ScarPoul

Prvá polovica výborná. Zvyšok drží na tak tenkých motúzikoch, že sa niektoré nutne museli pretrhnúť. Finále je tak zvláštny sentimentálny guláš, ktorý predzvesť skvelého dobrodružstva pre decká úplne pochoval. Postavy sympatické až na Blacka. Ten prehráva aj v tých normálnych scénach. Kupodivu nefungujú ani wtf vtipy - inak moje obľúbené. Jediné veľké plus je ústredná dvojica. V zásade taká vykrádačka ale bez duše. Noc v Múzeu mala aspoň nejaký vtip( hovorím o prvej časti), toto je len flák plný rôznych motívov. Dalo sa to využiť aj lepšie. Takto zbytočnosť na ktorú sa vyhodili peniaze bez toho, aby to malo potenciál niečo divákovi sprostredkovať. Až na tú nudu a predvídateľnosť.

Film, ktorý stojí a padá na perfektnom vizuále. Del Toro je určitým spôsobom vizionár a má cit pre obsadenie svojich postáv a tiež pri tvorbe nových a zaujímavých miest. Crimson peak toto všetko spĺňa. Len naozaj zamrzí, že to netlačí na pílu ako som si predstavoval. Duchovia parádny, ale z malým priestorom byť skutočne hrozivými. Finále chutne krvavé a následné prepuknutie v prapodivnú romancu dáva do vrecka veľa filmov majstra v obore Tima Burtona. Ale aj napriek dlhosti som si príbeh neuveriteľne užil. Dokonca som zvažoval dať aj plný počet. A dôvod je jednoduchý. Je to rovnaké ako veľa vecí čo sme všetci videli ale stále z toho sála osobitosť A vykreslenie doby a podivnosti je na tak vysokej úrovni, že som si návštevu v tomto svete náležite užil. Nenudilo ani na sekundu a zanechalo to vo mne príjemný pocit. Po priemernom Pacific Rim mierny návrat ku klasike. Hoci na to pravé, šťavnaté ešte stále od teba čakám Guillermo.

Sebatrýznenie, sebadeštrukcia, vylučovanie telných tekutín a krik a mlátenie smerom k divákovi. Príbehová demolícia hodnôt v modravom a zatuchnutom Tokiu. Cukamoto vytvára svoj ďalší povestný mikrokozmos, kde na malom priestore rozohráva komplexný príbeh akéhosi hľadania a stagnácie. Krvavá sprcha vo finále u všetkých troch postáv je završením tak úpenlivo a precízne budovanej prvej časti, kedy box slúži k vypusteniu násilia u morálne slabých ľudí. Veľmi nepríjemný a zároveň dychberúci zážitok aký nemá obdoby. Po prvom Tetsuovi krásna práca s kamerou( hoci je šialená) s tempom a rytmom( hoci je šialené) a s postavami( tie sú hádam najšialenejšie). Film ktorý jasne ukazuje dôležitosť Cukamota ako tvorcu, kde so vztýčením prostredníkom dáva jasne najavo, že japonský konzum je mŕtvy a jediný únik pred úradom a všedným životom je boxovať do poslednej kvapky krvi. Prial by som si niečo podobné vidieť v Rockym.

Mám pocit, že film o traktoristoch čo obrábajú pole by bol zaujímavejší ako toto. Pozerať sa hodinu a pol na partu stupídnych ľudí bez základného hodnotového uvedomenia je pre mňa utrpenie. Nie len že ich motivácie sú chabé a nepribližujú nám ich ako ľudí, ale aj ten náznak nejakých dejových zvratov, alebo aspoň príbehovej roviny je tu zabitý hneď v začiatku ako je načrtnutý ( černoch, dievča, hľadanie otca). Ikićova snaha byť čo najrealistickejší padá na fakte, že toto je realita, ktorá je blízka len určitej skupine ľudí a takto to vďaka bohu aj zostane. Nie je tam žiadny presah ani žiadna emocionálna komunikácia medzi divákom. Je to len séria funkčných obrázkov, ktorých nespája príbeh, ale postava, ale v zásade sa o nej nič nedozvieme. Lenže sa jedná o fakt nevyrovnaného debila. To je na film pramálo. Formálna stránka tak značne prevyšuje príbehovú, ale sú to skôr 3 hviezdy s privretými očami, než vyslovene priemer. V rámci umeleckosti mi to nemôže byť vzdialenejšie a to v zásade proti takýmto filmom nič nemám.

Tetsuo povýšil na zvráteného hrdinu. A ubralo mu to na sile. Prvý Tetsuo bol nepríjemný distopický a deštruktívny experiment. Tu sa nachádza aj nejaký ten príbeh. Ten mi v zásade nevadil a rovnako ani ďalšie Cukamotové vizuálne kreácie, len akosi postrádali originalitu jednotky. S hrdinom sa stále nevieme stotožniť, ale už to nemôžem považovať za experiment. Je to menej nepríjemné, menej strašidelné. Farebné filtre umocňujú niektoré scény - hlavne chladne modrá dodáva prázdnote rozpadnutých budov postapokalyptický nádych, ale aj napriek pozerateľnosti som čakal väčšiu pecku. A hneď po výslednej pointe - v rámci toho že sa tam furt niečo deje aj pomerne dobrej- sa film úplne rozpadne a posledné minúty sú akýmsi významovým doznievaním v ktorom som nevidel veľký zmysel. Ak sa dakedy dostanem k tretej časti som zvedavý ako toto všetko zakončí, keďže Body Hammer je v zásade upravená variácia na jednotku.

