Štěstí

Síce som nevidel ostatné Solondzove filmy, ale tento tu je taký geniálny, že som ochotný prehlásiť jeho režiséra a scenáristu za génia. Film je nesmierne precíznou satyrou a sebairóniou amerického pokrytectva a seriálového nekonfliktného života v dokonalej idyle, vatičke a sebaklame. Zároveň je nutné oceniť autorov precízny cit vo výbere hercov a hudby a skrátka všetko v tomto filme je organicky funkčnou súčasťou, ktorá dotvára vrcholný obraz. (14.11.2005)

[2,5*]     "Hey, you come one day. You'll see."     Úchylná prehliadka rozličných sexuálnych deviantov, ktorá ma svojim "humorom" míňa veľkým oblúkom. Todd Solondz tu v snahe napodobniť Woodyho Allena (v perverznejšej a nevtipnej forme) vytvoril strojený, poriadne vykonštruovaný svet so zrejmým úmyslom diváka za každú cenu šokovať a znechutiť. Je tu doslova celé panoptikum odpudivých postáv, ktoré sú ale "sitkomovsky" ploché (keby to boli aspoň vtipné karikatúry, tak nič nepoviem). V tej odpudivosti medzi nimi vynikajú mimoriadne hnusný úchyl Allen (všetka česť herectvu Philipa Seymoura Hoffmana), úlisný pedofil Bill Maplewood (Dylan Baker) a tlstá psychopatka (Camryn Manheim). Do toho ešte hraje strašne plytká hudba, ktorá s týmto svetom dokonale ladí. Nuž, aj takéto filmy sa občas objavia medzi 1001 filmami, ktoré musíte vidieť, než umriete. Nemyslím si, že by mal Todd Solondz nejaký filmársky talent, aspoň podľa toho, čo predviedol za jeho doterajšiu, viac ako 30-ročnú kariéru.     "It was a crime of passion. I'm a passionate woman." (31.10.2022)

Dopozerala som v Lumieri Posledného jednorožca a počkala si na Happiness. Ten film som mala potom v hlave, kým som nešla spať. Ani pred filmom som nebola veľký fanúšik toho, keď sa ľudia oblizujú so psom, teraz sa na tom ale môžem aspoň škodoradostnejšie zabávať. Inak to bolo výborne zahraté a bolo nad čím premýšľať a zároveň som sa výborne nasmiala na tom čierno-čiernom humore. Snáď s výnimkou pedofílie. Tá mi nikdy vtipná nepríde ani v najmenšom. (Lumiere - 12.4.2014) (10.05.2014)

Každý myslíme na sex. Někdo pořád, někdo jen občas a kdo řiká, že nikdy, ten kecá. Bohužel někteří lidé mají při tom neohraničeně chlípné fantazie, a když potřebují plně ukojit své úchylné tužby, doplácí na to jejich okolí. Co se leckdy děje za dveřmi některých domovů si netroufáme ani pomyslet a tak se Todd Solondz rozhodl nám to předvést. Trochu to obalil černým humorem a naservíroval v plné parádě se skvělým hereckých ansáblem jako těžce stravitelnou chuťovku, která není pro každého. Ani pro mě ne, proto radši nebudu moc dlouho dumat nad obsahem a budu hodnotit kvalitu filmu. A ta, ač s pomalejším rozjezdem mě nakonec uspokojila. (04.12.2010)

Tak toto už v triezvom stave nemôžem označiť za dobrý film! Áno, ľudia majú úchylky, ale toto bola kompletná psychiatria. Tým pádom, aj keď to bolo scenáristicky vybrúsené skvelými dialógmi, nahustením príliš veľa rôznych krajných životných situácii, sa to pre mňa stávalo bizarne komickým, ku koncu priam nedôveryhodným panoptikom. Kým v Palindromoch a Storytellingu mi imponovala Solondzova "úprimnosť", tu sa, zdá sa, sa jej už začínam prejedať. Dúfam, že autor sa nám pokúša zdeliť svojim dielom nejakú ideu (zatiaľ netuším akú). Ak tomu tak nie je a jeho cieľom je len podať "jasnú správu o konci sveta", čo s tým, ja ako divák mám robiť? Zvracať, kochať sa, byť netečný? Alebo všetko naraz? (14.09.2011)