mm13

Komiksová adaptácia, ktorá neprestala byť "komiksovou", no ani sa tým nenechala spútať a primiešava príbuzné žánre aj vlastné pohľady s nebývalým sebavedomím a istotou. Dokonalosť sama, veríte, že lepšie to byť nemohlo. Najzaslúženejší úspech za posledné roky. Nolan Forever!

Ostrov je silná dávka poézie, žiada si otvorenú myseľ, ochotnú neustále prehodnocovať, nechať sa viesť i vrátiť na začiatok a opäť to skúsiť inakadiaľ a to všetko, nech sa páči, už pri prvom sledovaní, pretože áno, je čas si triediť myšlienky. Ale úplne najlepšie je možno neriešiť nič, iba si dušu aj telo ukolísavať vlnením vodnej hladiny, nechať sa vzápätí strhávať záchvatmi ukrutnej bolesti, tíšiť ju inou bolesťou alebo kratučkým šťastím a slasťou ...a celý ten čas tušiť či vedieť, že tam niekde dole nás čaká bezhlasná, temná a chladná hlbina. Ostrov, muž, Žena... všetko! [100%]

Komédia je to príjemná, neuráža, ale ani extra nenadchýňa... Gérard Depardieu však neskutočne šokuje. Pokiaľ si to ešte niekedy pozriem, tak len kvôli nemu - aby som sa presvedčil, že sa mi nezdalo. Komik, akého aby človek pohľadal.

Nemá to síce ten pravý nosný nápad, chýba tomu silnejšia pointa, natočené je to však pekne, odtrhnúť som sa nedokázal. Niektoré momenty dávajú tušiť, že za týmto dielom stojí zručný vizionár, schopný vyjadrovať sa po svojom a stále dostatočne zrozumiteľne. Je toho Bessona škoda, toť svätá pravda!

Čosi tak bizarné a bezprostredné zároveň som ešte nevidel. Hlavne je to skvele napísané, svojrázne postavičky tu majú svoje miesto, súvisia s príbehom hlbšie, než len epizodicky (ako býva v podobných filmoch smutným zvykom). Naviac sa postoje k nim v priebehu deja menia, raz vás prepadne ľútosť a následne im ich neslávny koniec prajete. Žiadna čierno-biela optika a to ani v prípade dvojice hlavných postáv, ktoré síce majú v srdciach jasno, drobné prehrešky či zaváhania sa však nevyhýbajú ani im. Milé. A aj keď nie každá línia rozkošateného príbehu našla svoje naplnenie, je Mesto stratených detí jedným z najvydarenejších výletov na poli DOBRODRUŽNÝCH fantazijných žánrov - funguje ako rodinné fantasy, má to "dorotkovsko-alenkovské" momenty a neuráža ani ako pravé scifko (dokonca kto chce, môže si vziať do jednej ruky Freuda a druhej Junga a zmotať hlbinný psychologicko-mytologický výklad, ale nie o tom to asi bude)... Skrátka unikátny mix, ak máte popri Jeunetovi radi aj Proyasa a Burtona, neváhajte ani sekundu!

Bolo by to presvedčivejšie, keby tej špinavosti, slabosti, zbabelosti a krivosti nebolo až toľko. Možno to tak chceli, možno mal niekto potrebu poriadne si odpľuvnúť, na to je to ale zase málo "undergroundové"... Hawke a Hoffman súťažia v nesympatičnosti a veruže sa na nich (ne)díva dobre. Lumet (aj vzhľadom na svoj vek a status) tiež nesklamal. Vlastne len ten koniec nemusel odísť tak do prázdna, posledná gulička jamku minula.

Hlavný problém je nevyváženosť, neujasnenosť. I keď sú jednotlivé hlavné postavy predstavované ako navýsosť ľudské a neglorifikované, tvorcovia k nim predsa len prechovávajú až príliš veľa sympatií, ktoré sú však podložené iba minimom dôvodov chápať ich počíňanie. Tiež sú niektoré vykrádačky podané takmer až surovo realisticky, iné odľahčene, ba až humorne... divák sa ťažko orientuje, stráca sa v pátraní po zámere tvorcov či prípadnej výpovedi (priateľstvo, pomsta, sociálny podtext, rodina...?), často nerozumie... no zároveň sa nedokáže odtrhnúť, zaujíma ho, ako to celé dopadne, čo z toho nakoniec bude. Dvojitý (trojitý) záver je však už len posledným dôkazom rozpačitosti zúčastenných, ich bezradnosti pri rozhodovaní, akým smerom chceli tento nesporne potenciálny príbeh viesť. Ale neľutujem, dívalo sa na to fajn!

Úplne obyčajný vojnový film. Bez akýchkoľvek inovácií, rovnako tak však aj bez zaváhaní. Ani stopy po patriotizme, bez patetizmu protivojnových póz, žiaden exkurz (zakaždým nutne aspoň z časti tendenčný) do histórie konfliktu a tej krvi je tam toľko, koľko jej má byť. Rozumej žiadne, dnes už otrepané, orgie. Tam ich poslali, tam mali plniť úlohy a rozkazy, tam väčšina z nich aj zomrela. Možno boli všetci tí vojačkovia až príliš obyčajní, príliš dobrí a k sebe kamarátski, ale tých 130 minút zbehlo ako nič, také to bolo po filmárskej stránke presvedčivé a nič iné som ani nepotreboval.

Nič tu nebolo naviac, nič nevytŕčalo. NIČ! Práve tá prísna úspornosť a presnosť - prítomné od scenára, cez herecké výkony až po samotnú réžiu - umocnili krutosť tohto snímku až na(d) mieru únosnosti. Úporná snaha a nezlomnosť si poradia so životom, nech je krutý ako len chce. Pri konfrontácii s fanatickým systémom, konštruktom z ktorého vyprchali posledné znaky ľudskosti... tam nejde uhrať ani len remízu.

Hlavne teda neviem, čo na sebe ústredná dvojica videla a našla, kedy sa "to" medzi nimi stalo a teda mi je ťažko riešiť všetko ostatné. Nápad s kľúčenkami zákazníkov tiež nie veľmi sadol - zdal sa prepísknutý, príbehy okolo nich za veľa nestáli a neviem čo za ženskú (ak je normálna) môže osloviť barman (Jude Law naviac hraje zle!), ktorý nimi až príliš žije a ich rozprávaním maskuje vlastnú prázdnotu. Rachel Weisz a David Strathairn sú vo svojej epizóde síce strhujúci, tu na diváka aspoň na chvíľu dýchne odraz skutočného života a vzťahu kde je vždy a všetko relatívne, tá záverečná ľútosť a prázdnota (tak ako sú podané) však vyznievajú skoro až gýčovito. Podobne je na tom epizóda s Natalie Portman -predvídateľné, povrchné, lacné ...sú vlastne celé tie "čučoriedkove noci". Napriek Norah Jones, hudbe, napriek super poetickej kamere, napriek tomu, že Kar-wai Wongovi nemám inak problém veriť.