Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Komedie
  • Drama
  • Akční
  • Krimi
  • Animovaný

Recenze (311)

plakát

Vetřelci (1986) 

"I knew you'd come." A ja som si myslel, že Bruce Willis si toho vytrpí vo svojich filmoch najviac... Jednotky zvyknú byť cool a dvojky nástroje na vytrieskanie peňazí, žijúce z úspechu prvého dielu. Pri Alienoch to nielen že neplatí, ono to je naopak. Jednotka stavia na temnú atmosféru, ktorej charakter je však dobový (wau, to znie múdro), čo znamená, že čím sú film a jeho divák starší, tým za sebou film zanechá menšiu stopu. O dvojke to neplatí a to je jej najväčšia výhoda - Cameron stavil na čistú thrillerovú akciu, vo svojej dobe stále nadčasovú, ktorá nezostarla dodnes a nezostarne nikdy. To je to, v čom dvojka naplno poráža jednotku. Ešte sa mi nestalo, aby ma film, ktorý má cez 120 minút, upútal tak, že sa od úžasu nepohnem ani na sekundu. Malo to všetko - dominantnú drsnú ženu v čisto mužskom prostredí (nemyslím Ripley), outsidera (v tomto prípade androida), ktorý je odsudzovaný, obetuje sa a skončí ako hrdina, neskutočne milé dievčatko, záchrane ktorej je podriadené všetko,... no proste všetko a aj keď to znie ako klišé a v každom inom filme by to klišé aj bolo, tu to majstrovsky zapasovalo. Cameron, si skvelý. Sigourney Weaver ohromná, Oscar bez mihnutia oka. Dokonalo zapadlo aj poslanie, že človek dokáže byť horší ako akékoľvek zviera, votrelec, robot... Nebudem to tu viac ospevovať, ide proste o jeden z tých filmov, ktoré chcete vidieť stále a stále po prvýkrát a neprestávať žasnúť. Jeden z tých filmov, ktoré si chcete pozrieť vo veľkom vo vlastnom minikine, ktoré budete mať, keď budete veľkí. Ak sa hráme na TOPky a na ČSFD je TOP10, tak Aliens sú u mňa číslom jedenásť a s úsilím, s akým sa snažili dostať Sigourney, sa predierajú medzi desať najlepších. 100% Najlepší moment: Nemožné vybrať... Od začiatku po koniec to bolo dokonalé.

plakát

Maltézský sokol (1941) 

Údajne prvý zástupca žánru Film-Noir, režisérsky debut Johna Hustona a zlom v kariére Humphreyho Bogarta. Tým všetkým sa môže Maltézsky sokol pochváliť, ale žeby som sa nad ním ako nad filmom nejako rozplynul... Na mňa táákto stráášne veľa rečí a táákto stráášne máálo akcie, čo sa odrazilo najmä na atmosfére. Navyše z Bogarta sa prenáša na plátno aj to, aký bol v skutočnosti - mysliac si o sebe, že nad neho nie je. Ako prvok postavy by som to bral, ale kričať to v každom zábere je trochu moc. Pri takomto type hercov (a on je ich hlavný a najskôr aj prvý zástupca) na mňa nezaberá ani tá obrovská charizma, ktorou disponujú. A o tom, že napriek jeho výške (a výške jeho ega :) ) boli od neho vo filme takmer všetci nižší ani chvíľu nepochybujem, že išlo o náhodu. :) Mary Astor skvelá. Najlepší moment: Sam Spade (Humphrey Bogart) sa prvýkrát stretáva s Kasperom Gutmanom (Sydney Greenstreet).

plakát

Blafuj jako Beckham (2002) 

