HDeer

Chybou Kuroko no Basket je najmä akási tuctovosť charakterov. Nedostatočná grafická rozmanitosť (samozrejme to neplatí na Kagamiho, Kuroka, trénerky Riko a reprezentantov zázračnej generácie) tak často spôsobí, že jednoducho zabudnete o koho sa vlastne jedná a tak vám trvá zorientovať sa o niečo dlhšie, ako to býva v ostatných seriáloch. Spomínané postavy si však mnohokrát dokážu vystačiť i samé, doplnené vynikajúcou gradáciou, ktorá miestami naozaj navnadí. Celé to vylepšuje ešte akási prietrž výziev, ktorá je postupne odhaľovaná a my máme možnosť postupne spoznávať jednotlivé zázračné schopnosti, vrátane vývoja na prvý pohľad celkom obyčajného Kuroka, ktorý okrem svojej obdivuhodnej komplexnosti disponuje i bezkonkurenčnými schopnosťami, ktoré len ťažko nájdete v inom týme. V rámci možností veľmi podarené športové anime.

Neskutočne premrhaný potenciál. Kým prvé epizódy presvedčujú o opaku a dávajú zrejme tie najlepšie možné argumenty aby ste s Noragamim ostali, zvyšné utvrdzujú už dobre známu ideu, že známy koncept troch hlavných postáv sa nemusí vždy vyplatiť, najmä pokiaľ medzi nimi takmer nedochádza ku žiadnemu vývoju. Aj napriek tomu, že seriál ma mnohokrát rozosmial svojím typickým humorom a animácia je v rámci možností na vysokej úrovni, sklamala ma akási odfláknutá strana temnoty, vrátane úplného vytlačenia poriadnej záporačky akýmsi niktošom, ohľadom ktorého sme prvých deväť epizód ani len nemali potuchy. Rušil ma aj ten neustále opakovaný motív Yatovho adventu, ktorý si neodpustil ani pri jednom z jeho súbojov. Pokiaľ ste však fanúšikovia mytológie a baví vás boj so zlými duchmi, myslím, že tento seriál je vám ako uliaty a nesklame vás tak ako sklamal mňa.

Priznám sa než som sa odhodlal nazrieť do seriálu Free! - Iwatobi Swim Club mal som mierne obavy ohľadom jeho celkovej výstavby, nakoľko plavecké súťaže jednoducho nestačia na to, aby pokryli celú zápletku série. Našťastie seriál toho ponúka omnoho viac, než človek vôbec dokáže čakať. V prvom rade je to nenahraditeľné vykreslenie slobody v podobe plávania, ktorá z postáv doslova srší a my tak aj keď len plytko máme možnosť uzrieť kúsok z ich psychológie. Daný obraz dotvárajú rozmanité skúsenosti úvodnej štvorice ako napríklad ich výlet na neďaleké ostrovy s cieľom zdokonaliť sa plávaním cez oceán. Narozdiel od iných športových seriálov, každá postava je úplne odlišná preto divákovi nerobí žiadny problém si ich dokonale zapamätať. V druhom rade ide o komplexný vzťah medzi Harukom, Makotom, Nagisou a ich odvekým priateľom a spoluplavcom Rinom, ktorý sa postupom kompletne odhaľuje až po dlho očakávané finále, kde sa napokon ukáže, že nebol vôbec zbytočným ako si mnohí mohli myslieť. Všetko nakoniec vyzdvihuje nádherná, pestrofarebná animácia, ktorá môj názor ešte viac ovplyvnila. Nech sa však akokoľvek snažím, päť hviezd z toho jednoducho vykúzliť nedokážem. V hlave mi totiž stále leží isté znepokojenie, ktoré ma prenasleduje hádam už od prvých epizód. Ide skôr o zdanie, že kvôli deficitu ženských postáv začali tvorcovia ovplyvňovať hlavné postavy tak, že reagujú tak ako reagujú. Práve kvôli tomu zo vzájomných reakcií/konfrontácií plynie akýsi zvláštny, neprirodzený pocit a postavy aj keď by som dal ruku do ohňa za to, že sú úplne normálne, miestami pôsobia naozaj homosexuálne. Pokiaľ by sa jednalo o výnimku, možno som ešte schopný to akceptovať, lenže nakoľko tým trpí väčšina interakcií, považujem to za značný prešľap, bez ktorého by si seriál istotne hravo vystačil.

