TheRoller

"Fuck sake." Once je viac ako film, aj keď v ňom nehrajú herci. V jednoduchosti je krása a John Carney to veľmi dobre vie. Nikto sa nehrá na herecké výkony, pretože každý vie, že by to vyzeralo smiešne. Glen Hansard je jeden z najtalentovanejších ľudí, o ktorých som počul. Neskutočne si ho vážim za to, čo dokázal. Z absolútnej nuly, ktorá je horšia ako -273,15°C, sa dostať tam kde je dnes si vyžaduje fakt ten najväčší talent v danom obore a Glen ho má. Tento film je stelesnením dvoch, v širšom slova povedané, najdôležitejších vecí v mojom živote - lásky a hudby. Ani bez jedného si neviem život predstaviť a Once je akoby oslavou týchto pre mňa nepostrádateľných vecí. Vniká cez oči, no hlavne cez uši priamo do srdca a zadrží sa tam ako trombus. Falling Slowly je jedna z najlepších skladieb, aké poznám. Text (prvé dve linky vystihujú polovicu môjho života!), jej výstavba, bridge a refrén s tým neskutočným falzetom - čumím každýkrát (najzaslúženejší Oscar v danej kategórii vôbec). John Carney sa predviedol vo veľmi peknom svetle a ja som ešte viac natešený na Begin Again. Dve poznámky na záver: 1.) Film by si určite zaslúžil aj označenie dokumentárny - dokumentuje život v tej najkrajšej možnej ceste - život cez hudbu. 2.) Pána, ktorý robil preklad pre STV srdečne pozdravujem - rodený talent sa pozná na prvý pohľad - preložiť "I see." ako "Vidím." by som ešte sťažka rozdýchal, ale "You're welcome." ako "Ste vítaný." tak to ma rozsekalo. Takéto výplody dákeho idiota dokážu pokaziť zážitok, toto však bolo také silné, že ani pán "prekladateľ" nemal šancu. Once je proste kúzelný film, ktorý napísal sám život, aj keď ho napísal John Carney. Film, aký môže vzniknúť iba once.

"You're incredibly beautiful," je jedna z viet, ktorou Kenneth zalichotí Keire a zároveň jediná, s ktorou sa môžem v rámci tohto filmu na sto percent stotožniť. Pravidlo jedna - nikdy, ale nikdy neberte Keire jej londýnsky prízvuk krucipísek, inak to môže dopadnúť takto... Ono ten film ako celok vôbec nie je zlý a o pár mesiacov z neho bude megahit s obrovskou reklamou v niektorej našej komerčnej televízii, ale ak ma na súčasnom hollywoodskom klišé, a že ho je dosť, niečo dokáže maximálne emočne napnúť (v negatívnom zmysle), tak je to námet "my dokonalí Amíci porazíme najhorších Rusov", najlepšie na plnej čiare, v snahe ako chcú zničiť všetko dobré (teda USA). Neviem, čo ich motivuje k tomu, že dobreže nie každý druhý film sa obtiera o túto tému, možno fakt, že v reály sú pokakaní sa na Rusko pozrieť čo i len na mape, tak si fantáziu búria vo filmoch. Čo sa týka samotného filmu, ako som už spomínal, nie je to nič hrozné. Ide len o starú pesničku oháknutú dobrým castingom, spievajúc o onej nešťastnej téme, neukazujúc nič prevratné na strane jednej, no na strane druhej nič, čo by film ťahalo ku dnu alebo ho nejako degradovalo medzi podobnými filmami v danej kategórii. Je to ako keby Arctic Monkeys hrali pesničku od Justina Biebera. Boli by to tí neskutočne kúl Arctic Monkeys pri každej príležitosti, ale pesnička by bola stále od fuckin' Justina Biebera. No a Arctic Monkeys sú v našom prípade herci samozrejme - Kenneth je super ako Rus a bol by som radšej, keby Keira prejde na jeho stranu a konečne to spolu rozbijú, to by bol plot twist! Skvelý aj ako režisér...Chris Pine je ako druh vtáka živiaci sa zvyškami potravy v tlame krokodílov - neublíži, nepomôže a z času na čas máte chuť chňapnúť. Ale ako celok tiež fajn. Costnera mám rád, štandardne dobrý. Alex Turner alias najviac cool as fuck člen týchto Arctic Monkeys je pre mňa jednoznačne Keira, bez ktorej by som si k tejto x-tej variácii len ťažko hľadal cestu. S kolegyňov z Jeruzalemu je mojou najväčšou láskou a každý jeden film, v ktorom sa objaví, ma veľmi poteší, nech je už akejkoľvek kvality. Navyše, aj keď celkovou kvalitou nejde o tak dobrý film, ako iné jej kúsky (napr. The Jacket, kde jej rovnako bol odobratý jej chutnučký akcent), tak tu aspoň z môjho pohľadu dostala primerane priestoru, čo sa napríklad o spomínanom The Jacket povedať nedá. Z tohto pohľadu veľké plus, Keira really "incredibly beautiful" a viac mi vlastne ani nebolo treba...Očakávania ani veľké neboli, takže sklamanie taktiež žiadne. Ako celok príjemná oddychovka na nedeľný nenáročný večer, zrovna keď na sebe nemám tričko "Kritik roka" (koľké šťastie!), s príjemným obsadením. Ako tak píšem nezmysly, tak celkový status sa ustálil na "dobrý film, ktorý nemám problém vidieť znovu," aj napriek téme. Obsadenie tentokrát vyhralo...No dobre, Keira tento raz vyhrala. Si proste nááádherná, aj ja ťa mám rád, 4* se vším všudy, bez hanby.

