HDeer

V roku 2005 sme mali tú česť vidieť niečo vskutku prelomové. Pôvodné mesto hriechu poskytlo neobvyklý vizuál, zaujímavý koncept hrdinského kriminálnika a povýšilo epizodický storytelling na rovnocennú úroveň sieťovej narácie. Takmer o desať rokov prichádza dlho očakávané pokračovanie, ktoré má nadviazať na pokrok a osobitý úspech svojho predchodcu. Tu ale "Mesto Hriechu: Ženská, pre ktorú by som vraždil" kardinálne zlyháva. Koreň problému je zjavne identický nefunkčnosti staršej snímky Spirit. Frank Miller nie je schopný napísať konzistentný scenár. Mozaika, ktorú vo filme predostiera totiž neobsahuje nič iné, než hŕbu povrchných, bezvýznamných postáv s nepochopiteľnými cieľmi a ešte o niečo nepochopiteľnejším chovaním. Tvrdé hlášky nestačia zakryť dramaturgické nedostatky, ktoré by film mohli pripraviť o väčšinu z jeho už beztak nadhodnotenej stopáže. Zatiaľ, čo v predošlej snímke sa nás ešte skony hlavných predstaviteľov čiastočne dotýkali, v súčasnom príbehu by ste takýto benefit hľadali iba ťažko. So zjednodušením hlavnej línie postáv publikum v podstate ani nemá možnosť si vytvoriť akékoľvek puto. Väčšina úmrtí je mu tak výsostne ukradnutá. Nikdy som netušil, že film v ktorom uvidím Evine poprsie ohodnotím tak nízko.

Nehľadiac na postupnú a neskoršie absolútnu telenovelizáciu seriálu, Panelák začínal ako svieži projekt a na domáce pomery dovtedy neobvyklý koncept, vrátane samotnej reklamnej realizácie. Občasné cliffhangeríky, nelogickosti a absurdné dialógy sa ešte dali v začiatkoch vnímať ako štandardné prvky slovenského storytellingu, neskôr sa z nich stali ostrieľané nástroje na zneužívanie divákovej dôvery a prekrúcanie skutočnosti. Po niekoľkých sériách sa (teraz už bohatý) Kraus dovtípil, že tendencia stereotypu sa nevypláca, a tak sa rozhodol vložiť fenomén konfliktu, ktorý spoľahlivo rozvrátil každý partnerský zväzok v seriáli, vrátane nášho obľúbeného páru dôchodcov. Neznamená to, že by som na časy sledovania tohto seriálu spomínal s konkrétnou nechuťou, ale myslím, že sa dali vyplniť omnoho zmysluplnejšou aktivitou, či už hovoríme o pozeraní do steny, alebo maratónoch Očarenia.

Je vskutku úchvatné pokiaľ si hlavní herci dokážu sami napísať a ozvučiť film. Zatiaľ čo ale v rámci soundtracku ide o nadčasovú záležitosť, z hľadiska konštrukcie príbehu nemôžem poprieť isté, pomerne znateľné sklamanie. Film má totižo potenciál excelovať omnoho viac, než sa mu reálne darí. Akô dôvod by som označil istú nediváckosť, či dokonca syrovosť určitých scén, ktorá zápletku oberá o serióznosť a vzápätí nevyvažuje stratenú absurditu, ktorá je pre snímku kľúčovým faktorom. Divák tak veľmi ľahko prichádza o pointu mnohých gagov a žartíkov, ktoré reálne majú nato, aby zapôsobili. Pretože sa ale jedná o pomerne originálny koncept, ktorý ostal v mnohom neprekonaný ani po uvedení remake-u, na film je potrebné nahliadať s určitou rezervou, či už pre ojedinelé britské zafarbenie ako aj kontext samotnej doby.

Ako sarkazmus viac než dobré, ako fundamentalizmus výsostne absurdné. Myslím, že tento druh snahy manipulovať diváka je facka pre samotnú kresťanskú ideológiu ako takú, nakoľko tu ide o istý dobový návrat k stredovekým praktikám. Nesúhlasím s investovaním času do niečoho takéhoto, či už tvorcovsky a ani divácky.