Obdivujem Mijazakiho, že sa odhodlal na tak nesfilmovateľný materiál, z ktorého nediváckosťou len tak práši. Zatiaľ čo úvodné, vizionárske preludy vrátane Jirovej mladosti a osudného Tokijského zemetrasenia prekypujú dynamickosťou, tempo potom náhle upadne do akejsi kómy, v ktorej nech akokoľvek hľadáte zdanlivé faktory záživnosti, nikdy sa vám to naozaj nepodarí. Svoje o tom vie aj následná stopáž v rozpoltenom podaní dôležitých prvých pokusov a nedôležitých románikov s Jirovou coup de foudre. Tak aj napriek faktu , že napokon do seba všetko zapadne a odrazu to dáva zmysel, či prítomnosti opäť nie inak, než úklonne skomponovaného soundtracku Joeho Hisaišiho - tentokrát s talianskym nádychom. nedokážem sa ubrániť pocitu, že týchto 126 minút strávených v najnovšej podobe štúdia Ghibli jednoducho postrádalo precítenie, na ktoré som pri jeho filmoch zvyknutým.

Ďalšie dielo autora Toki wo kakeru shōjo, ktoré rozhodne prevyšuje vopred nastavenú latku spôsobom, aký by nik nečakal. Táto na nič sa nehrajúca fantasy, šikovne a realisticky zasadená do súčasnosti vytvára ideálny obraz ťažkého údelu úlohy matky, ktorá sa doslova rozdáva iba pre svetlú budúcnosť svojich detí. Prekvapivo nenaivné, hravé i dramatické, sprevádzané perfektným hudobným sprievodom a najmä zahalené, do jedného z najkrajších vizuálov - je vidieť, že si s tým animátori dali kus práce. Neostáva mi nič iné, než vám toto dielo odporučiť aj so skonštatovaním, že Okami Kodomo je jednoducho nenahraditeľným zážitkom, ktorý nebudete ľutovať.

Pri zdanlivom bilancovaní z hľadiska najlepších animovaných filmom figuruje štúdio Ghibli veľmi často, avšak v týchto výberoch sa objavujú zväčša diela po taktovkou Mijazakiho. Je pravdou, že jeho tvorba je v porovnaní s Grave of the Fireflies doslova neporovnateľnou najmä pre istú dávku nadľahčenia či naivity, no je celkom nespravodlivé, aby tak majstrovské dielo zapadlo prachom práve kvôli žánru, ktorý tak precízne nasleduje. Doposiaľ sa mi ešte nepodarilo zažiť silnejší protivojnový zážitok, alebo priam nenávistnú nechuť k spoločnosti, ktorá bezcitne a sebecky odvrhne kohokoľvek, kto sa im javí na príťaž. Atmosféru dotvárajú emotívne skladby, ktoré mnohokrát preniknú hlbšie, než divák očakáva a tak sa na mnohých miestach prirodzene bráni slzám. Vlastne sa už ani nečudujem, prečo po projekcii tohto filmu tasili Totora, zrejme v rámci toho dňa musela byť tá najpríjemnejšia okolnosť. Každopádne, veľká poklona a klobúk dolu za tak bezkonkurenčný kúsok.

Film presne tak zbytočný ako aj jeho predchodca - jediný jeho význam ešte ako tak vynahrádza budúce zakomponovanie do zostavy avengerov. Výhodu tzv. „presunu do súčasnosti“ veľmi rýchlo sfúkne akýsi side-story fenomén, ktorý do deja zapája všetky postavy naokolo a Kapitán je tak opäť len akýsi harcovník do partie. Hlášky, vtipy, či násilná chémia medzi Capom a Widow sa mnohokrát zdajú byť dostatočne nevyužité a aj napriek tomu, že občas pobavia, nestačí to nato aby udržali už beztak rozvláčené tempo. Ohľadom akcie môžem byť len pozitívnym, avšak kto by to neočakával od snímky s takmer dvesto miliónovým rozpočtom? Pravdupovediac, bol som veľmi sklamaným. Myslím, že úkladnú zradu S.H.I.E.L.D.u si mohli nechať pre lepšiu príležitosť.