Ladies first - Joan Fontaine je jednou z najlepších herečiek ako svojej doby, tak celkovo a Oscara si zaslúžila tak ako málokto. Plným právom je nezabudnuteľnou legendou pre mňa najkúzelnejšej doby filmu. No a páni - Cary Grant je tak dobrý herec, že ak by získal cenu akadémie za každú svoju rolu, stále by nebol celkom docenený. Tu to potvrdzuje a Hitchcock vytvára len pomocou neho minimálne polovicu atmosféry. Hitch by nebol plne docenený, ani keby dostáva čestných Oscarov pravidelne na každom ročníku - skutočne jeden z najväčších režisérov. Ak nie najväčší. Kto iný vás prinúti báť sa pohára mlieka? Dnes už 73 ročného pohára? Génius. Záver je aký je, vidno, že nie je Hitchcockov a to, že Grant bol v tej dobe za sladkého neberiem ako ospravedlnenie - jednak by mu záver, aký každý čakal a chcel vidieť ak nie prospel, určite neublížil a jednak by to určite zvládol na jednotku tak, ako vždy všetko. Navyše spestrenie v takomto štýle by mu podľa môjho názoru len prospelo. Podobné sklamanie zo záveru, ako pri Fincherovej Hre, a tak celkový dojem zo stovky padol. A Joan, nikdy nezabudnem... 85%

"I couldn't work so I married her." To bola noc! Zdrvujúci zážitok, po ktorom má jeden pocit, že skutočné Psycho bolo natočené až v roku 1966. Duo Taylor & Burton nezabudnuteľné a neprekonateľné!

"One pair of rats can have 15,000 descendants in a year. That may not sound good for you, but it's good for us, since the world is out to get us." Pekný súhrn histórie týchto hlodavcov, sympatické hodenie všetkej viny za mor blchám a dobré znázornenie ako sa tieto kozmopolitné svine, teda pardón, krysy, stali kozmopolitnými. Skôr poučné ako vtipné, úsmev ale nechýbal. Jedným slovom milé, aj keď nemám ani šajnu, v akom veku je niečo takáto optimálne zhliadnuť.

Po dlhom čase som dostal nutkanie na film s Jimmym Stewartom a nechcelo to kombináciu s Hitchom. Stavil som na inú klasiku - The Shop Around the Corner je svojim spôsobom kúzelný film, ktorý možno nechcene rozpráva oveľa viac ako chce povedať. Všetko okolo hlavnej linky je pekné, ale aj dosť naivné a každý predsa vie, ako to skončí. Celkovo sa mi veľmi páči, aká rodinná atmosféra je v tom obchodíku vytvorená bez toho, aby sa o tom iba hovorilo, ako v mnohých iných filmoch. Tu to bolo vážne cítiť a jediné, čo mi prekážalo bolo zasadenie deja. Budapešť je krásne mesto, krajšie ako Viedeň, Bratislava a Praha dokopy, ale takéto suché predstieranie...Súhlasím s názorom, že zasadenie deja do nejakého amerického mesta by bolo viac ako vhodné. Pre mňa vrchol filmu bol, ako sa starý osamelý pán na Štedrý deň snažil taktne niekam votrieť, zaradiť sa, nezostať sám...a ako jednotlivé časti rodiny odchádzali za skutočnými rodinami, zostal mu len cudzí chlapec a napriek všetkými rozdielmi a kontrastmi, ktoré sú medzi nimi si dokážu vzájomne dať ten najkrajší darček - mať spoločnosť a nebyť osamote. Krása.

