Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Drama
  • Komedie
  • Akční
  • Dokumentární
  • Krimi

Poslední recenze (2 530)

plakát

Anatomie pádu (2023) 

Cenami naprosto ovenčený, dramaticky poňatý titul, ktorého dvomi spoločnými vlastnosťami boli: jednak i obzvlášť veľmi silný herecký prejav v podaní ústrednej nemeckej predstaviteľky, Sandry Hüllerovej, tu rozprávajúcej po anglicky a po francúzsky, ale najmä mimoriadne prepracovaný, pôvodný scenár od francúzskej autorky, Justine Trietovej, ktorá takisto aj zrežírovala túto dialógovú smršť, ktorá vskutku vyžadovala, aby bol divák čo najviac sústredeným počas blížiacej sa projekcie, i keď zase na druhej strane si určite priznajme aj to, že nie úplne vždy vyzneli repliky z úst jedenásťročného chlapca s oslovením ako Daniel, ponášajúceho sa na Johna Travoltu v strašne mladom vydaní, vierohodným spôsobom, no našťastie ani to [mi] nakoniec nezabránilo v tom, že skrátka tieto dve umelecky založené rovesníčky, keď jedna excelovala pred kamerou ako matka-spisovateľka-protagonistka, Sandra Voyterová, ktorá bola podozrivou z toho trestného činu, že by sa mohla podieľať na úmrtí svojho manžela, Samuela Maleskiho [Samuel Theis], akéhosi učiteľa so spisovateľskými, či povedzme rovnako aj so samovražednými sklonmi, ktorý vypadol z podkrovného okna chaty, keď práve v jej interiéri neustále hrala na plné gule rapová skladba ♫ P.I.M.P. ♫ od Curtisa Jacksona, oveľa viac známejšieho pod umeleckým menom 50 Cent, zatiaľ čo druhá sa najskôr zamerala na to, ako vlastne sprostredkovať tento zamotaný prípad, ktorého dôkladné vyšetrovanie s následnou rekonštrukciou predchádzajúcich udalostí, sa stali poznávacími znameniami toho, že sa konečne čochvíľa blíži i súdny proces, na ktorom sa bude v podstate do úmoru rozpitvávať to, aký motív by mohla mať jedna či druhá, alebo ešte aj nejaká tretia strana?; sa úspešne postarali o to, že toto vydarené D-I-E-L-O neostalo nielen z mojej strany nepovšimnutým, keďže počas dvoch hodín + niečo extra naviac minút, rozohralo fascinujúci kolotoč mnohých súvislostí s tým automaticky spojenými, a to teda konkrétne v takom prozaickom zmysle, že čo môže ponúknuť kvalitne vybudovaný scenár, ktorý pracuje na plné obrátky až vari do celkom posledného záberu, tak na to vám odpovie jedine toto obšírnejšie spracovanie v podobe Anatómie pádu → tela & vzťahu.

plakát

Než se rozední (1958) 

Švédsky filmár sa azda tentoraz dôrazným spôsobom zameral i na také druhy komplikovanejších pôrodov, ktoré sa teda nemusia úplne stopercentne vydariť, čo má vlastne potom práve taká žena [u]robiť, aby sa znovu vôbec postavila na svoje polámané nohy, a od čoho by sa dal v podstate následne odvodiť i názov tohto kvalitne prevedeného, chladne čiernobieleho, ale najmä v samých detailoch nasnímaného, a k tomu zároveň aj v neustálych dialógoch sprístupneného titulu; po správnosti ako Blízko k životu, v ktorom sa dalo z tvárí trojice ústredných protagonistiek naprosto vyčítať, čo takáto "tehuľka" musela akurát prežívať, keď by sa čokoľvek pokazilo: prichádzajúca Cecilia Elliusová [Ingrid Thulinová] akurát potratila, zatiaľ čo povedzme zase večne pozitívne naladená Stina Anderssonová [Eva Dahlbecková; mimochodom, pripomínajúcu mi svoju rakúsku kolegyňu - Máriu Schellovú, čo sa konkrétne celkovej fyziognómie týkalo, ináč sestra Veľkého Maximiliana], sa na toto bábätko mimoriadne tešila, pričom ešte sa pripojila i posledná aktérka do „dámskej jazdy,” a to Hjördis Pettersonová [Bibi Anderssonová], ktorá po novom prírastku príliš extra ani netúžila kvôli niekoľkým dôvodom z toho automaticky vyplývajúcich, ktoré sa postupne predostierali pred divákovým zrakom, rovnako ako i zvyšné dva príbehy, keďže asi iba v jednom z nich svitalo na lepšie časy, kde by sa to hneď ani akosi zvlášť určite nepovedalo. • Samozrejme, že podaktoré rodičky vzápätí čochvíľa aj kojili, aby som sa stále nenachádzal len v akomsi depresívnom opare, ktorý doslova miestami nenormálne sálal z nemocničnej izby, kde boli tieto tri duby ubytované, no musím podotknúť, že tento „pochmúrny Švéd,” neostal svojej povesti nič dlžný, keďže sa opätovne vyžíval v komponovaní ťažkých záberov, v ktorých sa rovno pozeral až kamsi na dno ženskej duše, čo vedel dokázať iba INGMAR BERGMAN, jeden z najväčších kinematografických inžinierov všetkých čias! Jednalo sa o dramaticky komponovaný titul z čisto len ženskej perspektívy ohľadom toho, aká môže byť podoba pôrodu extrémne vyčerpávajúcou, čo si ako muž nedokážem absolútne predstaviť, no ako priamo zúčastnený divák som sa ocitol oveľa bližšie k tomu, čo si mám vskutku o tomto "pojme" naostatok aspoňže myslieť.