Ak by bolo všetko totálne hrozné (čo vôbec nebolo), Bend It Like Beckham by aspoň dal svetu jednu z najdôležitejších a najlepších herečiek našej doby - Keiru Knightley. Damn, ono to je 12 rokov a jediné, čo sa na tej žene mení sú vlasy. A aj to k lepšiemu. Že hneď jej prvá scéna vo filme, ktorý pre ňu znamenal zlom v kariére bude zameraná práve na jej hrudník, tému rozoberanú debilmi tým viac, čím sa Keirinka stávala slávnejšou, to som teda nečakal. Bolo to v čase, keď ju filmová maminka utešovala rečami "kým narastú" a dalo sa tomu veriť. Dnes už vieme, ako sa to (ne)vyvinulo a aj tak ťa ľúbime stále rovnako Keiry! Ba ešte viac! Veď kto potrebuje kozy keď ste Keira Knightley. A vôbec, dosť o tom, koho zaujímajú takéto prízemné reči o nepodstatných veciach. Koľko to má výhod a akú perspektívu do budúcnosti (uvidíme, kto sa bude smiať po štyridsiatke Scarlettka Johansson), to nevidí žiadny mudrc, tak na čo to rozoberať. Indka veľmi dobrá. Zaujímavé, že ten Ind sa nebuchol do Jonathana Rhys Meyersa, lebo ten bol fakt cool. Celkovo príjemná, na nič sa nehrajúca oddychovka britského razenia, ktorá veľmi dobre slúži na neutralizáciu všetkých tých amerických blbostí. Jeden z mála filmov, ktorý sa neoplatí pozerať na večer, keďže máte ihneď chuť si ísť zakopať. Najlepší moment: Dýza v Nemecku a Keirinkino "You bitch!"

plakát

Taxikář (1976) 

De Niro je jedným z hlavných predstaviteľov v Rade hereckých bohov, to vie snáď každý. Jodie bola úžasná už aj ako "dvanástka". Tu navyše čerpá zo svojho pedošarmu ako v súčasnosti napr. Chloë Grace Moretz, ale nikomu netreba rozprávať o tom, čo Jodie dokázala aj potom, čo ho stratila. Film ako taký najväčšmi vystihuje asi slovo "zaujímavý" a svojim spôsobom "zvláštny". Čo je ale horšie, ako celok dosť kolísa na hrane "nudný". Nech to chcelo zdeliť, čo chcelo, na mňa, aj napriek hereckým výkonom, neprešlo dokopy nič okrem autentickej dobovej výpovedi New Yorku 70. rokov. Napriek tomu to má v sebe to čosi "zvláštne", stiesňujúce, tajomné, chladné a hlavne pravdivé. Za skvelú hudbu, Jodie a hlavne za De Nira sa nedá ísť nižšie. Nikto nedokáže predpovedať budúcnosť, ale to, že tu už nebude lepší herec ako tento pán, je takmer isté. 80% Najlepší moment: Robert De Niro si precvičuje "You talkin' to me?"

plakát

Velká železniční loupež (1903) 

Prvýkrát v dejinách filmu môžme vidieť zastrelenie postavy. Zakladateľ nie len celého žánru Western, ale aj námet na veľkú časť filmov v tomto žánri. Je zaujímavé, že namiesto toho, aby film slúžil ako základná inšpirácia na zdokonalovanie nadchádzajúcich filmov s podobnou témou, slúži ako matrica, podľa ktorej sa tvoria len variácie a to aj mnoho, mnoho rokov po vzniknutí The Great Train Robbery. Ide tak o nepopierateľný fakt, že tento film už v roku 1903 predbehol svoju dobu, čo sa určitých kritérií týka, minimálne o polstoročie. A tak aj vďaka nemu, predstavujúc dôležitú časť v prekrásnej skladačke, je dnes kinematografia na takej (vysokej) úrovni. Najlepší moment: Samozrejme, namierenie banditu do kamery a výstrel.

plakát

Cesta na Měsíc (1902) 

V čase, keď sa Walt Disney, Clark Gable, Gary Cooper a Marlene Dietrich učili chodiť, Henry Fonda bol tri roky pred plánom a 34 ročná Slovenka Anna Welsová sa starala o trinásťročného syna, budúceho otca Audrey Hepburn (po niekom byť krásna musela :)), vznikol vo Francúzku jeden z najväčších prelomov-pokrokov-míľnikov, aký svet filmu zažil a vyššie spomenutí ani náznakom netušili, že raz mu budú vďační za to, že tak dobre zarábajú. Méliès bol génius, vynálezca filmového triku a zakladateľ celého žánru Sci-Fi a mne je trápne, že ani po 112 rokoch, v dobe, ktorú keby ste v 1902 opísali, že takto raz budeme vyzerať, by vás hlboko a nonšalantne vysmiali a brali by to ako dobrý námet na ďalšiu žánrovku, stále nemám ani šajnu, ako niečo takéto kúzelné vytvoriť. Bez tohto filmu, bez tohto tvorcu by veru, drahí priatelia, Star Wars nevzniklo. K tomu, ako vtedajší obyčajný ľud musel zírať a odpadávať od úžasu, sa v dnešnej dobe asi nedá nájsť ekvivalent. Nechápem kategóriu "Krátkometrážny" pri tomto celovečernom skvoste. :) Najlepší moment: Posledných štrnásť minút.