"Haaaave you met Ted?" Predstavte si, že máte veľmi dobrého kamaráta, ktorého spoznáte na začiatku strednej školy a sprevádza vás po celý celučičký čas, až do takmer úplného konca, nikdy vás nesklame, dokáže vás pekných párkrát dojať k plaču a neskutočne rozosmiať minimálne každý raz, čo ho stretnete. Tým je pre mňa How I Met Your Mother. Priatelia mojej generácie, ktorí sa stali súčasťou môjho života, veľmi veľakrát mi pomohli a dovolím si povedať, že výrazne formovali moju osobnosť. S úsmevom si spomínam, že seriál sa mi na prvý pohľad veľmi nepáčil, pretože sa zdalo, že je to len trápna kópia zmienených Priateľov a nevedel som si predstaviť, ako to vlastne funguje. V tom čase bežala nejaká štvrtá alebo piata séria a ja som nevedel, ako môže toľko rozprávať o stretnutí ženy. Do karát nehrala ani predstava, že hneď od prvých scén bolo jasné, že seriál skončí blbou frázou "so, that's it, this is how I met your mother". Touto cestou by som chcel poďakovať jednému nemenovanému dievčaťu menom Nina, s ktorou som netrávil v tej dobe veľa času, ale za to som bol do nej viac ako nikdy predtým. A keďže som hlavným hrdinom tohto komentára ja a pre vedľajšie postavy nie je veľký priestor, spomeniem už len, že drahá Ninka sledovala tento seriál ako najatá a ja v snahe zapáčiť sa som napriek predsudkom začal konať rovnako. Dokonca som si kúpil tričko s bielou postavou Barneyho v obleku a nápisom "SUIT UP because tonight it's gonna be legen...wait for it...dary!". Výsledok bol, že darling si tričko raz všimla a zasmiala sa na ňom, kým ja som sa frajersky díval iným smerom predstierajúc, že to nevidím. Dnes na "How I met How I met your mother" spomínam so širokým úsmevom a keďže s genetikou po fyziologickej stránke nie sme veľkí kamaráti, tričko stále nosím a aj keď z iného dôvodu, som naň veľmi hrdý. Rovnako úsmevné je, že kým som to dievča predtým stretával zriedka, momentálne mám s ňou takmer všetky hodiny každý deň a nijako ma neberie. Aj to je jeden z príbehov, ktoré píše život a HIMYM obsahuje podobného materiálu na tony. Veselo i vážne, presne tak ako to chodí. Veľa sa hovorilo a úpadku kvality seriálu, ale mne to bolo vždy jedno - naparil by som mu 100% aj keby to ťahajú na 18 sérii, pretože ak si k niečomu vytvoríte taký silný vzťah, máte to radi aj keď to objektívne už nepatrí tam, kde predtým. Ja som sa dokázal rozplakať a hlavne nespočetnekrát rozosmiať aj v neskorších sériách resp. v každej časti, Marshall vs. Skittles v ôsmej sérii je moment, kedy som jedinýkrát v živote prerušil film alebo seriál - až tak som sa smial a dodnes je to moment, kedy som nasmial asi najviac v živote. Každú jednu postavu som si dokázal zamilovať a dokázal som ju pochopiť, nerobilo mi problém doslova prežívať to s nimi a ponoriť sa na 20 minút do toho sveta. To znamená, že všetci herci boli pre mňa geniálni, scenár a réžia úžasné, hudba (I'm gonna be (500 Miles)!!!) a všetky ostatné segmenty. Proste ide o seriál, ktorý hral jednu z hlavných úloh vo veľmi podstatnej časti môjho života a ja mu ďakujem za každú jednu radu, úsmev, slzu a vlastne všetko, čo mi dal. Finále som čakal také, ako som ho popísal vyššie, takže twist ma trošku zaskočil a radšej by som bral priamu cestu, no nič to nemení na celkovom dojme z tejto časti môjho života a vždy bude na poprednom mieste spomienok, ktoré budú späté so strednou školou. Už teraz sa teším na opätovné pozretie všetkých sérii a s určitosťou viem povedať, že sa tak nestane len raz. Srdcovka na celý život, najobľúbenejší seriál vôbec, jednoducho Legen...wait for it...