Lucifer je veľmi uspokojivý koncept charizmatického Brita v meste anjelov, ktorý aj napriek zdaniu len sotva sľubuje odklon od pôvodných kriminálnych seriálov. Jeho veľkým pozitívom je, že nekladie na diváka takmer žiadne nároky, a tak sa divák môže naplno venovať protagonistovym absurdným vzťahom a ešte predpotopnejším motiváciám. Násilnú orientáciu na stranu spravodlivosti; spolu s až klišoidnou potrebou, prepletať medzi pre príbeh nevýznamnými prípadmi; možno nejaká časť publika vrele uvíta, mne osobne to prekážalo. Dostávam sa tu tak do celkom podobného problému, ktorý som zažil pri novom Kapitánovi Amerika - dve hviezdičky sú primálo a tri zas priveľa. Najradšej by som svoje hodnotenie ponechal niekde medzi - aj spolu s predpokladom, že budúce série budú postupne horšie a horšie.

Trailery Občianskej vojny sľubovali hrdinský veľkofilm, po ktorom už nič nebude tak, ako predtým. Osobne si však po jeho zhliadnutí nemyslím, že by sa veci nemohli vrátiť do starých koľají. Iste, chce to trochu času, ale v zásade sa nič také závratné neudialo. Práve tieto vety odzneli v mojej hlave, krátko po záverečnej potitulkovej scéne. Film mi prišiel mimoriadne obšírny, a to práve na miestach, kde by som očakával, že bude priamočiary. Je mi jasné, že Black Panther aj so Spidermanom dostanú vlasné sólovky, no ich prudké vloženie do deja ma trochu rušilo. Rovnako som neporozumel Hawkeyovej a Ant-manovej motivácii, pridať sa do Kapitánovho tímu. Pokiaľ sa bavíme o motivácii, rovnako neautentická mi prišla aj hnacia sila nášho Sokovského záporáka, vďaka čomu záver pôsobí výrazne ochudobnene. Aby som ale len nezhadzoval, aj napriek tomu, že sa jedná skôr o cross-over Kapitána a Iron-mana, dej je svižný, pomerne ľahko zrozumiteľný a solídne napísaný. V konečnom dôsledku priemerná udalosť, nenadchne, ale ani neurazí. Tak prečo nie?

Nakoľko z komentárov usudzujem, že len málokto si zachoval pôvodnú súdnosť, rozhodol som sa, že názorovo prispejem a svoje drastické hodnotenie tak uvediem na správnu mieru. Zatiaľ čo prequel ponúkol žánrovo prínosný vstup do nadprirodzena, kde aj v rámci chýb predviedol takmer autentické príbehové uchopenie, sequel celú túto snahu úspešne pochováva. Pokiaľ by sme filmy hororového žánru priradili k hmyzu, pokračovanie Grave Encounters by sme pokojne mohli nazvať švábom. Áno, presne tak. Je odporný, vzbudzuje chorobný pocit a dokáže vás pojedať zaživa! Aby som ale neostal iba pri prázdnych pejoratívach, v nasledujúcich riadkoch sa pokúsim popísať svoje znechutenie. Film absolútne zlyháva vo vzbudení akýkoľvek sympatií k jeho predstaviteľom. Nehovorím len o mizerných hercoch. Celé vy-profilovanie postáv, ich snahy a motivácie je absolútne neopodstatnené - buď tam nič nie je (zbytočná cesta), alebo tam naozaj straší (v tom prípade sme mŕtvi, ale prečo nie, však už sme si čo-to odžili). Ich následné skony tak pôsobia maximálne neosobne a bezvýznamne. Zmeny neobišli ani samotný ústav. Ten je teraz omnoho brutálnejší a krvilačnejší, dokonca až tak, že ľudí strká cez okná a nonšalantne im láme väzy. Tým pádom nás duchovia pomerne rýchlo pripravujú o potešenie a zápletka stráca už beztak viaznúcu dynamickosť. Celé sa to vyhrocuje na akýchsi (na-kolene) vytvorených pravidlách, náhodnými vortexmi, duchmi kameramanmi a dverami s funkciou portálu. Iste, bez tých zachytených záberov by bol producent celkom stratený. Aspoň, že sa tvorcovia poučili a nepokračovali konceptom dobrodružného Aziata, ktorý sa s priateľmi prišiel presvedčiť, či nenájde nejaké stopy po svojej nebohej babičke, ktorá bola v ústave hospitalizovaná. Len zašliapnuť a odpratať.

