ScarPoul

Ťažko povedať či mi tento štýl vyhovuje. Svojou roztopašnosťou a formálnou dokonalosťou film pripomína Balaďovú Archu Bláznov. Nemám veľmi rád, keď psychologizácia postáv ustupuje režisérskej bujarosti. Veľmi mi to príde ako mix Kristových rokov, a Havettového dyptychu, s akousi až zvrátenou snahou o dramatický nádych. Postava starnúceho profesora v podaní Fijewského je super. Ostatní tam pomätene behajú a riešia veci, ktoré sa dajú vyriešiť mávnutím ruky. Prečo mám taký pocit, že ten Švantner bol pre slovenských filmárov ťažký oriešok?? Na Baladu o 7 obesených a Krotkú to rozhodne nemá.

Chen prekonáva samého seba. Farewell My Concubine je rozvetvenou a komplexnou historickou freskou vnímanou očami dvojice javiskových bratov. Leslie Cheung v ďalšej nezabudnuteľnej úlohe. Spolu s Fengyi Zhangom a Gong Li sú sprievodcami najvýznamnejšími historickými udalosťami 20. storočia. Atraktívnosť a romantizujúca predstava o Číne je tu podriadená politickým machináciám. Postavy sa menia, strach ich mení a ich snaha byť šťastnými závisí od vôle iných, mocnejších ľudí. Láska medzi dvoma hercami a jednou ženou. Láska k opere. Túžba po nesmrteľnosti je tu podaná veľmi citlivo. Chen sa nesnaží o vytvorenie puta medzi divákom a postavami. Ukazuje nám malosť života a malichernosť veľkých túžob. Kamera, hudba, kostýmy, výprava a herci bezchybný. Jedná sa o naozaj pozoruhodné dielo, ktoré aj napriek svojej dĺžke nenudí a vysvetľuje bez násilnosti a bez predchádzajúcej znalosti kontextu Činskú históriu veľmi jednoduchým spôsobom. Obrazová báseň a finále patrí k jedným z najsilnejších aké som za poslednú dobu videl. Už viem o čom Xingjian Gao v Biblií osamelého človeka písal.

Kitanov návrat k úsmevnému žánru sebaparodizujúceho posvätnosť jednej z najväčších japonských kriminálnych organizácií. Kitano ako znalec Yakuza žánru vzdáva hold starému spôsobu vydierania a kódexu oproti novému vydieraniu a novým zločineckým organizáciám využívajúcich sentiment, alebo predávanie výrobkov. Stárnucich 8 yakuzákov na čele s uhundraným Ryuzom sa rozhodne vrátiť Yakuze zašlú slávu. Film má veľmi chabý dej a celý príbeh je postavený na 8 výborne zahraných charakterov. Tým moderná doba vôbec nepraje. Nevedia si v nej nájsť svoje miesto a pomocou postupu pokus omyl sa učia ako to vo svete chodí. Dokým nepríde konfrontácia s gangom, ktorému tak strašne dlho liezli na nervy. Strhne sa finálna a pomerne veľmi vtipná bitka. Ľahký žáner Kitano zvláda a hoci je tento film akousi úvahou nad minulými časmi stále má pár skvelých miest a absurdných momentov - celá scéna kamikaze, alebo útek v ženských šatách uličkou ladyboyov. K dokonalosti tomu stále niečo chýba, ale je uspokojivé vidieť Kitana vo forme, vďaka ktorej som si ho ako tvorcu obľúbil. A dedkovia bojujúci proti odvrátenej strane súčasného sveta, hoci ani nevedia ako na to, má svoje čaro.

Veľmi príjemné prekvapenie. Po talianských filmoch Paola Sorrentina ku ktorým som si nebol schopný nájsť cestu, sa mi jeho 2 anglicky hovorené počiny páčia. This must be the place považujem za excelentnú existenčnú road movie a Youth je pre mňa pekným filozofovaním o hodnote života a človeka v krásnom prostredí Švajčiarska. Youth je plný rôznorodých epizodiek( všetky perfektne zinscenované a zahrané), ktoré krásne obohacujú ústredný príbeh dvojice stárnucich umelcov a kamarátov. Sorrentino nejde po katarzií ale po emóciach. Ide mu o obraz a jeho kompozíciu a tiež o akúsi hravosť - koncert v lone prírody, hudobný klip, transformácia na inú postavu... Paul Dano znova dokazuje, že sa medzi špickou nestratí. Už len čakám kedy bude nominovaný na oscara. Dvojica Caine a Keitel v presne tej správne lamentujúco tvorivej atmosfére, aby sme si ich ako postavy obľúbili. Výborne napísaný a vizuálne uhrančivý zážitok v podaní jedného zaujímavého tvorcu. S tým rozdielom že v tej angličtine mu všetky tie jeho postrehy a názory verím viac.

Priznám sa, že táto postavička aj celý vesmír omrzí. Prvý diel bol svieži.. Druhý neznesiteľný. Tretí dobrodružný a štvrtý považujem za stratu času.. Výplňou bola práve Veverička Scrat, ktorá to celé držala v norme. Ale nápaditosťou je to tentoraz na bode mrazu. Ale animácia pekná.

U hororu si vždy najviac cením atmosféru a akúsi hru medzi divákom a režisérom. Tu sa to nekoná. Pritom prostredie v ktorom sa príbeh odohráva doslova volá po takýchto príležitostiach. Humorná rovina funguje lepšie - hlavne u postáv dvoch policajtov. Nadprirodzená rovina je tiež nedotiahnutá a kupodivu skĺzava do nepríjemnej sebaparódie. Marcinková nevýrazná, rovnako aj Kostelný. Všetku pozornosť berie práve Kittler. Remeselne inak veľmi dobre zvládnuté.