plakát

Deník Bridget Jonesové (2001) 

Veľmi lovely. Renée, nech hovorí kto chce čo chce, neuveriteľne cute, Colin ako vždy cool. Kvôli úžasnej hudbe, Curtisovej humornej stope a faktu, že trápna Brazília v momente, kedy píšem tento (pamätný) komentár dostáva kefu od Nemecka po prvom polčase 0:5, idem z 85% na pekných okrúhlych 90%. Najlepší moment: V podstate všetky strápnenia sa Bridget, pretože som sa vždy potešil (a dobre pobavil), že nie som sám.

plakát

Pojistka smrti (1944) 

"I think you're rotten." Poistka smrti je film, ktorý stojí v tieni svojho mladšieho brata Sunset Blvd., pritom nie je o nič horší. Práve naopak. Wilder opäť raz s tým najoriginálnejším možným rozprávaním príbehu, on ma vážne nikdy neprestane prekvapovať. Viacerí (obľúbení) užívatelia hovoria o možnosti premeny na komédiu. Ja som asi inde, ale aj napriek výbornej postave Edwarda G. Robinsona som v tom nevidel ani náznak nejakej príležitosti na smiech. Tak fajn, možno náznak - s väčšou dávkou predstavivosti. Odborníkom sa môže zdať (a zároveň vyčariť na ich tvárach úsmev a tak nabrať možný komediálny charakter), že forma "dokonalej vraždy" popri všetkých tých dokonalých vraždách, čo sme za tých 70 rokov mohli vo filme vidieť, vôbec taká dokonalá nie je, ale ak to človek zoberie s nadhľadom, s ohľadom na ročník, tak v kombinácii navodenia neopakovateľnej atmosféry, akú bolo možné vytvoriť len v týchto časoch (a Wilder ju dokázal vytvoriť geniálne), čierno-bielosť, voice-over, scenár a herecké výkony, ide o geniálny výsledok, od ktorého sa ťažko odchádza bez emócii. U mňa sa v žalúdku usadil akýsi "malý muž" a vyvoláva pocit takej ťažkosti, ako žiaden film pred ním. Scenár, ako to už pri Wilderovi chodí, na jednotku, chvíľami je toho možno trochu moc (v tom vyhráva Sunset Blvd., tam je to trafené do dokonalosti), ale napriek tomu film neobsahuje ani jednu scénu, ktorá by bola nejakým spôsobom zbytočná, alebo nudná. Nedá mi opätovne nevyzdvihnúť štýl rozprávania príbehu - niečo tak originálne sa dnes už nevidí. Čo sa týka hereckých výkonov, u mňa vyhrávajú dámy - Barbara Stanwyck mrazivá, pre mňa spočiatku zdanlivo nevýrazná, ale potom to rozbalila do perfekcie. Oscarový výkon jak lusk. Najviac zo všetkých zaujala mladučká a krásna Jean Heather a ja som sa chcel v momente nemilosrdne vrhnúť na jej filmografiu. Tak veľmi nemám rád, keď zistím, že tak talentovaní ľudia natočia dokopy dva filmy s malou vedľajšou rolou. Nespravodlivosť, holt, bola a bude vždy a všade... Edward G. Robinson skvelý, Fred MacMurray ale vrcholne nesympatický, viackrát som mal problém uveriť jeho prejavu (druhá vec, v ktorej je Sunset Blvd. lepší - MacMurray sa na Holdena nechytá ani náznakom), ale všetká tá dokonalosť naokolo mu veľmi pomohla a tak to nebolo také zlé. Wilder neopakovateľný aj ako režisér - počas pozerania som mal pocit, že mám problém z očami a nejako zle vidím až kým som nezistil, že to atmosféra je taká hustá. Fakt neobyčajný a nevídaný film, ktorý je u mňa horúcim kandidátom na TOP1 v kategórii čierneho filmu. Na toto vyhlásenie musím ale ešte veľa mliečka vypiť a prejsť cez veľa žánrovo podobných filmov. Z dnešného pohľadu ide o trochu naivné zobrazovanie (ako prevedenie vraždy, tak chovanie postáv, hlavne tej hlavnej), ale neviem si predstaviť, čo to muselo robiť s ľuďmi v roku 1944, ktorí boli trochu inej nátury ako my, dnešní skazenci, pretože napriek toľkým rokom a toľkým zmenám v mentalite človeka film za sebou stále zanecháva značnú (emocionálnu) stopu. Neuveriteľne ťaživá atmosféra. Ukážkový Film-Noir tak čierny, že by mohol zbierať bavlnu. 95% Najlepší moment: Posledná konfrontácia Phyllisy Dietrichson (Barbara Stanwyck) a Waltera Neffa (Fred MacMurray).