V rámci žánru bezkonkurenčne jedna z najlepších akcií vôbec. Gareth Evans nás so svojím smiešnym rozpočtom ponára do temnôt indonézkej metropoly plnej úchvatne naaranžovaných interiérov, autentickej atmosféry, páchnucej po krvi a vnútornostiach, vrátane elitných bojovníkov, ktorí doslova určujú, kto je pánom ulice. Aj napriek neodkladnému pocitu, že priebehy jednotlivých súbojov už zrejme až tak neodpovedali súčasnosti, nakoľko vo filme sa objaví minimum strelných zbraní, uznávam však, že to slúži svojmu účelu a hlavne vďaka tomu tu je toľko nenahraditeľných súbojov, vyzdobených dokonalou choreografiou, lietajúcimi úlomkami z dennodenne využívaných vecí a primeraným množstvom krvi. Soundtrack, sprevádzajúci bežné, či rozhodujúce momenty taktiež veľmi solídny.

V porovnaní s prvou, celkom nevyjasnenou sériou sa v tomto prípade jedná o absolútny masterpiece. Celá psychológia predošlého vývoja je rozvinutá do absolútne prepracovanej formy, nebojácne sa zamerajúc i na kritiku medziľudských vzťahov medzi mocnosťami, či špinavej vnútornej politiky majordómskych oligarchov. Seriál doslova chrli zvraty, vďaka ktorým sa taktiež pomerne rýchlo dozvedáme udalosti po ukončení prvej série, vrátane doposiaľ nevysvetlených okolností ohľadom smrti Lelouchovej matky, cisárovnej Marianny. Bolo doslova neskutočne záživným sledovať, ako Lelouchova charizma kradne vietor z plachiet každému z jeho súperov a aj napriek tomu, že miestami narazí na neriešiteľný problém, vďaka svojmu geniálnemu intelektu vždy dosiahne skvelú nahrádzajúcu alternatívu. Seriál tak dopĺňa nedostatky svojho predchodcu a nekompromisne sa zaraďuje medzi ťažkú klasiku žánru anime. Ešte stále som trochu vykoľajený aj zo sound-tracku, ktorý ho tak súdržne sprevádzal. Tiež ďalší neskutočný zážitok!

Perfektne napísaný seriál s nevídaným počtom obdivuhodných postáv, ktorý sa nebojí pritlačiť na nejednu divácku emóciu. Pridáva sa vydarený soundtrack, neobvyklé zvraty či neuveriteľná charizma protagonistu/antagonistu, ktorý je azda v najlepšej možnej podobe od čias Yagamiho Lighta z Deathnotu, alebo Daiju Monotobeho ešte z novely Eden of the East. Aj keď sa zdá, že divák má všetko, po čom kedy túžil (veľmi rozvážne volené flashbacky, fillery nenudia), nájdu sa však veci, voči ktorým mám výhrady. Prvý problém vidím v nastolenej ideológií daného seriálu. Spočiatku buduje akýsi námet zrodu hrdinu, ktorý spasí celý svet, zosadzujúc mocných a pozdvihujúc slabých, no v necelej polovici sa odrazu od toho odpúšťa, koncentrujúc sa na Lelouchovu nenávisť a sebectvo, čo absolútne ničí všetky divákove ideály. Nejde mi ani tak o samotný princíp, že moc, v podobe Geassu je zradnou, ide mi skôr o to, že Lelouchov charakter bol od počiatku budovaný, síce ako prchký a pomstychtivý, lenže taktiež aj empatický a racionálny. Preto sa vo mne črtá otázka: Kto je teda hlavné zlo? Lelouch/Zero alebo jeho otec, Charles de Brittania? Chcel by som sa hlavne spýtať, kto produkuje takéto typy hrdinov, koho tak veľmi baví, keď hlavné postavy prehrávajú a napokon, aké z toho vlastne plynie ponaučenie? Moja druhá výhrada sa týka zbytočnosti zopár charakterov, ktoré sa nijako nepodieľajú na vývoji deja ako je napríklad netykavka Nina.