HDeer

Amazing Spiderman 2 si plní svoju funkciu nasledovateľa, zatiaľ čo jakživ nevypĺňa svoju funkciu dôstojného pokračovania ako-tak vydareného prvého dielu. Dosadením rovno dvojice antipatických antagonistov len sotva prináša napätie do plytkého deja, ktorý koluje iba okolo bežných, banálnych problémov nášho milovaného Spideyho. Kým, v prvom dieli sa jeho zoskupenie s Emmou Stone dalo ako tak zniesť, tentokrát pôsobia násilne a neprirodzene, čo snímku ponára ešte hlbšie, než sa prvotne nachádzala. Kiež by nevystrihli ten súboj s nosorožcom na konci.

Jazda s posádkou Cowboy Bebop sa môže zdať miestami pomerne netradičnou. Nevyrovnaný švihák Spike miestami pôsobí až príliš flegmaticky nato, koľko si toho prežil, bývalý detektív Jet zas naopak vyrovnáva narušenú zodpovednosť, ktorú tak zúfalo postráda zvyšok jeho spolucestujúcich, prefíkaná Faye vymýšľa neustále nové triky ako zbohatnúť a zároveň sa spoznať svoju minulosť, geniálny Ed sa často nabúrava do prísne strážených databáz, čím sa zároveň snaží nájsť niekoho spriazneného, kým chudák Ein proti svojej vôli opäť prichádza o svoju večeru. Takým je spoločný let s členmi tejto neobyčajnej partie. Ako mínus by sa dal zrejme považovať fakt, že príbeh zo dňa na diel dôsledne nenadväzuje, lenže pri pohľade na kvalitu jednotlivých dielov (sessions) je nezmyselným narážať na celkovú konzistentnosť tohto seriálu. Prekvapilo ma však istým spôsobom jeho náhle ukončenie - vedel by som si totiž predstaviť ešte niekoľko skvelých dobrodružstiev. Sprevádzajúci hudobný podtón rovnako dosahuje veľmi vysokú úroveň, netrúfam si ju zaradiť ako najlepšiu, ale určite patrí k lepší kúskom, ktoré v anime veľmi ľahko prehliadnuť.

Sledujúc ako na facebooku pravidelne pribúdajú nové príspevky od oficiálneho fanpagu Mentalistu, ktorý sa už pýši hádam šiestou sériou sa zvyknem pýtať, prečo vlastne mám tento seriál stále medzi obľúbenými. Napokon, nie som si istý, či som dopozeral vôbec prvú sériu. V prípade životnej role Simona Bakera nemám mnoho výhrad, lenže pokiaľ prejdem na hodnotenie vyšetrovateľského tímu, ktorý ho v každej epizóde sprevádza, mám pocit, že len ťažko budem hľadať nejaký aspekt, ktorý by ma prinútil spozornieť a zároveň začať to brať vážne. Ešte horšie vnímam fakt, že po vynikajúcej prvej epizóde už seriál akoby nemal viac čo ponúknuť, Janova história aj keď zaujímavá, sa aj s Red Johnom (s výnimkou niekoľkých zmienok) akoby uzavrie a divákom ostávajú iba repetitívne postupy, ktoré z času na čas pobavia, ale v rámci dlhodobého hľadiska sa stávajú čoraz viac predvídateľnými. Veľká škoda, že tak charizmatickej postavy sa nechopil znamenitejší scenárista v spolupráci s nejakým schopným režisérom.

Interstellar je dôkazom, že kvalitné sci-fi si vystačí aj bez prevahy vizuálnych efektov. Precízne uchopenie sa zväčša fyzicky podloženého materiálu drví doterajšiu konkurenciu a prináša niečo úplne nové, o čom sme doposiaľ v kinematografií nemali ani tušenia. Nolan využíva motív času vskutku famózne - doslova až do jeho krajnosti, prinášajúc nielen prudké emócie z istej bezmocnosti, ktorú postavy pociťujú, ale i vlnu zamyslení, nad životom ako takým, či všedným fenoménom starnutia. Vždy som bol názoru, že film, ktorý vás prinúti premýšľať znamená správnosť konania jeho tvorcov. Zdá sa, že to môžem iba opäť potvrdiť.

