HDeer

Nadčasové dielo, škandalózne uchopujúce motív vzťahu medzi sluhom a pánom. Zabudnite však na Phyleasa Fogga s Passepartoutom, či Brucea Wayna spolu s Alfrédom. Na vzťahu našich dvoch hlavných postáv si totiž divák veľmi skoro povšimne niečo, čo ešte nevidel. Samotná skutočnosť dramatického vývoja kamerových liniek, ktoré postupne akoby ožívali a menia svoju pôvodnú trajektóriu na základe charakteru situácie by sa dala prirovnať k plynulej zmene v chovaní jednotlivých postáv, Samotné násobenie dôkladne tkaného napätia v dome sa preháňa pestrou škálou udalostí, ktoré hraničia s úbohosťou, šialenstvom, či dokonca absurditou, ktorá výrazne spochybňuje reťazec nastavenej hegemónie. Za zlomový okamih považujem práve Susaninu otázku: "Čo chcete od tohto domu?" načo Barett odpovedá: "Som iba sluha." Navzdory tomu, že záver, ku akému sa film nezastaviteľne ženie nie je napokon nijakým prekvapením, je prevedený do tak detailnej podoby, že len sotva ponúka príležitosť pre spochybnenie. Vynikajúci herci, strih a kamera mi nedávajú na výber nič iné, než si len stiahnuť klobúk a zvolať: "Bravo!"

Shinobu Yaguchi je nepochybne talentovaný režisér, ktorý vie ako narábať s divákom. Prostredníctvom svižných, kvalitných a najmä humorných predelov buduje ideálne absurdnú zápletku nato, aby sledovateľa pohltil do deja a prinútil ho akceptovať prezentovanú absurditu. Trpezlivo a veľmi dôvtipne budovaný dej tak pochopiteľne výborne funguje zhruba až do momentu, kedy sa do štvorčlenného zoskupenia pridáva dovtedy oponujúca skupina rovesníkov. Neriešim ani tak celkom prvky dôveryhodnosti popri rýchlosti učenia sa "vodného tanca" týchto junákov. Ide skôr o akési narušenie deja, ktoré pomerne kostrbato vplýva na ďalší vývoj - či už neautentická romanca medzi predstaviteľom úvodnej štvorky a karatistkou, samoúčelný princíp neúspechu (požiar, ktorý sa odohrá práve počas noci pred predstavením) či záverečná maškaráda, ktorá je v mnohom preexponovaná (kolíše medzi znamenitými ťahmi a absolútnym gýčom). Moje výhrady sú však vo väčšine maličkosti, avšak práve kvôli nim nie som schopný udeliť plné hodnotenie. Inak som sa vynikajúco bavil.

Sakamichi no Apollon vykresľuje presne to obdobie z Murakamiho knižiek, plných neopätovaných citov, školských protestov a hlavne časov, kedy populárnej hudbe kraľovali Beatles a všade sa to hmýrilo obchodmi s nahrávkami, v ktorých pre zmenu dominovala klasická hudba a jazz. Takáto západom ovplyvnená spoločnosť pochopiteľne prináša nové elektrizujúce prvky, do už beztak veľmi vyspelej japonskej civilizácie, ktorá na zmeny reaguje veľmi pozitívne. Hudba tu slúži viac, než akýsi náučný prvok doby. Je doslova katalyzátorom vzťahu Kaorua a Sentara, ktorí sú hotovou definíciou dokonalého priateľstva. Každé ich vzplanutie, každá ich frustrácia je vyjadrovaná prostredníctvom niekoľkých akordov, či už sa jedná o mastrovské diela ako Moanin, Someday My Prince Will Come, My Favourite Things či Lullaby of Birdland. Každá časť seriálu ma v sebe niečo nové a neopakovateľné, či už je to nezvyčajný vývoj milostného trojuholníka, ktorý rozhodne zamieša karty rovnako, ako aj milostná aféra šarmantnej Yuriky, ktorá dostala jeden z naj-podmanivejších hudobných motívov v histórii anime soundtracku. Nie vždy sa však jedná o prechádzku ružovou záhradou, osudy postáv niekedy skrývajú omnoho viac bolesti, než sa na prvý pohľad môže zdať. Seriál je výzvou pre pozorného diváka - to znamená, že nezáleží na tom, či ste fanúšikom jazzu alebo nie, pokiaľ vás aspoň trochu nadchýna romanca z japonského povojnového obdobia, určite nemáte čo stratiť. Jeden z najsilnejších zážitkov, ktoré som pri anime zažil.