plakát

Country Girl (1954) 

"It's a pity that Leonardo da Vinci never had a wife to guide him, he might have really gotten somewhere." Tak som si doplnil velkú trojku Grace Kelly roku 1954, jej nalepšieho filmového roku, ktorý jej priniesol (práve za The Countrey Girl) aj zaslúženého Oscara. Na moje príjemné prekvapenie sa zúšasnil aj môj najobľúbenejší herec William Holden, čo mi doteraz nejako unikalo. Film fičal na zaujímavej téme, v zaujímavom prostredí a so zaujímavými hercami. Grace prekrásna, aj ked sa (márne) snaží byt nepríťažlivá. Herecky skvostná a Oscara si zaslúžila, nielen za tento film, tak, ako málokto. O Bingovi Crosbym zatiaľ veľa neviem, stretnúť sa s jeho tvorbou som ešte nemal tú česť, ale naša premiéra celkom vyšla - hral dobre, spieval úžasne. Čo sa týka Williama Holdena, nikdy ma nikto nepresvedčí, že jeho herecké kvality sa nerovnajú dokonalosti. Tak presný herecký výkon v každom filme, no ja len zakaždým zíram. Film ako taký, aj keď je v podstate bezchybný, s čarom "stariny", ma akosi nechytil v takej miere, v akej by som čakal. Ide o moment, ktorý sa z času na čas vyskytne asi u každého - každá zložka, od námetu, cez réžiu, perfektný scenár a bezchybné obsadenie je jednoducho bez výhrad, ale ako celok to nezaberá tak, ako by ste si predstavovali. Napriek tomu ide o film, u ktorého cítim, že si zaslúži minimálne druhú šancu a ja mu ju už len kvôli duu Grace & William bez váhania dám. Ich dialóg by som vedel sledovať hodiny a ich tri väčšie spoločné výstupy sú nezabudnuteľné a už keď nič iné (pritom toho iného je dosť), toto je dostatočný dôvod na opätovné zhliadnutie. Záver veľmi zaujímavý, vernosť sa v modernom Hollywoode veľmi nenosí, je priam až lúzerská a ja som rád, že stále mám(e) možnosť sledovať kúzelné filmy tohto typu z čias, nielen filmu, pre mňa najkrajších. Aj keď mi Williama bolo tak ľúto!! Ale tak to chodí a jeho jedinečná schopnosť, ktorú nemá takmer žiaden iný herec - hrať a presne všetko zdeliť bez slov, len výrazom - nám to dokonale ukázala a on to prijal. Neviem, či by som takú ženu nechal takto odísť. :) Zaujímavé. Zatím 85%. Najlepší moment: Posledný dialóg Georgie (Grace) a Bernieho (William).

plakát

Newyorská romance (2013) 