Predošlý komentár už žiaľ neplatí, preto sa v čo najbližšom čase podujmem k jeho úprave a následnému obnoveniu.

Batman v Superman nie je zlý film. Dopláca iba na akomsi mylnom nadhodnocovaní veci, ktoré pre komiksovo nevzdelaného diváka nemajú žiadny prínos. Množstvo referencií (Batmanov flashback, videá s parťákmi Wonder Woman a jej záhadné laso, či samotný obraz v Lexovej obývačke) prináša skôr zmätok, než pôžitok a film ako samostatný celok viac sabotuje, než posúva dopredu. Plynulosť zápletky rovnako chradne množstvom nie príliš presvedčivých scén a dejových zádrheľov (Supermanova neschopnosť vycítiť prítomnosť bomby / neschopnosť vypátrať matku, zatiaľ čo svoju novinársku družku počuje aj cez vákuum), ktoré však v konečnom dôsledku ležia na rozhodnutí diváka, či ich je schopný akceptovať. Z hľadiska postáv, zle obsadená (koment ku Man of Steel) Lois Lane je pre film absolútne bezvýznamná - slúži len na akési posúvanie miestami vývoja-neschopnej zápletky. Jej benevolentný šéf rovnako. Záporáci obstojní. Alfréd tiež. Osobne si ale nie som celkom istý, či dokážem akceptovať takéhoto Batmana. Nehovorím teraz o hereckom obsadení, ale skôr o fenoméne vidieť ho nemilosrdne zabíjať zloduchov, čo by malo byť vyslovene proti všetkým jeho konvenciám. Myslím, že tu to v rámci pravidiel univerza tak trochu zaškrípalo. Záverečná konfrontácia mi však toto zaváhanie pomerne vynahradila. Dospel som teda k záveru, že máme dočinenia s popcornovým veľkofilmom, ódou na neo-kapitalizmus a súčasne ekvivalentom ľahko nadpriemerného filmu z dielne konkurenčného Marvelu.

Brilantná nadprirodzená detektívka, ktorá sa pohráva s diváckou vnímavosťou. Zatiaľ čo finálna úprava pôvodnej predlohy pôsobí značne zjednodušene a prispôsobene, v konečnom dôsledku prináša takmer rovnako úderné finále. Zachováva sa totiž stále nadpriemerne konštruovaný story-telling a jednotlivé postavy naberajú na kontúrach práve vďaka skvelým dabérom a miestami mrazivému soundtracku. Takto prispôsobené pandemónium tak diváka prirodzene zhltne a od prvej až po poslednú dvanástu epizódu ho nenechá odtrhnúť pohľad od diania. Adaptácia samozrejme nie je bezchybná. Čerpanie z predlohy istým spôsobom viacnásobne zviditeľňuje hlavného vinníka. Nakoľko je spracovanie omnoho strohejšie a dynamickejšie, ostatní podozriví dostávajú príliš málo priestoru nato, aby sme o nich vôbec mohli uvažovať ako o vrahoch. Ohľadom samotného adaptovania by som sa rovnako vrátil k úlohe Airi, ktorá sa mala pôvodne postarať o návrat spomienok, ale pre dĺžkové účely bola odsunutá na druhú koľaj. Tu si už nie som celkom vedomý poškodenia zápletky, nakoľko finále autori zvládli bravúrne, len neisto teda porovnávam pôvodné a alternatívne. Napokon predsa len ide o niečo, čo v anime svete nemá obdobu ani ekvivalent. Konzistentné a súčasne autentické pohrávanie sa s diváckou mysľou.