Akame ga Kill je seriál, naplnený sklamaním. Nehovorím teraz o cintoríne obľúbených charakterov, skôr o nevyužitom potenciáli celkového konceptu. Treba totiž brať do úvahy celkovú uponáhľanosť seriálu, ktorá ponúka doslova minimum priestoru, aby sme lepšie spoznali psychológiu jednotlivých postáv. Tu sa ale dostávame k ďalšej prekážke. Aj napriek mnohým oprávneným sťažnostiam, ohľadom Takahirovej neschopnosti poriadneho začlenenia postavy Akame, stále by som to ale označil iba za drobný prehrešok, ktorý napokon seriálová adaptácia iba poslušne prevzala od svojej predlohy. Ak však vezmeme do úvahy epizodický úpadok, ktorý nastáva sedemnástou epizódou, sklamanie je rozhodne na mieste, nakoľko už beztak ukrátený príbeh čoraz viac vynecháva podstatné fakty, preskakujúc dokonca celé obdobie, trvajúce desať kapitol. Takto utvorená zlátanina napokon neguje všetky vopred stanovené kvality, vytvárajúc násilný, sotva uspokojivý záver. Zrejme jediná vec, ktorá sa seriálu podarila, je Iwasakiho soundtrack, ktorý vrele odporúčam k vypočutiu.

Nespochybňujem autoritu ani sex appeal losangeleských policajtov, lenže v tak prehnanej miere, ako je vyobrazovaná v tejto snímke, pôsobí viac ako náborový nástroj na policajnú akadémiu, než ako bežná komédia, pri ktorej sa aj občas zasmejete. Aby som filmu nekrivdil, má aj svetlé momenty, no tie končia okamžite, akonáhle ústredná dvojica natrafí na troch civilistov, fajčiacich trávu, ktorá zjavne pôsobí ako priestupok, avšak narozdiel od väčšiny sveta, v kalifornií je známe, že je dekriminalizovaná. Ostatné žartíky už potom neprekročujú komediálny priemer, tak jedno dve suché zasmiatia za pätnásť minút. Hviezdičku za nápad.

Problém Ao Haru Ride spočíva najmä v nedostatočne premyslenej dejovej línií, ktorá sa značne triešti už v priebehu prvej epizódy. Príbeh nemá takmer žiadnu postupnosť, čo sa pochopiteľne podpíše na divákovej trpezlivosti. Nepomôže ani zaujímavý watercolourový štýl vizuálu, či drobná iskra potenciálu v Futabiných vnútorných monológoch, rovnako ako znamenitá hudba, sprevádzajúca pomyselne emotívne situácie. Myslím, že už od začiatku je všetkým jasné, ako tento seriál dopadne, preto, pokiaľ máte dostatok času a trpezlivosti, kľudne sa do toho dajte, ja radšej uprednostním niečo iné.

Krátke a povrchné spracovanie znamenitej predlohy. Kým manga sa viac sústreďuje na komplexnejší obraz ghoulmi zamoreného Tokya, anime sa po celý svoj čas iba pohráva sa akousi protagonistovou prvotnou dilemou, ktorá sa neskoršie javí ako nepodstatná. Príbeh pôsobí zlepene, postavy dostávajú iba štipku pôvodného priestoru a aj naj-poslednejšiu radosť v podobe ako-tak stráviteľných súbojov nám kazí nie veľmi nenápadná cenzúra. Aj napriek tomu, že patrím medzi viac medzi sklamaných, než nadšených fanúšikov a mnohé z výhrad voči seriálu úplne chápem, stále si ho dovoľujem označiť za ľahký nad-priemer. V istej miere za to môže hlavne vydarený vizuál a hudobná stránka seriálu. Škoda len toho premrhaného potenciálu.

Mám trochu výhrady ohľadom prispôsobivej veľkosti palice, no zdá sa, že v rámci ideológie „Neser ženu, inak prebudíš to najhoršie zo všetkých monštier!“ film funguje celkom presne. Na nič sa nehrajúca melódia, ktorá príbeh svedomite sprevádza taktiež pridá na dojme. Určite jeden z lepších slovenských krátkometrážnych filmov.

Prekvapilo ma, že miesto zvyčajného Tokya je príbeh netradične zaradený do poetického Talianska. To sa podarilo i veľmi priaznivému typu rozprávania, cez ktoré počas trinástich častí seriálu sledujeme osudy na prvý pohľad nevinných dievčatiek (hlavne Henrietta), často-krát sa stretávajúc s nevľúdnym zaobchádzaním a krutosťou sveta. Ich dokonale vykreslené osobnosti veľmi pripomínajú rozmanitú hrsť bežných charakterov zo života, vďaka čomu ich emócie, vrátane komplexných pohľadov na svet naozaj prenikajú pod kožu diváka. Navzdory tomu, že ma spočiatku mrzela akási epizodickosť, vďaka ktorej na seba jednotlivé diely seriálu nadväzovali iba zľahka, postupom času som ju bol schopným akceptovať - miestami dokonca prijať za nevyhnutnú. Z toho všetkého sa vyníma ešte neprekonateľná úvodná pieseň, ktorá vás svojou pohodou rada navnadí na tento neopakovateľný klenot spomedzi anime seriálov.