plakát

Annette (2021) 

„Dámy a páni, žiadame vás o bdelú pozornosť. Ak chcete spievať, smiať sa, tlieskať, plakať, zívať, bučať alebo prdieť, prosím, nie nahlas, len vo vašej hlave. Ste ponaučení, že máte byť potichu a zadržať dych do poslednej sekundy tejto show. Dýchanie počas nej nebude tolerované.” Francúzsky provokatívny autor v podaní Leosa Caraxa, sa rozhodol svoju anglicky hovoriacu prvotinu ozvláštniť prostredníctvom muzikálového zafarbenia, keďže každá jedna sekvencia napokon obsahovala i akési „muzikálové odtiene,” ktoré dotvárali potrebnú atmosféru podľa momentálne nastaveného, citového rozpoloženia ústredných postáv: kariérneho komedianta, Henryho McHenryho [Adam Driver] a cieľavedomej sopranistky, Ann Defrasnouxovej [Marion Cotillardovej], jednak čochvíľa očakávajúcich i nový prírastok do rodiny v podobe titulnej postavy Annette, a jednak zároveň prežívajúcich manželskú krízu, ktorá vskutku naprosto zamávala s aktuálnymi náladami, čo sa práve akosi odzrkadľovalo na ich profesiách; v technicky kvalitne prevedenom a dramaticky ladenom muzikáli, ktorý divákovo oko najskôr upútalo: I.) kompozíciou obrazu, II.) strihovou skladbou, III.) akustickou zložkou, IV.) a rovnako aj hudobnou vložkou, a až azda potom zrejme i asociovane štruktúrovaným príbehom, ktorý dokonca miestami pôsobil predvídateľným spôsobom, občas zase bol ťažko stráviteľným, no najmä ako celok sa určite vyznačoval znesiteľným dojmom, ale po zopakovaní si tohto bizarného repete znovu vôbec netúžim; forma mala predsa o čosi značnejšiu prevahu nad rozporuplnejším obsahom!

Poslední hodnocení (5 184)

Anatomie pádu (2023)

20.07.2024

Než se rozední (1958)

19.07.2024

Annette (2021)

18.07.2024

Dillinger (1973)

14.07.2024

Muž, který přestal kouřit (1972)

13.07.2024

Velký balík peněz (1978)

10.07.2024

Příliš krásy (2023) (amatérský film)

09.07.2024

Omicron (1963)

08.07.2024

Jean Gabin osobně (2006)

07.07.2024

Reklama

Poslední deníček (400)

„DIAGNÓZY ČASU”

Diagnózy času představují cestu československého filmu od znárodnění kinematografie v roce 1945 (s nutným přesahem k úplným počátkům českého a slovenského filmu, neboť jeho dějiny jsou skoro stejně dlouhé jako dějiny filmu vůbec: už půl roku po první filmové projekci bratří Lumièrů se v červenci 1896 promítalo také v Čechách a v roce 1898 vznikly i první původní české snímky) přes první kroky zestátněné kinematografie v 50. letech, její nejkrásnější věk v letech šedesátých a „mrtvou sezonu” doby normalizace k listopadovému převratu a rokům následujícím, kdy se film musel a nádale musí vypořádat s novými ekonomickými a společenskými podmínkami. 

Název knihy Diagnózy času napovídá, že toto neplatí jen pro dobu současnou. Záměrem knihy je představit dějiny filmu ne jako sadu akademických pouček, ale jako živoucí proces odrážející danosti, které film stejně jako jiná odvětví umění donutily uzavírat kompromisy s ideologiemi nebo zákonitostmi, s nimiž se musel a musí vyrovnávat.

Syntetizující pohled na dějiny kinematografie je inspirován orální historií a zkušenostmi, které autor nasbíral při práci na filmových dokumentech o filmařích šedesátých let minulého století, a rámován perspektivou česko-slovenskou - ze zřetele se v žádné z kapitol sledovaného období nevytrácí srovnávací pohled na obě poloviny bývalé československé federace a vědomí, že v důsledku historických událostí šel vývoj v každé z nich nezřídka odlišnou cestou. 

„DIAGNÓZY ČASU”