Sono a jeho boj proti pravidlám a konvenciám. Veľmi by som bol zvedavý čo by na toto povedali feministky. Úloha ženy vo filme a celkovo v ponímaní mužov je tu plná exploatačného násilia a jemnej erotiky( povestné Sonové nohavičky vykúkajúce spod sukničiek). Tag je príbehom o jednej postave a rôznych svetoch. Fikčné svety a snaha nájsť svoju realitu je podfarbená úžasnou variáciou a režisérskou nápaditosťou na nám už známe postupy a témy a vytvára tak vizuálnu žranicu originality a tiež určitej preštylizovanej všednosti - vždy tam musí byť nejaký staroch čo to má celé na svedomí. Ale rúcanie a zároveň využívanie týchto postupov je to čo robí film zaujímavým. Máme tu hororové prvky - funkčné. Máme tu dobrodružstvo a akčnosť - tiež funkčné a rovnako sa tu nachádza transcendentný motív s veľmi príjemným hudobným podfarbením. Teda dielo hodné génia. Významy sa nabaľujú. A príbeh pekne plynie, len aby sa s vami pohral. A dovoľte mu to inak vás každý dejový zvrat sklame. Treba si uvedomiť, že je to o Mitsuko a nie o nás divákoch. Je to o tom že si Sono chcel skúsiť quadrocopteru a tak si ju skúsil. A tiež o tom, že pekné dievčatá sa radi hrajú s perím. Takže si to užite.

Ďalšia komédia zo " skutočného" života. A znova bez originality. Len mi to lezie na nervy. Máme tu teplú BFF etnického BFF a dvoch sympatických a vtipných ľudí, ktorí idú do nezaujímavých a deštrukčných vzťahov. Celé opletanice okolo toho s kým byť a prečo a ako odpustiť tomu kto mi ublížil a u koho si vytvoriť emocionálne puto mi naozaj dáva ako divákovi zabrať. Nezaujíma ma to a trochu ma mrzí že môj obľúbenej Sudeikis hrá v tejto Indie tramédií takého neznesiteľného týpka nad vecou. Veľmi nefunkčné v princípoch čohokoľvek romantického, alebo komediálneho. Radšej si dám poctivú neprekvapivú žánrovku, než aby som sa nechal poúčať od amerických filmárov ako fungujú vzťahy.

Cukamotov zárez do kultovej sféry. Tetsuo je zmesou všetkého neprístrojného. Voyerizmus, sexuálna perverznosť, deformácia, nechutenstvo, snuff, zabíjanie, Kaiju žáner a iné. Tetsuo je manifestom divnosti a nového postmoderného prístupu. Na starých základoch Japonských tradičných umeleckých filmov, vytvára nekompromisnú, ultradistopickú a strihovo šialenú jazdu, kde absentuje príbeh, vzťahy a myšlienka, ale je to natoľko iné a nechutné, že sa na to dá pozerať len s úplnou fascináciou, alebo znechutením. Kedže mám rád divnosť som celkom potešení, ale paradoxne aj napriek krátkej dĺžke je film natoľko šialený, že sa na malú chvíľu stráca vo vlnách svojej vlastnej geniality. V zásade ale obrovská spokojnosť. A s tým využítím pixilácie mi to strašne pripomína mix ranného Lyncha a Švankmajera.

Veľké prekvapenie. Sviličić stavia na jednoduchom príbehu o jednej rodine a jednej tragédii. Emočná vyprázdnenosť je podfarbená kamennými pohľadmi prekypujúcimi silnými emóciami. Režisér netlačí na pílu, nesnaží sa nás zaangažovať ani emočne odzbrojiť. Len poukázať na silu a jednoduchosť vzťahov a vzájomných kauzalít. Manželia po hereckej stránke veľmi sugestívny hoci takmer nič nespravia. A to ako krásne režisér poukazuje na nefunkčnosť lekárstva a polície jednému vháňa adrenalín do žíl. Žijeme vo veľmi divnej dobe, kedy základné pravidlá ľudia nedodržiavajú. Všetko je to zdegenerované od inštitúcií čo majú pomáhať, chrániť a vzdelávať až po tých čo ich vedú a navštevujú. Keď otec prednesie pred tlačiacim sa davom nepríjemnej sestričke že jeho syn je mŕtvy, zasiahlo ma to veľmi. Podané decentne a bez pátosu. Na Chorvatský film veľmi príjemne a silné prekvapenie.

O niečo zaujímavejšie ako jednotka. Má to pár parádnych scén - vlkolak naháňajúci lietajúci tanier, alebo všetko so Slizom, ale inak je to tradičná hodnotová záležitosť. Mierne srandy v rámci popkultúrnych odkazov potešia, ale v zásade sa nejedná o nič svetoborné. Od štúdia Sony sa ale jedná o tú lepšiu vec. Hotel Transylvánia je bláznivý, plný tradičného amerického humoru a tancovačiek. Nebolí z toho hlava a nie je to také hodnotovo neznesiteľné ako posledná Ice Age, ale stále to nezanechá taký skvelý dojem ako čokoľvek od Disneyho, alebo dreamworks.