Tak zrejme dopadne dielo, keď dáte tvorcovi príliš veľa priestoru. Tarantino pred nás už v úvodných minútach tasí známe rozprávačské techniky nepriameho zoznamovania sa s postavami, ktoré v priebehu filmu naberú na farbách a tvaroch, avšak len máloktorá ponúkne skutočný dôvod, pre ktorý by s ním/ňou mal divák reálne sympatizovať. Takto zorchestrovanú seansu v Minnie's Habedashery tak sústavne napáda westernu príznačné, ale aktuálne veľmi nezvládnuté tempo, ktoré naberá nepatrný spád až vo chvíli, kedy Mexičan zasadne za klavír a pokúsi sa o interpretáciu Tichej noci. Skutočnosť, že film postráda akýkoľvek pokus o katarziu by som však netvrdil, nakoľko v závere som mal pocit, že naše duo Warrena spolu s Mannixom zakopalo ich rasovo neznášanlivostnú sekeru a spojilo sa za účelom väčšieho dobra. Nič to ale nemení na fakte, že okrem miestami prekvapivo vychytaných replík a hlášok sa dialógy vlečú na hranici priemerna, ako napokon môžeme označiť aj zbytočný formát jednotlivých kapitol. Celkovo sa teda jedná o dielo mimoriadne diverzného charakteru, v ktorom sa okrem drámy a humoru mihne aj detektívny žáner, čo koniec koncov skvele zvýrazňuje aj Morriconeho sprievod (ktorý filmu doslova pridal jednu hviezdičku), avšak ani jedna z jeho vlastností neospravedlňuje nepomer trpezlivého tkania zápletky s takmer bleskovým rozuzlením, ktoré zrejme väčšina komentuje slovami “Je to predsa Tarantino!“. Keď je to Tarantino, nech teda dofrasa nepodlieza latku a robí veci tak ako Tarantino.

Hunter x Hunter (2011) by sme mohli označil za vrchol anime tvorby. Už pri čítaní predlohy mi bolo jasné, že animovaná verzia by materiálu mimoriadne prospela najmä kvôli rozsiahlym vysvetleniam jednotlivých taktík a schopností, ktoré mnohokrát zaberajú celé strany a uberajú tak istej dynamickosti deja. Anime sa s týmto problémom v mange vysporadúva priam bravúrne, keď okrem epických sekvencií nadpozemského soundtracku Yoshihisu Hirana aplikuje postavu rozprávača, ktorý interpretuje širokú škálu fenoménov od jednotlivých schopností až po aktuálne rozpoloženie postáv. Tu by sme sa mohli pozastaviť a vzdať hold neuveriteľne prepracovanému svetu Yoshihira Togashiho, ktorý ani po tristo kapitolách stále neprestáva očarovať. Ak by som mal vybrať najlepšie obdobie (arc), zrejme by som sa priklonil k väčšine a teda ukázal na Chimera Ant Arc, kedy okrem hŕby zvratov, taktických metód a predstavenia hádam najobávanejších schopností vo svete Hunter x Hunter sú predstavované témy ako hegemónia potravinového reťazca (Keď sa Meruem pýta ľudských tanečníc prosiacich o milosť, či aj oni ušetria kravu alebo prasa, keď prosia aby boli ušetrené), filozofia vládnutia (Meruem sa pýta Poufa prečo niktoš bez schopností vyhlasuje, že je kráľ a Pouf mu odpovedá, že toto je bežné fungovanie ľudského sveta), alebo napokon samotná otázka, kto je horší: ľudia alebo mravce? alebo sú zákerní a bezcitní ľudia vôbec ľuďmi? Týmto by som však nechcel zhadzovať žiadne z predošlých období. Každé jedno má totiž pre príbeh individuálny význam a vždy je nadštandardným dobrodružstvom. Pokiaľ svoju pozornosť upriamime na jednotlivé postavy seriálu, máme možnosť nájsť jedny z najzaujímavejších charakterov v anime vôbec, ktoré konajú na základe logiky, inštinktu, či vlastného presvedčenia, ktoré je mnohokrát odôvodnené oveľa šľachetnejším úmyslom, než sme si mohli myslieť. Otázkou ale naďalej ostáva, ako je niekto vôbec schopný zachovať stanovenú úroveň po dobu sto štyridsiatich deviatich epizód a vložiť do nej dovolím si tvrdiť viac, než samotný tvorca predlohy? Navzdory tomu, že nepoznám odpoveď, štúdiu Madhouse sa to v oboch prípadoch nepochybne podarilo.

One-Punch Man spája koncept akčnosti a humoru ako ešte nikdy predtým. Kým každý hrdina bežného akčného shonenu stretáva na ceste za svojím cieľom rovno niekoľko prekážok a jeho limit je už vopred stanovený autorom, Saitama, alebo inakšie - predstaviteľ jedno-úderného muža nepozná slovo prekážka ani limit. Skúsenému divákovi by sa tak mohlo zdať, že jednoducho stavaný epizodický model (problém - päsť - happy end) po niekoľkých úvodných častiach začne nudiť, avšak postupným predstavovaním absurdného, navonok povrchného (avšak vo vnútri mimoriadne komplexného) sveta, zloženého z miest podľa názvov abecedy a jeho jednotlivých peripetií nám autori doslova ukazujú recept na konzistentnosť. Sledovať tak pravdepodobne najvyspelejší animačný potenciál na trhu, ako aj samotnú nadštandardnú oddanosť zamestnancov štúdia Madhouse, vynikajúco zvládnutý voice casting, charaktery (hrdinovia aj záporáci) či napokon samotný opening, ktorý ma nikto neprinúti pretočiť ani za nič prináša jednu z naj-šťavnatejších kombinácií v anime histórií. Nesmiem vynechať ani nadčasovú humornú stránku, ktorá ma mnohokrát rozosmiala aj napriek tomu, že som už gagy poznal z predlohy. One-Punch Man je nepochybne povinnosťou každého skalného fanúšika anime seriálov a zároveň záležitosť, ktorú by ste len sotva chceli prehliadnuť.