Malý princ definuje krásu detského. Pripomína nám prečo tak zbožňujeme rozprávky a nové neprebádané svety. Dovoľuje nám to robiť s ľahkosťou ale dokáže pri tom zostať detsky vážny. Pretože deti berú niektoré veci veľmi vážne. A sú to omnoho podstatnejšie veci pre ich život, než tie na ktoré myslia dospelí. Mark Osborne vytvoril príbeh na pozadí príbehu. Malý princ je tu kulisou pre cestu hlavnej hrdinky za dospelosťou. Je podaný v krásnej animácií a hoci mám knihu rád pretože má väčší emocionálny dopad, tak s touto líniou film narába natoľko šikovne, že som si po pozeraní knihu znova prečítal a nenašiel žiadny výraznejší kaz. Hlavný príbeh je ale rovnako dobrý. Hranica medzi tým čo je magické a tým čo je chladná realita sa tu krásne strieda a dovoľuje vám ako divákovi vybrať si svoju cestu ako k tomuto dielku pristupovať. Mňa si film získal plyšovou líškou. Cesta po asteroidoch a planétach.. snaha vysporiadať sa so smrťou.. uverenie v to úžasné čo nás formuje ako dospelých je hlavnou myšlienkou filmu. A musím povedať, že tam bolo veľa miest, ktoré ma dojali. Za čo som filmu vďačný. A áno netlačí možno na pílu, kde by mal ale to vôbec nevadí. Čakám na druhú projekciu. K piatej hviezde je to skutočne len pár centimetrov. Zimmer zvláštne Montmartovský.

Hovorí sa tu o čistokrvnej žánrovke.. čo Salvation bohužiaľ nie je. Hoci má jednoduchú zápletku a využíva pekné scenérie takmer v každom zábere, film postráda napätie lebo nevie či má ísť smerom k divákovi, alebo ku kritikom. To značí pôsobí v mnohých scénach artovo(ale artový nie je), využíva atributy populárneho spaghetti westernu, ale chýba mu ľahkosť, nadhľad a vyhrotenejšie scény. V zásade nie som zastáncom toho aby sme o hrdinovi potrebovali niečo vedieť, ale v rámci príbehu je dôležité vytvoriť si aspoň vzťahy medzi postavami a tie tu žalostne nefungujú - najviac je to vidieť v postave Evy Green, alebo Jonathana Prycea. V zásade neurazí, ale ani nenadchne. Poteší azda len Windingova hudba pripomínajúca tóny z populárnej westernovej pc rezanice Call of Juarez. Mikkelsen zase raz bezchybný. Ale inak priemer ako hrom. A na to že sa na scenári podieľal Anders Thomas Jensen je film až trestuhodne bez nápadov.

Ďalšie dobrodružstvo dua Bulík a Barabáš. Kmeň Suri je fascinujúci, hoci sa nemôže vyrovnať kmeňom na Novej Guinei, alebo Africkým Pygmejom. Prvá časť dokumentu, kedy skupinka raftuje cez neprebádané územie je plná zvieratiek a nebezpečných stretou s hrochmi.. Má v sebe presne tú bádateľskú atmosféru aká je v Barabášových dokumentoch nezabudnuteľná. Druhá sa venuje spoznávaniu kmeňa a má veľmi silný antropologický nádych. Dozvedáme sa o zvykoch( palice, ozdoby v ústach, pitie krvi), a tradíciach a máme možnosť spoznať tento mierumilovný kmeň na pokraji vyhynutia čo skutočne zamrzí. Informácie o tom prečo zaniknú sú zaujímavé, ale neustále prihováranie sa k divákovi a upozorňovanie na prírodný spôsob života tak rozdielni od nášho začína v tomto prípade pôsobiť trochu rušivo. A možno je to len Rothovým hlasom, ktorý moc neobľubujem. Každopádne ďalší zárez v Barabášovej tvorbe, ktorý ma úprimne potešil a ktorému veľmi držím palce na festivaloch.

Garrone príjemne prekvapil. Takúto mieru fantastickosti a premyslenosti som už dlho nevidel. Nechcem to definovať ako artová rozprávka hoci niektoré atribúty to určite spĺňa. Dokonca si to celkom presvedčivo hrá s takou až Gilliamovskou definíciou podivnej krásy. Výprava, kostými, efekty( hlavne tie obludy) sú fantastické. Desplat veľmi citlivý hoci bez výraznejšieho motívu a herci bez výraznejších výčitiek. Rozkúskovanosť príbehov má svoje opodstatnenie a dramaturgicky sú uchopené veľmi dobre. Ani jeden nemôže byť definovaný ako nudný, pritom každý si zaslúži prívlastok nechutne pekný. V zásade som veľmi nadšený a pevne verím že toto nie je posledný krát čo niečo takéto vzniklo. Naozaj je v súčasnej kinematografií žalostne málo výborných fantasy príbehov. Dôvod prečo nedávam plný počet je ten že aspoň jedna poviedka mohla mať dramaturgicky vyhrotené a temné finále. Takto všetky končili v rovnakej atmosfére ako začínali. Čo bol rozhodne úmysel, ale zároveň mne osobne to príde trocha ľúto. Inak výborná záležitosť.