forminx

Plein sud je žánrovo veľmi ťažko zaškatuľkovateľný film. Po celý čas totiž balansuje medzi sentimentálnou drámou, absurdnou komédiou, politickým thrillerom s prímesou špionáže, alebo spoločenskou satirou. Podstatné ale je, že to všetko nejakým spôsobom funguje. Počas sledovania som mal dojem, že film sa neberie príliš vážne. Neviem, či to bol zámer, ale prispelo to k výslednému efektu. V konečnom dôsledku sa príbeh stával čím ďalej tým viac absurdnejší a nečakane menil svoje žánrové polohy. Mizanscéna sa v niektorých záberoch blížila estetike cinéma du look. Patrick Dewaere v rámci svojej postavy skvelo stvárnil metamorfózu z plachého intelektuála na dvojníka Jamesa Bonda a rovnako pozoruhodná bola aj nádherná femme fatale Clio Goldsmith - niekedy nežná, niekedy nevyspytateľná, inokedy arogantná. Rovnako polyštýlová bola hudba Érica Demarsana, ktorá obsiahla osemdesiatkový popík, orchestrálne pasáže ako z hollywoodskeho slaďáku či jazzovo ladené sóla saxofónu.

Le Bruit des glaçons je príbehom rozhovoru medzi umierajúcim a smrťou. Tematika, ktorú pri šachovej partií načrtol už Bergman, sa vo filme Bertranda Bliera objavuje v absurdnejšej podobe v príbehu stroskotaného spisovateľa, ktorému sa do domu a aj do života nasťahujú hneď dve rakoviny – jedna je jeho vlastná, tá druhá sa drží jeho komornej. V Le Bruit des glaçons som vnímal trochu nápadné použitie šablóny. Film je do istej miery výkladnou skriňou postupov, ktoré si Blier osvojil počas svojej tvorivej kariéry – absurdný humor, búranie štvrtej steny, tematika zmyselnosti a vášní, nestálosť postavy rozprávača, analýza vzťahov, alebo milostný trojuholník, či úvod do fyzickej lásky starším partnerom. Príbeh postupne opúšťa svoju dobre rozbehnutú melodramatickú polohu a stáva sa niekedy až príliš patetickým. Prekvapivý bol pre mňa aj výber skladieb pre soundtrack, ktorý pôsobil miestami prvoplánovo, alebo náhodne. Už záverečná horko-sladká scéna s použitím Brelovho chansonu Ne me quitte pas v interpretácií Niny Simone mení jej význam ako šťastného konca. Predpokladám však, že Blier použil tento chanson ako love song, čím odignoroval význam Brelovho textu (sám Brel v rozhovore s E. Poulet (1966) vyvracia interpretáciu svojho textu ako zamilovanej piesne). Rovnako prvoplánové mi prišlo využitie skladby Leonarda Cohena A Thousand Kisses Deep v milostnej scéne.

Blierovo vyznanie filmu ako médiu prostredníctvom filmu o filme. Convoi exceptionnel sa zaoberá problematikou tvorivého procesu scenáristov a režisérov tým, že ich nápady a myšlienky zhmotňuje ako konkrétne postavy, ktoré konajú podľa scenára, alebo sa svojim tvorcom sťažujú na vývoj zápletky. Blierov povestný absurdný humor sa odráža  v tomto prípade najmä v tom, že je ťažké rozlíšiť film od reality (miestami to trochu pripomína Felliniho 8 1/2). Hneď na začiatku je príbeh podávaný z pohľadu postáv vystupujúcich vo filme. Majú svoj scenár, orientujú sa v scénach, vedia čo majú robiť. A keď to nevedia, príde červené auto a doručí im novú stránku textov. Zaujímavá bola skutočnosť, že aj keď sú postavy vo filme vymyslené scenáristom, majú svoj vlastný život, svoju minulosť. Je autorom minulosti danej postavy scenárista, alebo sa dielo odkrýva postupne samo ? Finále je vtipné a nápadité – v konečnom dôsledku potrebuje každý film svojho diváka a každý divák potrebuje nový príbeh...