J.C.Staff po kúskoch ako Dungeon ni deai wo motomeru no wa machigatteiru no darō ka? alebo Shokugeki no Sōma opäť potvrdzuje svoju silnejúcu pozíciu v anime priemysle. Vydarene uchopená manga Akiru Hinamota rúca známe stereotypy žánru ecchi a popri vydarenej humornej stránke prekvapivo neopomína ani serióznosť. Mal som pocit, že nastolená latka bola v neskorších častiach tak trochu podliezaná, či už prehnanosťou okolo Andrehovho masochizmu, niekoľko nepotrebných replík, alebo príliš vyostreným vyvrcholením medzi Kyoshim a Hanou. Žiadny z nedostatkov však v konečnom dôsledku nedokázal seriál poškodiť natoľko, aby ma pripravil o moje nadšenie.

Už od začiatku sledovania mi bolo jasné, že Gangsta nie je tak celkom mojou šálkou kávy. Nemyslím teraz žáner, ten koniec koncov zbožňujem. Jedná sa skôr o až príliš kultové spracovanie, s veľmi pomalým rozvojom postáv. Výhrady, ne-výhrady, prvých päť epizód ma ohromilo. Mohla za to hlavne vynikajúca animácia, dialógy a soundtrack. Tu ale prišiel moment, kedy príbeh takmer zastavil a než sa znovu pohol, bolo jasné, že nestihne zodpovedať ani polovicu z otázok, ktoré vyvolal. Napokon, to muselo byť štúdiu Manglobe očividným už od samého začiatku, nakoľko všetci boli zoznámení s blížiacim sa bankrotom. Takto tu máme iba hŕbu psychopatických charakterov, nevysvetliteľný chaos a na záver nešťastne uzavretý príbeh, ktorý vôbec uzavreto nepôsobí. Obrovská škoda, do projektu som dával omnoho väčšie nádeje. Btw. Seriál má vynikajúci opening, ktorý som ani jeden krát nepreskočil.

Overlorda som mal vyhliadnutého už od vyhlásenia, že bude spracovaný do animovanej podoby. Ako znalec predlohy môžem iba vynachváliť producentov a štúdio Madhouse za guráž a dôveru do niečoho takého investovať. Napokon, ako už bolo spomenuté, máme kopu identických počinov (SAO, prípadne Log Horizon), avšak pokiaľ nie ste len povrchnými divákmi, už v úvode pochopíte, že v prípade Overlorda sa predsa len jedná o niečo temnejšie, krvavejšie a hlavne kvalitnejšie. Kým ostatné konkurujúce seriály sa spoliehajú na plytkú dejovú líniu a príbeh tvorený takmer za pochodu, Overlord disponuje vysokou dávkou logiky a prepracovanosti, ktorá pochopiteľne zvyšuje na hodnovernosti jednotlivých udalostí. Čo sa týka adaptačnej presnosti, štúdio Madhouse ostalo viditeľne verné predlohe. Udalosti sú pozmenené iba občas a zakaždým primerane nato, aby príbehu nijak neublížili. Tu sa však zároveň dostávame ku jedinému problému, ktorý sa mi počas sledovania podarilo objaviť. Je ním uponáhľanosť. Zachytiť tri knihy do trinástich epizód očividne nie je ľahkým poslaním, no pokiaľ je to dôrazne cítiť(a to miestami rozhodne bolo), zrejme by bolo predsa len lepším rozšíriť množstvo častí. Rozšíriť by bolo potrebné obzvlášť finálny súboj, ktorý nám bol naservírovaný značne ochudobnene. Zohľadňujúc celkovú stavbu seriálu je to ale skôr drobný prehrešok a priznám sa, tak, ako som sledoval Overlorda som azda nesledoval žiadne iné anime, nehovoriac o množstve restov, ktoré si úspešne prenášam z roka na rok. Pokiaľ ste do hier a máte radi dark-fantasy, tento seriál bude určite vhodnou voľbou aj pre vás.

Disney opäť vsadilo na tradičný koncept hravých farieb a charakterov, vyvážený nevýraznou protistranou zla, v tomto ohľade prevažne vyobrazenou, prostredníctvom strachu a emociálnej nestability. Podobne ako Tangled, príbeh je podobne predvídateľný a osvedčené zásahy nebodujú ani zďaleka tak, ako by mali. Čo sa však týka hudobnej stránky, pokročilej animácie, alebo jemného a miestami veľmi vydareného humoru, Frozen suverénne odmieta akékoľvek zanedbanie a niekedy dokonca láme stereotypy (Sven a Olaf). V konečnom dôsledku môžem len spokojne potvrdiť, že dnešná animovaná tvorba má nepochybne stále niečo do seba, a pokiaľ budú takéto práce považované za štandard, nie je sa čoho obávať.