči ministra vnitra vyvolají smích před Jaruzelskim, ten sám posvětí vznik vyšetřovací komise, leč přesto i nadále ministr hraje prim. Krásná ukázka toho, jak vlastně stačí jeden zmetek v důležité funkci, aby si dokázal stát zorganizovat podle svého. (28.12.2023)

Z plethory polských filmů o zločinech a nepravostech komunismu to sice pořád vyčnívá díky netypické práci s řazením scén a věrohodně zešedlou normalizační atmosférou, nicméně Matuszyńskiho debut byl film který jsem si ihned po dokoukání vrazil do své top10, což je laťka, se kterou jeho druhý film nesdílí ani směrovací číslo. Poslední rodina byla fantastická mimo jiné díky naprosto unikátnímu a radikálnímu úhlu pojetí životopisného snímku, plného nejednoznačných a komplexních postav. Nezanechat stopy je typická binární filmařina s jednoduchými emocemi, kde proti sobě stojí hezcí a oškliví lidé (22.04.2022)