"Idú aj hady?" Na nové dielo Aronofskeho som sa veľmi tešil a bol to vlastne môj najočakávanejší tohtoročný film. Už od zverejnenia dátumu premiéry mi bolo jasné, že tu to bude kino alebo smrť. Vraj som ešte mladý a podobné keci, takže som šiel do kina. Prvým zlým znamením bolo, že film bol uvedený s dabingom. So slovenským dabingom...pokojne to zopakujem - slovenský dabing! Nakoniec sa to dalo prekusnúť, aj keď som mal čerstvo zaplombované dva zuby a ani to 3D nebolo najhoršie. Pocit zo samotného filmu stále neviem celkom opísať. Najpresnejšie to asi vystihne "očakávania splnil, ale ani o chlp ich neprekročil". A keďže som vlastne čakal, že očakávania budú prekročené, očakávania sa tak celkom nenaplnili. Ale že by to bolo sklamanie, to zase povedať nemôžem. Aronofsky po režijnej stránke nesklamal. Herci - skvelí; Crowe - štýlový, Connelly - cool, Hermiona - + 100 bodov pre Chrabromil, zvyšok vrátane Hopkinsa veľmi príjemní. Pre mňa osobitné kapitoly, ktoré som zámerne bližšie sledoval boli hudba a kamera. Mansell znovu predviedol svoju genialitu a v tom filme namojdušu nebol jediný tón, ktorý by tam nezapasoval ako uliaty. Najlepšie na záver ako sa hovorí - kamera - zábery ako plynul čas, vysvetlenie známej 7 dňovej metafory vzniku sveta a vlastne každý jeden záber je to najlepšie od 180° záberov z Fontány, čo Libatique predviedol a Noeho pozdvihol o niekoľko tried vyššie. Zvláštny stav, kedy aj keď mi nič nechýbalo mi aj tak niečo chýbalo. Možno to nie je téma, ktorej sa mal Aronofsky chytiť. Raz určite nestačí. Po druhom pozretí budem múdrejší a zatiaľ ruším pre mňa príznačné označenie Aronofskeho filmov z prvej vety "dielo" a zostávam pri označení "film".

Ak si mám vybrať medzi hororom a hocičím iným, beriem hocičo iné. Spánok je u mňa posledná vec, ktorá nie je "fucked up" a nemám potrebu to meniť. Chcelo to zmenu. Prišiel impulz. Insidious. Keď už horor, tak uprednostním niečo na hrane ako je Šiesty zmysel, Psycho alebo Tí druhí alebo niečo, čomu uverím. Niečo, čo ma vtiahne, celý čas sa bojím a záver spôsobí buď, že sa ďalej báť nebudem alebo že zostanem na cucky aj po skončení. Insidious išiel na to pekne, Wan je v každom prípade borec, ale jednoducho som to nezjedol. Možno je to tou črevnou chrípkou, ktorá ma postihla v maturitný týždeň a preto si netreba vyčítať, že to mnou len preletelo ako väčšina potravy za posledné obdobie. Jednoducho to prekročilo akúsi hranicu, ktorej som ochotný uveriť a báť sa v štýle "sakra, toto by sa mohlo stať aj mne". A preto som zostal "len" ako pozorovateľ, ktorý si ku koncu už hovoril, že sa toho jednoducho nebojí. Samozrejme, že som sa bál a zakaždým som sa zlakol. Vedel som však, že dnes nepôjdem spať so stiahnutým vonkajším análnym zvieračom, čo je však možno aj dobre. V mnohých prípadoch som si vedel predstaviť, že len malinký krok a zmenilo by sa to na paródiu. Najväčšiu hrôzu mi spôsobil záver v momente, keď to vyzeralo na skutočný happyend, našťastie úplne finále to pozdvihlo o pekných pár percent hore. Najväčší highlight aneb vážne ma skoro klepla pepka - scéna v kuchyni a "vykuknutie" z poza neho.

Byť sám a cítiť sa sám je obrovský rozdiel. Byť sám je z času na čas fajn, v mojom prípade bez problému aj na dlhšiu dobu. Cítiť sa sám je jeden z najhorších pocitov/stavov vôbec, či máte 20 alebo 50 rokov. Lost in Translation je dokonalou ukážkou toho, aké je to cítiť sa sám - postavené na kontrastoch (muž - žena, starnúci - mladá, dlho ženatý, s deťmi - krátko vydatá, bezdetná,...) nám to Sofča prostredníctvom mne nie veľmi obľúbenej, ale herecky skvelej Scarlett a herecky dokonalého Bill Murrayho predostrela "se vším všudy". Murray si zaslúži samostatný riadok - tak skvelý herecký výkon, kde slová nie sú potrebné, stačí sa pozerať a presne viete, o čom hovorí bez toho, aby niečo hovoril, to sa mi stalo len pri pánovi menom William Holden. Je veľké množstvo skvelých, nenapodobiteľných hercov, ale toto dokáže asi najmenšie percento. Murray k nim patrí a klobúk ide dolu v hlbokom úklone. Samotný film by ma maximálne chytil asi v období do novembra minulého roku (2013), dokiaľ som sa cítil neskutočne sám a rozmýšľam, ktorou nohou rázne stúpim na časticu stavebnice lego, pretože som film odkladal asi najdlhšie vôbec a práve teraz nemal šancu ukázať svoju plnú formu. Momentálne som v situácii, kedy sa cítim ešte horšie ako je pocit samoty, a preto ma to nevzalo plným prúdom. Sebecky si želám, nech sa radšej vráti samota ako môj momentálny stav a som presvedčený, že vtedy Lost in Translation ešte len zapíše! Úprimne sa na ten čas teším. Zatím na skromných 80%.