Malé mesto má aj svoje nevýhody - prídete do kina s pocitom, že už idete neskoro, nikde ani živej duši, prídete za tetou, ktorá predáva lístky a tak nejako inštinktívne vycítite, že niečo nie je v poriadku, keď displej, na ktorom si vyberáte rad a sedadlo je vypnutý. Ani to vás neodradí, veď ste sa sem netrepali len tak zo srandy. Nahodíte šarmantný úsmev mladého medika, ktorý skôr pripomína snahu pedofila zbaliť dvanástku, odkašlete si a tým zdvorilo naznačíte, že existujete a už vás nebaví tam trápne postávať, teta s enormným entuziazmom preruší čítanie, pozrie na vás, vy si vypýtate lístok a ona neveriacky, po chvíľke povie: "Potrebujem aspoň šesť, sedem ľudí, inak nemôžem premietať," a akoby tónom odvety dodá: "Vy ste prvý..." Človek si s pocitom "well, fuck..." sadá na sedačku a čaká na zázrak, rozmýšľa, čo sa deje s tými dnešnými ľuďmi a zrazu, akoby božou rukou (dík, Diego) príde matka s dcérou a tesne pred avizovaným začiatkom filmu tri mladé slečny, pravdepodobne zvedavé na "toho z Maroon 5". Bum, je nás presne šesť, lístok si preberám s výrazom "BURNT, who's the king now, bitch?", vchádzam do sály a z obrovskej nevýhody, ktorá ma takmer stála tento film sa razom stala výhoda - celé kino pre šesť ľudí, bomba! Čo sa týka samotného filmu, príjemne prekvapil a preskočil nastavenú latku, ktorá sa chvíľu na svojom mieste zatriasla, ale nakoniec sa podarilo a všetci boli šťastní. V prvom rade ide o film, ktorý ani neviem ako prešiel - začal, ja som po x-týkrát spadol do lásky s Keirinkou a ani som sa poriadne nestihol zadívať a už bol koniec. Veľmi sa mi páči, ako John Carney na seba napájal príbeh - najskôr prídenie k bodu v bare, kde sa stretáva Keira s Markom z oboch strán, potom spomínanie Keirinky cez mobil a notebook a celkovo jednotlivé prechody scén. Má to prvky Once, ale ani náznakom ho nekopíruje a to ma veľmi potešilo. Originálne, v niektorých momentoch by sa dalo povedať až autentické (štýl kamery "rovno do xichtu" alebo "som tesne za tebou", celkové zobrazenie New Yorku). Na tento film Carney potreboval hlavne jednu vec - skvelé obsadenie a to aj mal. Mark Ruffalo je od Prekliateho ostrovu asi môj najobľúbenejší herec z kategórie "nie tak známy masám" a tu bol popri Keire skvelý. Mos Def s malou rolou, ale taktiež nie príliš známy sympaťák. Levine ako neherec herecky taktiež prekvapením, spomínané zábery "rovno do xichtu" síce nič moc, ale stále lepší ako niektorí, čo sa tým živia normálne a nehanbia sa s tým priznať (čus, Andrew Garfield). Navyše spievať chlapec naozaj vie, ak teda práve neskuvíňa akoby mu dali testes do klepca. Zvyšok obsadenia taktiež veľmi príjemný, vrátane vychádzajúcej hviezdičky Hailee Steinfeld. No a najlepšie nakoniec - Keira - bez skrývania dôvod, prečo som to musel vidieť vo veľkom. Tá žena je z roku na rok krajšia a krajšia a ju z roku na rok žeriem viac a viac a vôbec sa za to nehanbím. O hereckom výkone snáď nemusí padnúť ani zmienka, super. Spev viac než dobrý, zároveň asi najväčšie a najpríjemnejšie prekvapenie. Čo viac si priať, keď k tomuto všetkému hovorí Keira so svojim prízvukom? Slová "kánt" (akože can't) a "dáns" nikdy nezneli tak sladko. Asi jediné "sklamanie", za ktoré si pravdepodobne môžem sám, je, že až dlho, takmer až do konca (ako som spomínal, ubehlo to neskutočne rýchlo a vôbec som nemal pocit, že to ide skončiť) som mal pocit, že Keira a Mark skončia tak nejako spolu. A oni nič. Zostal som dosť perplex, lebo to logicky celkom aj vyplývalo. Chápem možný zámer vyhnúť sa klišé, ale práve tu by mi to veľmi sedelo, celkom sa k sebe hodili. Prakticky celý film som sa usmieval (ešteže tam bolo tak málo ľudí), ale momentov, na ktorých sa dalo vyslovene zasmiať bolo veľmi málo, čo je škoda. Ale hudbu milujem, filmy o hudbe milujem, filmy o hudbe s úžasnou hudbou tiež. A taký je aj Begin Again! (pocitovo) 95% filmu hrá hudba a od prvého tónu po posledný je nádherná. Ihneď si idem kúpiť rozdvojku na slúchadlá a hľadať svoju Grétku. Krásna myšlienka, dôkaz, že hudba sa dá robiť aj pre potešenie, nie len pre peniaze, tak šup pančuchu pred mikrofón a pusťme sa do toho! Nevidieť to v kine, nemať až tak veľmi rád hudbu a nebyť do Keiry, bolo by to trošku nižšie. Takto krásnych 90%. Begin Again, teším sa, keď sa stretneme again. Najlepší moment: Kapela nahráva v uličke s deťmi; Keira a Mark sa prechádzajú v tónoch Franka Sinatru po New Yorku.